Maďarská ľudová republika

Socha Josifa Stalina v Budapešti, 1953

Maďarská ľudová republika bola vyhlásená 15. augusta 1949 a jej ústava, prijatá 20. augusta, bola zostavená podľa ústavy Sovietskeho zväzu z roku 1936.[1] Vodcom Maďarskej ľudovej republiky sa stal Mátyás Rákosi, ktorý bol generálnym tajomníkom Maďarskej strany pracujúcich (MDP). Následne začal od svojich spolustraníkov z MDP vyžadovať úplnú poslušnosť. Jeho najväčším rivalom bol László Rajk, ktorý sa stal ministrom zahraničia. Toho sa však už v septembri 1949 Rákosi zbavil tým, že ho dohnal k súdu, kde sa Rajk musel priznať k tomu, že bol agentom Miklósa Horthyho, Leva Trockého, Josipa Broza Tita a západného imperializmu. Rajk bol samozrejme uznaný vinným a následne popravený.[2] Rákosi sa v Maďarsku snažil čo najviac upevniť svoju moc. Približne 2 000 ľudí nechal popraviť a vyše 100 000 bolo uväznených. Približne 200 000 členov strany, ktorí sa voči tejto politike postavili, bolo vylúčených. Začali vykonštruované súdne procesy s náboženskými činiteľmi, bojovníkmi z druhej svetovej vojny a odporcami režimu. Jeden za druhým boli odsudzovaní a mučení nevinní ľudia za smiešne a vymyslené zločiny. Príslušníci ÁVH (tajná polícia) rozhodovali o osudoch a životoch státisícov ľudí.

V auguste 1952 bol Rákosi zvolený Národným zhromaždením do funkcie Predsedu Rady ministrov, ale po smrti Josifa Stalina v marci 1953 bol na priamy rozkaz nového vodcu Sovietskeho zväzu Nikitu Chruščova v júni 1953 odvolaný a novým premiérom sa stal Imre Nagy. Zarytý stalinista Rákosi však zostal naďalej generálnym tajomníkom MDP a po ďalšie tri roky súperil s Imre Nagyom o moc. Imre Nagy predstavoval nový smer, zrušil štátnu kontrolu nad médiami a podporil verejnú diskusiu o politickej a ekonomickej reforme. Nechal tiež prepustiť z väzenia antikomunistov a začal hovoriť o slobodných voľbách a vystúpení Maďarskej ľudovej republiky z Varšavskej zmluvy. Už v roku 1955 verejne hovoril o možnosti Maďarska „prijať štatút neutrality podľa rakúskeho vzoru“.

Dňa 9. marca 1955 Rákosi menom Ústredného výboru MDP obvinil Nagya z revizionizmu, protisocialistického nacionalizmu a zodpovednosti za zlú hospodársku situáciu v krajine. Tlač tento útok podporila a 18. apríla bol po jednotnom hlasovaní Národného zhromaždenia zosadený zo svojho postu a nahradený Andrásom Hegedüsom. Pod jeho vedením sa Maďarská ľudová republika stala jedným zo zakladajúcich členov Varšavskej zmluvy. Krátko potom, čo Nikita Chruščov vystúpil proti kultu osobnosti, bol už v júli 1956 priamo na vyšší sovietsky rozkaz Rákosi odvolaný zo všetkých svojich straníckych funkcií (oficiálne „zo zdravotných dôvodov“) a následne poslaný do Sovietskeho zväzu na „liečbu“.[3] Už 18. júla 1956 bol do funkcie generálneho tajomníka MDP zvolený Rákosiho priateľ Ernő Gerő. V Maďarsku však už pribúdali demonštrácie obyvateľov proti komunistickému režimu. Tlak verejnosti si vynútil 6. októbra 1956 dôstojný pohreb László Rajka a ďalších nespravodlivo popravených. Objavila sa aj požiadavka na okamžitý odchod sovietskych vojsk, verejný súd s Mátyásom Rákosim a povolanie Imre Nagya do čela vlády. Na sile naberali aj požiadavky o slobodné voľby, zrušenie cenzúry a dôkladnú rehabilitáciu nespravodlivo odsúdených.

