Husár
Husár (maď. huszár) bol pôvodne príslušník telesnej stráže Mateja Korvína, neskôr ľahký vojenský jazdec uhorského (a tým neskôr aj rakúskeho) vojska, v novoveku aj ťažký jazdec poľského vojska a napokon od 18. storočia podľa uhorského vzoru aj príslušník špeciálneho (od konca 19. stor. už len reprezentatívneho) špeciálne odetého pluku v rámci ľahkého vojenského jazdectva armád iných európskych krajín (Rusko, Francúzsko, Prusko, Spojené kráľovstvo...). Od druhej polovice 20. storočia sa ešte názov vyskytuje ako tradičné označenie plukov niektorých armád. V armádach nemeckyhovoriacich častí habsburskej monarchie označovaní aj švališéri (z franc. chevau-lagers), toto označenie sa od 1767 používalo aj v uhorskej armáde.[1]
Pre uniformu husárov bol typický kabátec, ktorý sa mimo boja nosil prevesený cez rameno. Dolomán bol krátky zdobený kabát s hustým šnurovaním. Ďalej nosili úzke nohavice s výšivkami na stehnách a hrubý kožený opasok. Značne sa líšili najmä husárske jednotky v Poľsku. Poľskí husári nosili na rozdiel od ostatných aj ľahké brnenie a typické „krídla“, ktoré boli ochranou pred použitím lás s obľubou používaných orientálnymi jazdeckými jednotkami.Ozdobnú zbroj poľských husárov tvorila leopardia koža a orlie perá. Používali rýchle a obratné kone. Ich hlavnými zbraňami boli kopija, meč, paloš, alebo šabľa. Niekedy doplnená o pár pištolí alebo krátku karabínu.
Prvé dva pravidelné husárske pluky rakúskeho jazdectva boli sformované v roku 1688[2].
Etymológia
Slovenské slovo pochádza z maďarčiny. V dnešnej maďarčine slovo znie huszár, prvýkrát je v maďarčine doložené z roku 1432 v podobe hussar vo význame ľahký vojenský jazdec slúžiaci v pevnostiach na južnej uhorskej hranici (Podľa iných názorov je prvý výskyt už v roku 1378 v podobe hunzar vo význame člen družiny). Do konca 15. storočia slovo označovalo srbských ľahkých jazdcov bojujúcich s kopijou a štítom a bez brnenia. Od 16. storočia slovo označovalo druh vojakov kráľovského dvora.
Vysvetlení etymológie maďarského slova je viacero[3][4][5][6][7][8][9][10][11]:
- Slovo pochádza zo srbochorvátskeho slova husar/gusar/chusar (pirát, lupič, zlodej; staršia podoba znie hursar/gursar/kursar), ktoré môže pochádzať:
- (možno cez talianske corsare/corsaro - korzár) z latinského cursarius/corsarius (korzár) a to z latinského cursus (beh, chod, jazda), alebo
- (možno cez srbochorvátsky/južnoslovanský tvar *chonsar) z praslovanského slova *chõsa (chasa, družina), ktoré asi pochádza z gótskeho hansa (družina), alebo
- (možno cez srbochorvátsky/južnoslovanský tvar *chonsar) zmiešaním byzantského (t.j. gréckeho) slova chósarios/chonsarios (vyzvedač, predná hliadka, lupič, zlodej; slovo je odvodené od slova chósia - pascovitá lesť) a latinského slova cursarius (korzár)
- Staršia hypotéza, podľa ktorej slovo pochádza z maďarského slova húsz (dvadsať), je definitívne nesprávna[10][5].
Referencie
- husár in Encyklopedický ústav SAV. Encyclopaedia Beliana (His-im). I. vyd. Banská Bystrica : Veda, vydavateľstvo SAV a Stredoslovenské vydavateľstvo, a. s., 2010. 6. z 12 zv. (686 s.) ISBN 978-80-970350-0-6. S. 330-331.
- Slezák, T. Husári pod taktovkou Napoleona. Rakúsky expedičný zbor v Rusku roku 1812. [online]. historickarevue.com, [cit. 2012-10-20]. Dostupné online.
- Magyar etimológiai nagyszótár (Tótfalusi István)
- Kesztyüs, T.: Untersuchungen zu den ungarischen Lehn- und Fremdwörtern in der deutschen Sprache in: Finnisch-Ugrische Mitteilungen - 21./22. Jahrgang 1997/1998, 1999
- Szabó, J. B.: Hussars in: Rogers, C.: The Oxford Encyclopedia of Medieval Warfare and Military Technology, zv. 1, 2010
- Šmilauer, V.: Výklady slov in: Naše řeč, zv. 23 (1939), číslo 9-10
- Cyganenko, G.P.: Etymologičeskij slovar russkogo jazyka, 1989
- Slovník cudzích slov - akademický, SPN
- Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého, 1968
- Korsar in: Paraschkewow, B.: Wörter und Namen gleicher Herkunft und Struktur ..., 2004
- Fodor, I.: Eine bisher unbekannte handschriftliche Variante von Nicolaus Olahus "Hungaria" in: Hungarian Studies 1987, zv. 3, č. 1-2, str. 65