Ktésifón
Ktésifón alebo po slovensky aj Ktésifon (po arabsky Ták-i Kisrá) je názov starovekého mesta na ľavom brehu Tigridu, asi 32 km juhovýchodne od dnešného Bagdadu. V časoch Partov a Sásánovcov bol Ktésifon rezidenciou kráľov a administratívnym centrom Predného východu.
Dejiny
Začiatky mesta sú nejasné. Väčšinou sa usudzuje, že ho založili Seleukovci niekedy v priebehu 3. storočia pred Kr., existujú však aj názory, že to bol pôvodne vojenský tábor Partov zriadený naproti staršej Seleukii nad Tigridom. Arsakovskí králi vraj nechceli provokovať Seleukijcov tým, že by sa usadili priamo v ich obci, a radšej si postavili sídlo na protiľahlom brehu Tigridu, kde mali dosť voľného miesta. Toto vysvetlenie aspoň podáva antický spisovateľ Strabón (64 pred Kr. – 19 po Kr.) v 16. knihe svojej Geografie.
Koncom 2. storočia pred Kr. už dvojmestie Ktésifón-Seleukia v každom prípade existovalo a jeho ktésifónska zložka bola po mnoho rokov zrejme neopevnená - ešte Strabón ju totiž označuje za „veľkú dedinu“. Králi si oblasť obľúbili kvôli miernemu podnebiu, na leto však odchádzali buď do Ektaban v Médii, alebo do partského Hekatompylu, „mesta stých brán“.
Od druhej polovice 1. storočia pred Kr. hral Ktésifon v partskom štáte stále významnejšiu úlohu a čoskoro prestal byť len zimnou rezidenciou kráľov, ale stal sa skutočným hlavným mestom ríše. Kedy presne vzniklo tunajšie opevnenie, sa nedá na základe správ antických autorov rozhodnúť - zdá sa však, že to bolo najneskôr v 1. storočí po Kr. Ďalší vývoj Ktésifonu potom poznamenali partsko-rímske vojny v 2. storočí a s tým spojené katastrofy - roku 116 dobyl mesto cisár Traján, roku 165 Lucius Verus a roku 198 Septimius Severus. Králi na to reagovali výstavbou silnejšieho opevnenia.
Pád partskej ríše v dvadsiatych rokoch 3. storočí nič nezmenil na dovtedajšom štatúte Ktésifonu. Mesto zostalo centrom monarchie, aj keď prví Sásánovci sa zdržiavali veľmi často inde - Šápúr I. napríklad v novo založenom Gundéšápúre v Susiane. Zo stavieb sásánovskej epochy sa zachovali omnoho významnejšie pozostatky, než pri starších pamiatkach. Známy je predovšetkým Husravov palác zo 6. storočia, ktorého fasáda s mohutnými zapustenými stĺpmi sa v intaktnej podobe zachovala až do povodní v roku 1888. Klenba tamojšej trónnej sály bola zhruba 35 metrov vysoká a 50 metrov široká - bolo to jedno z najodvážnejších stavebných riešení tých čias.
Za sásánovských kráľov už Ktésifon toľko netrpel nepriateľskými vpádmi, ktoré ho pustošili. Rimania ho pri svojich výpravách dobyli len raz, v roku 283, a raz sa k nemu nebezpečne priblížil (Iulianus roku 363). Ani byzantskému cisárovi Hérakleiovi sa nepodarilo v 7. storočí korunovať svoje vojenské úspechy dobytím Ktésifonu.
V roku 637 - po prehratej bitke pri Kádisíje - opustil kráľ Jazdkart III. aj s dvorom a mešťanmi Ktésifon a do prázdneho mesta vtiahli Arabi. V nasledujúcich desaťročiach potom Ktésifon upadal a po založení nového hlavného mesta Bagdadu roku 762 sa zmenil na pole trosiek. Dnes v niekdajšej metropole na Tigride prebiehajú archeologické výskumy a reštauračné práce (najmä Husravovho paláca).
Literatúra
- Die Ausgrabungen der zweiten Ktesiphon-Expedition, Winter 1931/32 – Vorläufiger Bericht. Berlin : Islamische Kunstabteilung der Staatlichen Museen Berlin, Metropolitan Museum of Art New York, 1933. 35 s. (nemecky)
- REUTHER, Oskar. Die Ausgrabungen der deutschen Ktesiphon-Expedition im Winter 1928. Berlin : Islamische Abteilung der Staatlichen Museen, s. a. 38 s. (nemecky)
- STRECK, Maximilian. Seleucia und Ktesiphon. Leipzig : Hinrichs, 1917. 64 s. (nemecky)
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ktésifón na českej Wikipédii.