Rukopisy z Nag Hammádí

Oblasť, ktorá súvisí s nálezom rukopisov, leží dnes v guvernoráte mesta Kiná, kedysi bola súčasťou 7. hornoegyptského kraja.[8][pozn 2]

• Nadž’ Hammádí (iný prepis: Nag’ Hammádí) (arab. نجع حمادي‎, 26°2′58.70″S 32°14′27.70″V) je najbližším mestom, podľa ktorého je nález nakoniec pomenovaný, leží 10 km od náleziska, približne 600 km od Káhiry;
• Kasr (iný prepis: Qasr) (arab. القصر‎, 26°3′28.39″S 32°18′23.63″V) – sídlo, v ktorom stál jeden z pachomiovských kláštorov; súčasné ruiny, ktoré je možné dnes v dedine vidieť, sú však pozostatkami stavby zo stredoveku, postavenej na mieste pôvodného kláštora;
• Híw (iný prepis: Hív) (arab. هُ‎, 26°1′17.07″S 32°16′58.34″V) – staroveké lokálne centrum a staré administratívne stredisko nomu;
• Fáw Kiblí (iný prepis: Fáw Qiblí) (arab. فاو قبلي‎, 26°6′45.32″S 32°24′11.46″V) – staroveké sídlo, neskoršie administratívne centrum nomu, a dnes dedina, v ktorej sa našli pozostatky druhého pachomiovského kláštora s bazilikou, jednou z najväčších súdobých kresťanských stavieb v Egypte;
• Hamra Dúm (arab. همرة دوم‎, 26°6′43.77″S 32°19′34.45″V) – najbližšia dedina k nálezovému miestu;
• Džabal at-Tárif(iný prepis: Džebel el-Tárif) – vápencový masív týčiaci sa nad lokalitou;
• oblasť jaskýň a jaskynných hrobiek, nazývaná niekedy aj ako Oblasť T – nachádza sa vo východnej časti masívu; oblasť je posiata jaskyňami, z ktorých boli v staroveku niektoré prerobené na príbytky, prevažujú hrobky zo 6. dynastie a jaskyne, ktoré boli miestami obývané až do konca staroveku.

V decembri 1945 Muhammad Alí Sammán[1] našiel pri hľadaní hnojiva neďaleko Hamra Dúmu na úpätí Džabal at-Tárif, blízko dnešnej dediny Nadž‘ Hammádí, zapečatený 60 cm vysoký hlinený džbán.[4][pozn 3] Ležal zasypaný vo výkope podobnom hrobu. O presnom mieste, kde sa džbán nachádzal, sa nevedelo až do roku 1975, keď bola podniknutá prvá z troch archeologických výprav. Skutočné miesto nálezu ležalo na úpätí Džabal at-Tárif, na západom okraji oblasti, kde sa nachádzajú jaskyne a staroveké jaskynné hrobky, nad najvyššou záplavovou hranicou, vonku, pod veľkým balvanom.[9][pozn 4]

Keď džbán rozbil, našiel v ňom niekoľko kožených zväzkov, ktoré sa na prvý pohľad podobali väčším brašnám. Nález neohlásil a premýšľal o nejakom spôsobe ich speňaženia. Je tiež známe, že ich matka spálila niekoľko listov, pretože sa obávala „zlého vplyvu“.[6] V roku 1946 odniesol z domu jeden zväzok rukopisov a dal ho mladému koptskému kňazovi, ktorého švagor menom Abd as-Sajjid bol učiteľom. Dnes sa tieto listy označujú ako NHC III (z angl. Nag Hammadi Codex) v súbore. Abd as-Sajjid sa obrátil na koptského odborníka Georgea P. G. Sobhyho, člena výboru Koptského múzea v Káhire, aby zistil cenu rukopisov. Ten ho poslal za vtedajším riaditeľom múzea Togom Mínom, ktorý rozoznal výnimočnosť rukopisov, a postaral sa, aby ich Koptské múzeum kúpilo.[4][pozn 5] Mínov priateľ, koptológ a náboženský historik Jean Dorese identifikoval časti rukopisov ako „gnostický text dosvedčený už cirkevnými otcami (Tajná Jánova kniha), jeden dovtedy neznámy gnostický text (Evanjelium Egypťanov), jeden spis, ktorý sa dá označiť ako gnosticko-filozofický (Požehnaný Eugnostos) a jeho pokresťančenú verziu (Múdrosť Ježiša Krista) a nakoniec jeden kresťansko-gnostický text (Rozhovor so Spasiteľom).“[10] Dal listy konzervovať a začal hľadať ďalšie časti nálezu. Dnes sa tieto listy označujú aj ako NHC I v súbore. Míná ho zaviedol k Albertovi Eidovi, známemu káhirskému starožitníkovi, ktorý vlastnil ďalších štyridsať listov. Po zhliadnutí odporučil ich kúpu muzeálnej rade.

