Valentinovci

Valentinovci boli raná kresťanská gnostická skupina, ktorá vznikla v 2.storočí v Ríme. Za jej zakladateľa je považovaný Valentínos.

Pramene

Informácie o valentinovcoch sa do objavu rukopisov z Nag Hammadí čerpali predovšetkým z diel kresťanských hereziológov. Najvýznamnejším prameňom pre skúmanie valentinovcov bolo dielo Eirénaia z Lyonu - Proti herézam- (lat. Adversus haereses) a dielo Hyppolita Rímskeho - Vyvrátenie všetkých herézií (lat. Refutatio omnium haeresium) . Niektorí autori , ako napríklad Klement Alexandrijský, zachovali vo fragmentoch úryvky z valentinovských diel (List Flóre). Pri analýze prameňov zachovaných od cirkevných otcov však netreba zabúdať na pramennú kritiku. Napríklad v prípade Eirénaia z Lyonu a jeho diela treba vziať v úvahu, že chcel poukázať fakt, aká je Valentínova náuka poklesnutá v porovnaní s kresťanskou ortodoxiou vzhľadom na fakt, že sa od nej nelíšili veľmi po formálnej stránke.[1] Práve jeho postup pri tvorení protignostickej polemiky sa stal základom pre mnohých kresťanských hereziológov (napríklad Hyppolitus Rímsky, Tertullianus alebo Epifanius zo Salamíny).

V kódexoch z Nag Hammadí sa objavilo viacero textov, v ktorých sa dajú podľa informácii z diel kresťanských hereziológov vysledovať znaky valentinovskej gnózy. Otázkou však ostáva, do akej miery sa jedná naozaj o texty valentinovskej gnózy. Určiť autora ktoréhokoľvek textu z Nag Hammadí je náročné kvôli faktu, že nie sú podpísané. Názvy samotných textov sa odvodzujú buď z prvých slov textu, alebo sa názvy nachádzajú na konci textov. Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sa za texty valentinovskej gnózy štandardne považujú:[2]

  • Evanjelium pravdy (NHC I,3),
  • Trojdielny traktát (NHC I,5),
  • Traktát o znovuzrodení (Epištola Reginovi) (NHC I,4),
  • Modlitba apoštola Pavla (NHC I,1),
  • Filipovo evanjelium,
  • Apokalypsa podľa Jakuba (NHC V,3),
  • Interepretácia múdrosti (NHC XI,1)
  • Valentinovský výklad (NHC XI,2)

Tajná kniha Jánova obsahuje niektoré rysy valentinovskej gnózy, väčšinou však býva radená do tzv. setovského korpusu. Jedná sa o bádateľský konštrukt, v ktorom boli do jednej pomyselnej skupiny zaradené niektoré texty z Nag Hammadí, ktoré nesú viaceré spoločné prvky. Dodnes však nie je vierohodne vedecky dokázaná existencia tejto skupiny. Viz. heslo Setovci.

Dejiny skupiny

Valentinovci patrili k najrozšírenejším gnostickým hnutiam, ich vplyv sa tiahol celým Stredomorím. Valentinovský systém gnózy patril k najkomplexnejším a najprepracovanejším v rámci gnosticizmu. Za zakladateľa valentinovcov sa považuje Valentínos. Predpokladá sa, že sa narodil v Egypte, kde sa zoznámil s kresťanstvom, pravdepodobne gnostického charakteru.[3] Presťahoval sa do Ríma okolo roku 140,[4] kde približne 20 rokov prenášal svoje učenia, vďaka svojej inteligencii a charizmatickému vystupovaniu našiel množstvo nasledovníkov a založil si vlastnú školu. Akú hrozbu predstavoval dokazuje Tertullianus vo svojom diele, v ktorom píše, že Valentínos bol navrhovaný za rímskeho biskupa.[5] Toto tvrdenie sa však pravdepodobne nezakladá na pravde.[6]

Po jeho smrti sa škola nerozpadla a ďalej pokračovala. Došlo k rozdelenia na východnú a západnú školu, ktoré sa líšil predovšetkým vo vnímaní Kristovho pozemského tela a svojím geografickým pôsobiskom. Ďalšími významnými valentinovcami boli Valentínovi žiaci Ptolemaios, Hérakleón, Thedodotos a Markos. V 4.storočí začali kresťanskí cisári prenasledovať a zakazovať iné viery ako vtedajšie ortodoxné kresťanstvo. V tých časoch valentinovci, ktorí sa považovali za kresťanov a zapájali sa do cirkevnej organizácie, museli prejsť do ilegality a postupne ich počet klesal. Posledné zmienky o nich sa dajú v cirkevnej literatúre nájsť do 6.-7. storočia.[7]

Valentinovské učenie

Do dnešnej doby sa sa nezachovali žiadne kompletné diela, ktoré by napísal Valentínos alebo jeho žiaci. Texty valentinovského charakteru z knižnice v Nag Hammadí nepochádzajú priamo od Valentína alebo jeho priamych žiakov. Informácie o valentinovskom systéme učenia čerpajú z diel cirkevných otcov. Zachovalo sa päť verzií piatich autorov – Eiréniaia,[8] Hippolyta,[9] Órigena,[10] Klementa Alexandrijského[11] a Epifana.[12]