Sovietske tanky T-54 v Budapešti, 31. október 1956

Revolučná maďarská vlajka s vystrihnutým štátnym znakom obsahujúcim červenú hviezdu

Na jeseň 1956 rastúce protikomunistické cítenie vyústilo v zmenu vlády, ktorá vyhlásila nezávislosť od Sovietskeho zväzu. Dňa 23. októbra 1956 prerástla pokojná demonštrácia solidarity s Poľskom v spontánny výbuch odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu. Vo večerných hodinách padli pri budove rozhlasu prvé výstrely. Od druhej hodiny rannej nasledujúceho dňa vyrazili sovietske vojská do budapeštianskych ulíc. Došlo k prvým bojom medzi maďarskými povstalcami a sovietskymi okupantmi. Dňa 25. októbra sa uskutočnila pred budovou parlamentu obrovská demonštrácia za odstúpenie Ernő Gerőa. Príslušníci tajnej polície ÁVH ukrytí na strechách začali strieľať do bezbranného davu. Imre Nagy neskôr predstavil novú vládu, v ktorej figurovali aj niektorí bývalí vodcovia pravicovej strany FKgP ako Zoltán Tildy a Béla Kovács. O deň neskôr 28. októbra uznal povstanie za národno-demokratické hnutie. Dňa 30. októbra sa sovietske jednotky začali sťahovať z hlavného mesta, zároveň sa však sovietske velenie tajne pripravovalo na ďalší ozbrojený útok. Vedenie Sovietskeho zväzu rozhodlo 31. októbra o potlačení revolúcie vojenskou cestou. Keď bol Imre Nagy informovaný o aktivizácii sovietskych jednotiek, naliehal na OSN a 1. novembra vyhlásil neutralitu Maďarska a vystúpenie z Varšavskej zmluvy.

János Kádár sa k moci dostal jednoduchým kolaborantským spôsobom. Potom čo 1. novembra uvítal vyhlásenie neutrality Maďarska, opustil vládne ústredie a odobral sa na veľvyslanectvo Sovietskeho zväzu, odkiaľ bol rýchlo prevezený do Moskvy. Sovietskymi vodcami bol vybraný, aby im pomáhal udržiavať Maďarskú ľudovú republiku v kurze, ktorý by bol pre ZSSR prijateľný. Imre Nagy medzitým zvládol obnovu demokratického systému koaličných strán z roku 1945. Vládna strana MDP sa 2. novembra pretransformovala na Maďarskú socialistickú robotnícku stranu (MSZMP). Dňa 4. novembra vytvoril Kádár kolaborantskú tzv. revolučnú robotnícko-roľnícku vládu a povolal do krajiny sovietske oddiely, ktoré medzitým Budapešť opustili. Za svitania sa začala ofenzíva proti hlavnému mestu. V ten istý deň sa po rannom rozhlasovom volaní Imre Nagya ozval Kádárov hlas z vysielacej stanice v Szolnoku a vyzýval menom novovytvorené revolučné robotnícko-roľnícke vlády k boju proti kontrarevolúcii po boku sovietskej armády. Dňa 7. novembra sa na sovietskych tankoch spolu so svojou vládou vrátil do Budapešti, kde sa stal predsedom Dočasného výkonného výboru MSZMP. Zúrivé boje povstalcov však pokračovali v Budapešti aj v ďalších mestách až do 10. alebo 11. novembra. Do funkcie generálneho tajomníka strany bol Kádár zvolený až na zjazde 26. februára 1957.