Doresse si uvedomoval vedecký význam rukopisov a roku 1948 spolu s Henrim-Charlesom Puechom uverejnil o nich prvú informáciu, pričom predpokladal, že je to celý nález a žiadne ďalšie listy už sa neobjavia.[10] Väčšina textov putovala počas rokov cez kňaza k ďalšiemu starožitníkovi, Fokionovi J. Tanovi, u ktorého ich zadržalo štátne Oddelenie pamiatok z obavy, že by sa mohli dostať za hranice. Po revolúcii roku 1956 boli rukopisy uložené v Koptskom múzeu v Káhire a egyptský štát ich vyhlásil za svoje vlastníctvo.

Eidovi sa však podarilo spomínaných štyridsať listov rukopisu dostať z Egypta von. Objavili sa na predaj v Spojených štátoch v zime na prelome rokov 1948 a 1949. Nakoniec ich v máji 1952, prostredníctvom Gillesa Quispela, holandského teológa, historika a odborníka na kresťanstvo a gnosticizmus, získal zürišský Inštitút Carla Gustáva Junga. Zväzok bol kúpený ako narodeninový dar svetoznámemu psychológovi, a preto ho dnes poznáme aj ako Jungov kódex. Jungovou smrťou v roku 1961 začal spor o vlastníctvo kódexu, čo predĺžilo jeho odovzdanie Koptskému múzeu do roku 1975. Publikovaný bol až po prvom vydaní ostatných častí súboru.

V priebehu nasledujúcich rokov sa objavovali postupne ďalšie zväzky u iného káhirského starožitníka, cyperského Gréka Fokiona J. Tana, s ktorým Koptské múzeum štyri roky zjednávalo cenu.[10] Až v polovici roku 1952 sa dostali do múzea, ale kvôli politickým a administratívnym zmenám v Egypte a v múzeu boli až o ďalšie štyri roky sprístupnené zverejneniu.[11] Nakoniec boli listy predsa skompletizované, spolu jedenásť kníh a dva ďalšie zväzky zlomkov, ktoré „obsahujú viac než tisíc stránok písaného textu.“[12]

Hneď potom, ako sa objavil prvý zväzok zo súboru (NHC-III), zamýšľal ho Míná vydať. Získal k spolupráci už spomenutých Doresseho s Puechom, a rozmýšľali aj o Walterovi C. Tillovi, ktorý v tom čase pracoval na vydaní Berlínskych gnostických rukopisov (Berolinensis Gnosticus [BG] 8502), medzi ktorými sa nachádzali aj dva texty, obsiahnuté v novom náleze. Mali v úmysle vydať všetky dostupné texty, nakoniec však vyšli len ukážky NHC-III.[11]

Prvé vydanie faximíl dostupných textových nálezov, ktoré tvorila časť Jungovho kódexu (NHC-I) a NHC-II, s čiastočným prekladom sa objavilo sa v Káhire v roku 1956. Už skôr založený Výbor pre kritické vydanie knižnice z Nag Hammádí, ktorý na publikovanie súboru dohliadal, navrhol obsiahle štandardizované kritické vydanie s transkripciou, prekladom a poznámkami, no vďaka politickej situácii v Egypte sa tento proces skomplikoval.[11]