Podľa Eirénaia základný kozmogonický mýtus vychádza z rozvinutia úvah o Plérómatu (Plnosti), špeciálnej duchovnej oblasti, v ktorej je najvyššia božská prirodzenosť bezprostredne poznateľná.[13][14] Plnosť sa skladá z 30 aiónov, fungujúcich vždy v dvojiciach, ktoré môže spoznať najvyššie božstvo. Ten sa nazýva Praotec, Dokonalý aión alebo Bythos (gr. Hlbina) a jeho ženským opozitom je Ennoia (Myšlienka), známa aj ako Sigé (Mlčanie) alebo Charis (gr. Milosť).[15] Spolu so svojimi deťmi Počiatkom a Pravdou tvoria hlavnú božskú štvoricu, ktorá pozná najvyššieho Boha osobne. Po nich nasledujú v poradí dvojice nebeský Človek a Cirkev a Logos (Slovo) a Zoé (Život). Tieto aióny spolu s božskou štvoricou zvyknú bývať radené do špeciálnej skupiny, tzv. Osmičky, ktorá je nadradená zvyšným aiónom.[16] Zvyšné aióny svojimi názvami reprezentujú morálne kvality.

Valentínos podľa Eirénaia rozpracoval učenie o Múdrosti (Sofia) ako nositeľke spásy.[17] Sofia je najnižším aiónom Plnosti. Chce poznať najvyššieho Boha, ale na to nedisponuje pravým poznaním. Jej vášnivá túžba spoznať nepoznateľného Boha splodí plod, z ktorého sa vyvinie Achamóth, tzv. nižšia Múdrosť. O tú sa rozhodne postarať Plnosť, ktorá k nej vyšle Krista, ktorý jej dá určitý tvar a schopnosť cítiť. Potom bol vyslaný Ježiš – Spasiteľ, spoločné dieťa všetkých aiónov, aby Achamóth zbavil utrpenia a priviedol k pokániu.

Achamóth sa stala matka anjelov, jedným z ktorých bol aj Démiurg, ktorý stvoril hmotný svet a ľudí.[18] Démiurg bol schopný tvoriť ľudí s dušou, ale tá ostávala uväznená v hmotnom tele. Achamóth sama zasieva semienka spásy – zárodkov duševného života, ktoré povedú k postupnému spaseniu a návratu do Plnosti. K tomu im pomáha postava Ježiša – Spasiteľa, ktorý na Zem prichádza učiť, ale nie v hmotnom tele, ako učia kresťania, ale v duchovnom , ktoré sa len javí hmotným.

Charakteristickým rysom učenia valentinovcov je delenie súcna na tri podstaty – to, čo je z Ducha (pneumatici), to čo je z duše (psychici) a to, čo je z tela (hylici).

Významní valentinovci

Okrem Valentína sú za dôležitých valentínovcov považovaní ďalší učitelia, ako boli Ptolemaios, Hérakleón, Thedodotos a Markos.

Ptolemaios je známy svojím Listom Flóre,[19] v ktorom vysvetľuje gnosticky zameranej kresťanskej vdove ako má chápať Starý zákon a jeho prikázania. Pôsobil na Západe.

Hérakleón, druhý známy Valentínov žiak pôsobiaci na Západe je známy svojím komentárom k Evanjeliu podľa Jána, z ktorého citoval Órigenés pri tvorbe svojho komentára.

Medzi žiakov východnej školy valentinizmu patril Théodotos. Výpisky z jeho diela sa zachovali opäť u Órigena. Podobne ako starší gnostici hodnotil Stvoriteľa – Démiúrga negatívne.

Posledným významným zaznamenaným žiakom Valentína je Markos, súčasník Eirénaia z Lyonu. Je špecifický tým, že sa pokúsil previesť valentinovské učenie do čísiel podľa pravidiel gemantrie.

Referencie
  1. Dunderberg, 2005, 64.
  2. Dunderberg, 2005,84.
  3. Rudolph, 2010. 315.
  4. Rudolph, 2010, 316.
  5. Tertullianus, Val. 4.1–2. Práve táto udalosť podľa Tertulliána viedla Valentínosa k založeniu vlastnej „heretickej“ školy.
  6. Pokorný, 1986, 136.
  7. Dundenberg, 2005, 97.
  8. Eirénaios, Adversus haereses I 1-8.
  9. Hippolytus. Refutatio omnium haeresium. V I 29-36.
  10. Órigenes. Comm. In Ioh.
  11. Clement d´Alexandrie. Extrait de Théodote.
  12. Epiphanios. Panarion. 31,5 – 8; 35-36.
  13. Eir. hear. I 1-8.
  14. Eir. hear. I 11.
  15. Eir. hear. I 1.
  16. Hipp. refut. VI, 34.
  17. Eir. hear. I 4.
  18. Eir. hear. I 5.
  19. Epiph.haer. 33, 3-7.

Literatúra

Pramene
  • Eirénaios Lyonský, Adversus haereses, Ed. Philip Shaff, Ante- Nicene Fathers Volume 1, Edinburgh: T. & T. Clark 1885, 1560 s.

Sekundárna literatúra
  • Kurt Rudolph, Gnóze: podstata a dějiny náboženského směru pozdní antiky, Praha: Vyšehrad, 2010, 450 s. ISBN 978-80-7021-947-8.
  • Ismo Dunderberg, „The School of Valentinus“, in: Antti Marjanen – Petri Luomanen (eds.), A Companion to Second-Century Christian “Heretics”, Leiden: E.J.Brill 2005, 64-99.
  • Petr Pokorný, Píseň o perle. Tajné knihy starověkých gnostiků, Praha: Vyšehrad 1998 (druhé a rozšířené vydání; 1. vydání Vyšehrad 1986).

Pozri aj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.