János Kádár sa stal predsedom promoskovskej vlády, ktorá do januára 1957 potlačila posledné zvyšky slobody. Pod jeho vedením začala strana silnieť a do júna 1957 vzrástol počet členov na približne 346 000 osôb. Dňa 21. marca 1957 bola založená organizácia KISZ (Maďarský komunistický zväz mládeže), ktorý mal na starosti výchovu mládeže v komunistickom duchu. Dňa 27. mája 1957 došlo k podpísaniu zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych jednotiek v Maďarskej ľudovej republike. Ich počet sa stabilizoval približne na 80 000 vojakoch.

Už v januári 1957 boli zavedené mimoriadne súdy (rovnako ako v rokoch 1919 – 1920), ktoré mali potrestať všetkých politikov a bojovníkov, ktorí stáli na strane revolúcie. Obžalovaných bolo celkovo 35 000 ľudí, z toho bolo udelených 22 000 trestov odňatia slobody (uväznený bol napríklad aj neskorší prvý prezident Maďarskej republiky Árpád Göncz) a 229 trestov smrti, ale v skutočnosti bolo popravených asi 350 ľudí. Odsúdení na trest smrti boli spravidla ozbrojení povstalci a osoby, ktoré sa v čase povstania dostali do funkcií v továrňach alebo úradoch. Ďalších 13 000 osôb bolo poslaných do znovuotvorených internačných táborov a vyše 200 000 ľudí emigrovalo z opäť neslobodného Maďarska na Západ.[4]

Letná rekreácia na Balatone, 1974

Najväčší význam mal pre Kádára a jeho komunistov vykonštruovaný proces s Imre Nagyom a jeho spolupracovníkmi, ktorý sa konal na jar 1958. Všetci boli uznaní vinnými zo sprisahania, ktorého cieľom bolo zvrhnúť ľudovodemokratický režim, a odsúdení na trest smrti. Bývalý premiér Imre Nagy, jeho poradca Miklós Gimes a minister obrany Pál Maléter boli popravení 16. júna 1958. Ostatní vládni spolupracovníci boli uväznení.

V 60. rokoch Kádár, ktorý predtým viedol útok proti revolucionárom, vyhlásil všeobecnú amnestiu a oznámil novú politiku „kto nie je proti nám, je s nami“, a tak sa zrodil tzv. „gulášový socializmus“ alebo tiež „kádárizmus“. V roku 1966 Ústredný výbor zaviedol tzv. Nový ekonomický mechanizmus, v rámci ktorého sa malo prebudovať hospodárstvo a zvýšiť produktivita tak, aby Maďarsko bolo na svetových trhoch viac konkurencieschopné. V roku 1968 sa však Maďarská ľudová republika, pod vyhrážkou vyhlásenia stanného práva, musela zúčastniť augustového vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Aj napriek tomu nadobúdala hospodárska reforma na intenzite a v nasledujúcich rokoch viedla k hospodárskemu rozvoju.

V tomto období sa každý, kto verejné veci nekritizoval a nenapadal stranícku líniu, tešil prijateľnej miere slobody vo svojom súkromí a nebol nútený zúčastniť sa najrôznejších ideologických akcií. Policajné akcie sa obmedzili, členstvo v strane MSZMP či mládežníckej organizácii KISZ nebolo povinné a za navštevovanie kostola či počúvanie západného rozhlasu neboli takmer žiadne tresty. Došlo k povoleniu súkromného sektora a podnikania, reálne príjmy sa zdvojnásobili, zatiaľ čo pracovná doba sa neustále skracovala. Mnoho maďarských rodín mohlo ísť na dovolenky do zahraničia. Došlo k masívnemu nárastu počtu televízorov, chladničiek, práčok, vysávačov a gramofónov, čím Maďarská ľudová republika predbehla všetky krajiny vtedajšieho východného bloku. Počet súkromne vlastnených osobných áut sa zvýšil z 18 500 v roku 1960 na viac ako 220 000 v roku 1970. Od roku 1980 si tiež mohlo viac ako 100 000 obyvateľov dovoliť zaobstarať chatu pri Balatone. Výrazne sa tiež zlepšila situácia v školstve, bola napríklad obnovená výučba západných jazykov, predovšetkým angličtiny, ktorá v 70. rokoch predbehla dovtedy po ruštine najdôležitejšiu nemčinu.[5]