Príprava nasledujúcich textov, ktoré sa medzitým pripravovali na tlač pokračovala, a postupne vychádzali mimo štandardizovanú edíciu ďalšie časti súboru rukopisov, hlavne z časti Jungovho kódexu, ktorý bol ešte stále v Zürichu (1956 a 1961: EvPrav, 1963: TrVzk, 1968: TJkK), ale aj z NHC-II (1957 – 1959: TmEv) a III (1967: EvEg). Okrem toho vyšlo aj niekoľko prekladov, urobili sa kópie NHC-II, III a IX na mikrofilmy, a v roku 1961 sa skončili reštaurátorské práce na listoch a väzbách. V tom istom roku zapojil vtedajší riaditeľ Koptského múzea Bahúr Labíb (Pahor Labíb) niekoľko vedcov do vydania dvadsiatich troch traktátov a Puech s Antoinom Guillaumontom navrhli zapojiť do publikovania knižnice UNESCO. Projekt UNESCO potom v rokoch 1962 – 1965 urobil fotografické kópie niektorých rukopisov.[13]

V roku 1966 na Medzinárodnom kongrese o pôvode gnosticizmu v Messine, ktorý bol zvolaný kvôli hľadaniu vedeckej zhody na definícii gnosticizmu, James M. Robinson vytvoril skupinu editorov a prekladateľov (medzi inými A. Böhling, R. A. Bullard, S. Giversen, C. Hendrick, G. W. MacRae, J. E. Ménard a J. M. Robinson).[13] Ich úlohou bolo pripraviť a publikovať dvojjazyčné vydanie kódexov (originálny jazyk s anglickým prekladom), v spolupráci s Inštitútom pre pamiatky a kresťanstvo pri Claremontskej univerzite v kalifornskom Claremonte (Robinsonovej domovskej inštitúcii). Z kongresu vzišiel aj apel na UNESCO, aby dokončilo svoj projekt a urobilo fotografické kópie z ostatných zväzkov knižnice. Robinson bol zvolený tajomníkom Medzinárodného výboru pre vydanie kódexov z Nag Hammádí (angl. International Cometee for the Nag Hammadi Codeces), ktorá bola sformovaná roku 1970 pri UNESCO a egyptskom ministerstve kultúry, a jej úlohou bolo dohliadať na celý projekt.[13]

V rokoch 1972 – 1977 bola vydaná edícia faksimíl v dvanástich zväzkoch, nasledovaná prídavkami v rokoch 1979 a 1984 vydavateľa E. J. Brilla z Leidenu, ktorá sa nazýva The Facsimile Edition of the Nag Hammadi Codices. Toto vydanie ustálilo značenie a radenie kódexov, a sprístupnilo celý nález záujemcom o jeho štúdium a výskum.[14]

V rovnakom čase v Nemeckej demokratickej republike skupina vedcov, ktorej súčasťou boli Alexander Bohlig, Martin Krause a odborníci na Nový zákon Gesine Schenke, Hans-Martin Schenke a Hans-Gebhard Bethge, pripravovala prvý nemecký preklad. Poslední traja pripravovali úplný odborný preklad pod záštitou berlínskej Humboldtovej univerzity, ktorý bol publikovaný v rokoch 2001 a 2003.

Anglický preklad Jamesa M. Robinsona bol prvýkrát vydaný v roku 1977 pod názvom The Nag Hammadi Library in English, v spolupráci s vydavateľstvami E. J. Brill a Harper & Row. Jednozväzková práca podľa Robinsona „znamená koniec jednej etapy výskumu rukopisov z Nag Hammádí a začiatok ďalšej“.[15] Nasledovali brožované vydania v rokoch 1981 a 1984, od vydavateľstiev E. J. Brill a Harper & Row. Tretie úplne prepracované vydanie vyšlo v roku 1988. Uzatvára etapu postupného šírenia gnostických textov medzi odbornú verejnosť – úplný súbor kódexov je konečne prístupný v nefalšovanej podobe ľuďom na celom svete.

Ďalšia anglická edícia vyšla v roku 1987, ktorej autorom je Bentley Layton, vedec z Yalovej univerzity, ktorá sa volá The Gnostic Scriptures: A New Translation with Annotations. Práca zjednocuje nové preklady rukopisov z Nag Hammádí s výťahmi starovekých hereziologických autorov a ďalším gnostickým materiálom. Obsahuje tiež rozsiahly úvod do problematiky rôznych gnostických skupín, poznámky k prekladu, vysvetlivky k textu a jasné usporiadanie traktátov do dielov.

Český preklad výberu z knižnice s komentárom a poznámkami vychádza od roku 2008 v pražskom vydavateľstve Vyšehrad, v sérii Rukopisy z Nag Hammádí v edícii Knihovna rané křesťanské literatury. Zatiaľ vyšli dva diely – prvý v roku 2008 a obsahuje okrem úvodu kompletné preklady väčšiny spisov z NHC-II: TmEv, FpEv, PodArch, PovSv, VDu a TmK;[16] druhý roku 2009 s prekladmi dvoch spisov z NHC-VI: Hrom a MVelM, a kompletným prekladom NHC-IX: Melch, Nor a SvPrav.[17]

V 46 unikátnych, väčšinou apokryfných tituloch môžeme nájsť niekoľko žánrov: modlitba, list, dialóg, zbierka výrokov, múdroslovie, homília, úvaha, nanebovzatie alebo zjavenie. Skutočný literárny žáner je pritom často v rozpore z názvom, prípadne s vlastným označením textov.[24] Napr. v prípade spisu TmEv, ktorý sám seba označuje za evanjelium, ide v skutočnosti o múdroslovnú zbierku ježišovských výrokov, nie krátke vyznanie o Ježišovom vzkriesení, ani správa o živote Ježiša, ako tento žáner poznáme z kanonických evanjelií.[25]

TmEv má v rukopisnom súbore zvláštne postavenie, pretože zasahuje do synoptickej problematiky. Dokladá existenciu zbierky Ježišových výrokov, „napríklad spolu s Tomášovou knihou je neoceniteľným porovnávacím materiálom pri skúmaní žánru prameňa logií (spoločný prameň Matúšovho a Lukášovho evanjelia, okrem evanjelia podľa Marka).“[26]

Súbor je niekedy označovaný ako zbierka gnostických spisov, čo nie je úplne v súlade s faktami.[pozn 6] Okrem gnostických textov nález obsahuje aj kresťanské a hermetické tituly a časť Platónovho spisu.[23] Najpočetnejšie zastúpená gnostická skupina sa dá rozdeliť na kresťansko-gnostické texty, kam patria 2TrVSet, PtZj-NHC, TrVzk a EvPrav[24] a mimokresťanské spisy, napr. setovský texty PodArch, alebo text valentiniánskej gnózy FpEv.[23] Medzi kresťanské (mimokanonické) texty patria SkPtAp, AutLog, Sext a Silv; medzi hermetické OsmDev, ModAskl-NHC a Askl-NHC. Prekvapením je Plat-NHC – koptská verzia Platónovej Ústavy (588a–589b), ktorá má však voči svojej gréckej predlohe veľké rezervy.[24]