Maďarská ľudová republika sa tak stala „najveselejším barakom“ v celom socialistickom východnom bloku. Vysoká životná úroveň však bola vykúpená čím ďalej väčšími zahraničnými pôžičkami. Od začiatku 80. rokov dochádzalo k hospodárskej stagnácii, ktorá sa logicky dostavila po vyčerpaní všetkých možností extenzívneho vývoja. S rastom hospodárskych ťažkostí dochádza aj k napätiu v sociálnej oblasti. Spoločnosť začala vyžadovať väčšiu slobodu v politickej a kultúrnej sfére. Maďarská zahraničná politika sa otvorila viac Západu a celkovo sa Maďarská ľudová republika začala formovať v demokraciu západného typu. Vo voľbách v roku 1983 bolo po prvýkrát dovolené kandidovať nestraníkom. Na konci osemdesiatych rokov malo Maďarsko najvyšší dlh na obyvateľa na svete.

Vyhlásenie Maďarskej republiky, 23. október 1989

Dňa 27. septembra 1987 bolo v obci Lakitelek založené Maďarské demokratické fórum, sústreďujúce vo svojich radoch výkvet maďarskej demokratickej inteligencie. Dňa 30. marca 1988 vznikla politická strana Fidesz a 13. novembra strana Zväz slobodných demokratov (SZDSZ). Vnútri samotnej MSZMP tiež silneli reformné tendencie. Na jarnom zjazde strany prekvapivo posilnila moc reformistov, ktorí požadovali odchod Kádára. Ten bol 22. mája 1988 odvolaný z funkcie generálneho tajomníka MSZMP a nahradený Károly Grószom. Dňa 24. novembra sa novým premiérom stal Miklós Németh. V januári 1989 došlo k rozhodnutiu Ústredného výboru MSZMP, inšpirovanom Imre Pozsgayom, ktoré potvrdilo, že povstanie v roku 1956 nebolo kontrarevolúciou, ale ľudovým povstaním.

Udalosti začali naberať rýchly spád. Na jar 1989 bol János Kádár uvoľnený zo všetkých svojich funkcií a krátko na to 6. júla zomrel, v rovnaký deň, kedy bol rehabilitovaný Imre Nagy, ktorého nechal v roku 1958 popraviť. Vo chvíli, keď maďarský Najvyšší súd oznamoval verdikt o rehabilitácii Nagya, vstúpil do miestnosti neznámy muž a povedal: „Kádár je mŕtvy“.[6] O chvíľu predtým 16. júna, presne po 31 rokoch od popravy, sa v Budapešti na Hősök tere (Námestí hrdinov) za účasti 300 000 ľudí konal jedenásťhodinový pohreb Imre Nagya a ďalších zavraždených vodcov, vrátane prázdnej rakvy symbolizujúcej všetkých neznámych bojovníkov z povstania v roku 1956. Na tomto pohrebe vystúpil aj neskorší premiér, v tom čase mladý vysokoškolský študent Viktor Orbán so svojím prejavom, v ktorom otvorene vyhlásil, že je potrebné rokovať o stiahnutí sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom.[7] Za svoje slová zožal búrlivý potlesk. Tento akt sa stal symbolom úsvitu novej maďarskej éry.[8]

Medzi júnom a septembrom 1989 sa zišli zástupcovia MSZMP, opozičného Okrúhleho stola a tzv. Tretej strany a diskutovali o hlavných problémoch procesu na rokovaniach Národného okrúhleho stola. Dňa 18. septembra podpísali dohodu, v ktorej zdôraznili svoje odhodlanie vytvoriť právne a politické podmienky prechodu k pluralitnej demokracii a k ​​vláde práva a prekonať dlhotrvajúcu spoločensko-hospodársku krízu. Na začiatku októbra bol zvolaný mimoriadny XIV. zjazd MSZMP, ktorý sa stal jej posledným. Dňa 7. októbra, z iniciatívy reformných komunistov, vznikla nová strana Maďarská socialistická strana (MSZP) na čele s Rezső Nyersom. Členstvo nebolo prevedené a zo 700 000 členov MSZMP sa členmi MSZP stalo len 50 000 ľudí. Krátko nato bola zrušená Ľudová milícia.