Opisy textov je možné podľa analogických znakov zaradiť do 4.–5. storočia po Kr. Najmladšiu časovú hranicu vymedzuje charakteristika nálezu spisov (črep džbánu), najstaršiu zase niekoľko koptských a gréckych textov (listov a potvrdení), ktoré sa našli použité ako výstuž v doskách väzieb niektorých kódexov (všetky okrem NHC-II, III, X, XII a XIII). Vročenia obsahujú len listy z väzby NHC-VII, sú to kvitancie (potvrdenky) o dodávke obilia z rokov 333, 341, 346 a 348 po Kr. Ak pripočítame k nim 25 rokov, čo bol bežný čas archivácie takýchto listín, dostaneme tretiu štvrtinu 4. storočia ako obdobie zhotovenia väzby siedmeho kódexu.[27] Okrem toho NHC-I a XI majú rovnaký rukopis ako NHC-VII, čo ich radí do rovnakého obdobia. Ostatné kódexy nie je možné takto presne datovať. V NHC-VIII sa našli nedatované útržky dvoch gréckych listín, ktorých reálie však napovedajú, že pravdepodobne nemohli byť zviazané skôr ako v roku 309 po Kr.[28]

Do nálezu knižnice boli v lykopolskom dialekte známe len tri ďalšie texty: Manichaica z nálezu z Madína Mádí (Madíne Mádi, Medínit Mádí), londýnske Evanjelium sv. Jána a heidelberské Skutky sv. Pavla. Koptský dialekt, ktorý bol dovtedy pokladaný za zmes achmínskeho a sáhidského dialektu, sa vďaka ďalším ôsmim spisom stal uznaným koptským dialektom. Väčšina textov v tomto nárečí v súbore má gnostický charakter. Niektorí z odborníkov zašli ďalej a vyslovili názor, ktorý lykopolský dialekt pokladá za „sociolekt egyptských kacírov, pretože aj manichejské texty z Medínit Mádí (a teraz aj antické texty z Kelidy), ktoré podľa zástupcov veľkej cirkvi rovnako obsahujú heretické myšlienky, sú napísané v ďalšom variante L [t. j. lykopolčiny].“[32]

Väčšina knižnice je písaná v sáhidskom dialekte s prímesami rôznych ďalších nárečí, hlavne sa dá v morfológii a syntaxi rozoznať vplyv hornoegyptských dialektov (achmínskeho, lykopolského), napr. v textoch NHC-II a bohairského dialektu, napr. v SetStel, Alog, Zostr alebo PtFp. Sáhidský dialekt v textoch má rôznu mieru ustálenosti. Štandardizovanej sáhidčine sa blížia najviac spisy TJK, EvEg-NHC, Eug a MdrJKr. Odborníci vidia za takouto nárečovou pestrosťou postup pri preklade a kopírovaní spisov. Texty boli pravdepodobne najskôr preložené na rôznych miestach Egypta z koiné do lokálneho koptského nárečia (druhá polovica 3. storočia po Kr.), zozbierané a následne prepísané so snahou dať textom jednotný sáhidský výraz. Prečo práve sáhidský nie je jasné, možno pre zvyšujúcu sa prestíž sáhidčiny. Texty boli potom predlohami kópií, ktoré poznáme dnes z nálezu (najneskôr začiatkom 5. storočia).[32] Sprievodné jazykové javy v textoch potvrdzujú teóriu, že sáhidčina nebola štandardizovaná pred 5. storočím.[33]

Niečo bližšie o lokalite vzniku napovedá filologický rozbor. Ďalšou pomôckou, ktorá ho dopĺňa (presnejšie predstavu, kde mohli byť rukopisy zviazané), sú reálie zlomkov administratívnych a súkromných dokumentov nájdených vo väzbách, v ktorých sa spomínajú toponymá „Chénoboskion“ a „Diospolis pri Chénoboskione“, čo je súčasná lokalita Nadž‘ Hammádí. Rôznorodosť takýchto dokumentov vo väzbe NHC-VII dokonca dáva možnosť uvažovať len o mestskej skládke odpadu, kde sa vyhadzovali okrem iného vyradené listiny z rôznych archívov.[34]

V súčasnosti jestvujú tri pracovné hypotézy. Súbor textov je:[36]

• knižnica gnostickej sekty (J. Doresse) alebo bohatého súkromníka (H. Jonas);
• knižnica neznámeho hereziológa (T. Save-Soderberg);
• knižnica mníšskeho spoločenstva, pravdepodobne pachomitov (F. Wisse), „ktorá je dokladom pôvodne neortodoxného raného mníšstva.“

Niekedy sa pri opisovaní udalostí, ktoré k nálezu viedli, uvádza mylný údaj, že rukopisy boli nájdené v hrobe. Neskorší výskum nepotvrdil na mieste a ani v najbližšom okolí žiadne pohrebisko z grécko-rímskeho obdobia,[37] a tak hypotéza, že súbor kódexov bol uložený do hrobu spolu s jeho majiteľom, nie je pravdepodobná.[36]

Proti knižnici gnostickej sekty hovorí jej filozofická nesúrodosť, rôzne texty reprezentujú rôzne gnostické školy, napr. 2TrVSet je kresťansko-gnostický spis, PodArch je spis setovskej gnózy a FpEv je spis zase valentiniánsky. Okrem toho súbor obsahuje aj ďalšie mimognostické texty. Z tohto pestrého zastúpenia je nejasné, o akú gnostickú sektu by malo ísť, ktorá by sústreďovala tak rôznorodú zbierku textov, príp. aký gnostický smer by mala predstavovať.[38]

Podobne je otázna aj hypotéza o hereziologickej knižnici, pretože súbor obsahuje aj neheretické kresťanské spisy a rovnako aj vnútrognostické polemiky (t. j. vzájomné polemiky rôznych gnostických škôl alebo smerov); k tomu sa niektoré tituly opakujú.[38]

Hypotézu, že spisy patrili pachomiovskej komunite, ktorá mala neďaleko náleziska svoje sídlo, naznačujú dva fakty: spomínaná blízkosť kláštora založeného sv. Pachomiom v Šeneséte, ktorý bol od úpätia Džabal at-Tárifu vzdialený len 5,3 km, a koptské a grécke dokumenty nájdené v niektorých väzbách, obsahujúce slová a témy, ktoré sa týkajú mníšskeho života, dokonca sa medzi nimi vyskytuje Pachomiovo meno.[39] Samozrejme nie je možné vylúčiť ani iné podobné náboženské komunity, ktoré v 3.–5. storočí mohli sídliť v tejto oblasti, rovnako ako dokumenty hovoria len o mieste, kde boli rukopisy zviazané. Priamy dôkaz o vzťahu medzi Pachomitmi a súborom však nejestvuje.[40]

Obdobie vzniku, používania a uloženia rukopisov do skrýše odborníci odhadujú aj v historickom kontexte lokality. Najväčší rozkvet pachomiovských kláštorov v regióne, hlavne v tom čase najvýznamnejšieho v Pbou, kladú do polovice 5. storočia. Pokiaľ predpokladáme, že texty pochádzajú z kláštornej knižnice, je možné, že ešte za života sv. Pachomia (292 – 348 po Kr.), alebo o niečo neskôr, sa dostali do rúk mníchom texty, ktoré časom v kláštore Pbou opísali a zviazali. Roku 640 dobyli Arabi Egypt. Na prelome 12. a 13. storočia sa bazilika prestala používať a kláštor bol vyplienený kalifom Al-Hákimom. Je celkom pravdepodobné, že sa už na začiatku 11. storočia rozhodlo o uložení rukopisov v blízkom skalnom masíve Džabal at-Tárif, 8,5 km od Pbou. Dodnes sa našli dva depozity s časťami kláštornej knižnice – rukopisy z Nag Hammádí a Bodmerove rukopisy.[41]

Otázne je aj, čo vlastne predstavuje samotný súbor zviazaných rukopisov. Aj keď sa spomína ako „knižnica“, nie je toto označenie vďaka repetitívnosti niektorých titulov (NHC-IV je z tohto pohľadu zbytočný zväzok, keďže jeho jediné dva tituly TJK a EvEg-NHC sa nachádzajú ešte raz v niektorom z ďalších zväzkov.) a nejednotnej vonkajšej úprave zväzkov celkom legitímne, teda aspoň nepredstavuje v pravom slova zmysle knižnicu, ktorá by bola úmyselne založená.[42]