Došlo k uzákoneniu dočasnej ústavy, ktorá nahradila komunistickú z roku 1949. Zaručovala pokojný prechod k trhovej ekonomike, občiansku demokraciu, ľudské práva a výslovne zakazovala výkon vládnej moci len jednou stranou. Prezidiálna rada bola zrušená a nahradená úradom prezidenta republiky so značne obmedzenými funkciami.

Zmena ústavy bola uzákonená 23. októbra 1989 v deň výročia začiatku protikomunistického povstania z roku 1956. V ten istý deň bol predseda parlamentu Mátyás Szűrös zvolený za dočasného prezidenta a na pravé poludnie z balkónu Országház (Krajinského domu) slávnostne vyhlásil Maďarskú republiku (Tretia maďarská republika).[9] Krátko potom bola z budovy parlamentu odstránená červená hviezda. Tak skončila 40 rokov trvajúca existencia Maďarskej ľudovej republiky.

Prvé slobodné voľby sa konali 25. marca 1990, v ktorých jasne zvíťazilo pravicové Maďarské demokratické fórum so ziskom 164 mandátov. Na druhom mieste skončil takisto pravicový Zväz slobodných demokratov so ziskom 93 mandátov a na treťom mieste tiež pravicová strana FKgP so 44 kreslami. Ľavicová MSZP skončila až štvrtá a len s 33 mandátmi. Dňa 2. mája 1990 sa Úradu prezidenta republiky ujal Árpád Göncz a 16. mája sa predsedom vlády stal József Antall. Prvým krokom jeho demokratickej vlády bolo prijatie súčasného štátneho znaku dňa 3. júla 1990. Posledné sovietske vojská opustili Maďarsko 19. júna 1991.

Najvyšším štátnym orgánom a ľudovým zastupiteľským orgánom Maďarskej ľudovej republiky bolo Národné zhromaždenie (Országgyűlés). Tvorili ho poslanci volení vždy na 4 roky. Jeden mandát pripadal približne na 30 000 obyvateľov.

Národné zhromaždenie malo právomoc:[10]

• ústavodarnú
• zákonodarnú
• voliť a odvolávať Prezidiálnu radu a Radu ministrov
• voliť a odvolávať predsedu Najvyššieho súdu a generálneho prokurátora
• prerokúvať a schvaľovať program vlády
• stanoviť národohospodárske plány
• určovať štátny rozpočet a kontrolovať jeho plnenie
• ratifikovať medzinárodné zmluvy
• rozhodovať o otázkach vojny a mieru

Funkciu kolektívnej hlavy štátu vykonávala Prezidiálna rada (Elnöki Tanácsa), ktorá sa skladala z dvadsaťjeden členov – predsedu, tajomníka, dvoch námestníkov a ďalších 17 členov. Predseda Prezidiálnej rady bol hlavou štátu, teda akoby prezidentom republiky.[11]

Najvyšším orgánom štátnej správy bola Rada ministrov (Minisztertanács).

Maďarská ľudová republika mala k 30. júnu 1985 celkovo 13 ministerstiev:[12]

Štátnou hymnou Maďarskej ľudovej republiky bol Himnusz od Ferenca Kölcseya a Ferenca Erkela.

Pretože hymna sa obracia k Bohu, hrala sa z rozhodnutia Rákosiho vlády od roku 1949 len v inštrumentálnej verzii. Generálny tajomník MDP Mátyás Rákosi dokonca požiadal hudobného skladateľa Zoltána Kodályho, aby napísal novú, komunisticky orientovanú štátnu hymnu, ale Kodály odmietol. Počas povstania v roku 1956 sa text začal opäť používať. János Kádár sa neskôr pokúsil nahradiť Himnusz skladbou Szózat, ale tiež zlyhal. Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa Himnusz stal oficiálnou štátnou hymnou súčasného Maďarska.

Štátnym sviatkom Maďarskej ľudovej republiky bol 4. apríl, lebo v tento deň v roku 1945 dovŕšila Červená armáda oslobodenie Maďarského štátu.

V roku 1985 bolo v Maďarskej ľudovej republike 1 930 priemyselných závodov, z ktorých bolo 974 národných podnikov a 956 výrobných družstiev. Najvýznamnejším strediskom priemyslu bolo hlavné mesto Budapešť, kde boli zastúpené všetky priemyselné odvetvia, predovšetkým elektrotechnický, strojársky, chemický, potravinársky a farmaceutický priemysel. Ďalšie priemyselné strediská bola v okolí Budapešti a ďalej v páse tiahnúcim sa od juhozápadných hraníc cez Zadunajskú pahorkatinu až k hraniciam na východe.

Násilnou kolektivizáciou v počiatkoch budovania socializmu v Maďarsku bolo založených 2 800 poľnohospodárskych výrobných družstiev a 200 štátnych majetkov, takže socialistický sektor obhospodaroval 99% všetkej ornej pôdy v Maďarsku. V rokoch 1955 – 1985 vzrástli výsledky rastlinnej výroby na 181% a živočíšnej výroby na 255%. Priemerná dojivosť dosahovala 4 380 litrov ročne. V živočíšnej výrobe prevažoval chov hovädzieho a bravčového dobytka, značne sa rozvíjal aj chov oviec a hydiny. V rastlinnej výrobe bolo dôležité pestovanie ovocia, zeleniny, obilnín, krmovín a tabaku. Lesy zaberali v Maďarsku iba 13,5% všetkej plochy.

Budapešť vždy mala v dopravnom systéme Maďarska dominantné postavenie, v období Maďarskej ľudovej republiky tomu nebolo inak. O budapeštiansky dopravný uzol sa opierala železničná aj dopravná sieť celej krajiny.

V roku 1985 bolo v Maďarskej ľudovej republike 29 633 kilometrov ciest, vrátane 167 kilometrov diaľníc. Aj u cestnej siete sa uplatňovala centrálna poloha hlavného mesta. Veľmi hustá bola sieť autobusových liniek autodopravcov VOLÁN, ktorá dosahovala 26 154 kilometrov.

Železničná sieť Maďarskej ľudovej republiky merala približne 8 900 km. Všetky hlavné železničné koridory boli elektrifikované a lúčovito sa z Budapešti rozbiehali po celej krajine. Hlavným prevádzkovateľom železničnej dopravy boli Maďarské štátne železnice (MÁV). V rokoch 1948 – 1950 bola maďarskými mládežníkmi vybudovaná Pionierska železnica (Úttörővasút), ktorá má od roku 1990 názov Detská železnica (Gyermekvasút).

Najvýznamnejším letiskom v Maďarskej ľudovej republike bolo Medzinárodné letisko Ferihegy v Budapešti, odkiaľ lietala aj maďarská národná letecká spoločnosť Malév. Ku koncu roku 1980 prepravil Malév okolo jedného milióna cestujúcich a lietal do 40 destinácií v 30 krajinách v Európe, severnej Afrike a na Blízkom východe. Vnútroštátne linky boli zrušené ešte v roku 1969 kvôli malým vzdialenostiam. Rovnako ako v ďalších socialistických krajinách používal aj Malév v období Maďarskej ľudovej republiky lietadlá sovietskej výroby.

Lodná doprava v Maďarskej ľudovej republike využívala 1 300 kilometrov splavných vôd, z ktorých sa časť používala aj na pravidelnú osobnú dopravu. Veľké riečne prístavy boli v mestách Budapešť, Győr, Komárom, Dunaújváros, Baja, Szolnok a Segedín.