Poľská obranná vojna (1939)

Príčinou nového konfliktu v Európe bol jednak fakt, že sa Nemecko nikdy nezmierilo so svojimi územnými stratami v poľskom priestore, ktoré muselo akceptovať po porážke v prvej svetovej vojne, jednak Hitlerova myšlienka, že treba rozšíriť nemecký „životný priestor“ v Európe smerom na východ. Niektorí historici poukazujú na fakt, že poľská vláda sa zjavne spoliehala na záruky západných Spojencov a v mnohých ohľadoch sa chovala voči nemeckej menšine a v otázke Gdanska nediplomaticky a skôr podporovala vojnové vášne.

V marci 1939 nacistické Nemecko celkom zlikvidovalo Česko-Slovensko, po tom, čo obsadilo Čechy a Moravu a Slovensko, ktoré sa v kritickej situácii oddelilo prijalo pod svoju ochranu, čo znamenalo, že krajina musela do značnej miery nasledovať svojho ochrancu najmä v zahraničnopolitickej oblasti. Západné mocnosti sa tak len utvrdili v mienke, že Nemecku, ktoré hlásalo, že po pričlenení Sudet, už v Európe nebude mať ďalšie územné nároky, nie je možné dôverovať[1].

5. januára 1939 Hitler oficiálne požiadal Poľsko o navrátenie slobodného mesta Gdansk a povolenie postaviť diaľnicu tzv. poľským koridorom až ku Gdyni. Poľsko tieto návrhy odmietlo. 21. marca sa nemecká žiadosť opakovala v omnoho ostrejšom tóne, no bola o 4 dni neskôr Poliakmi opäť zamietnutá. V tej istej dobe sa britský premiér Chamberlain vyjadril, že v prípade ohrozenia Poľska bude Spojené kráľovstvo stáť po jeho boku. 28. apríla Nemecko vyhlásilo nemecko-poľskú dohodu o neutralite z roku 1935 za zrušenú. Francúzsko a Británia, následne vyslali do ZSSR svojich zástupcov, aby rokovali s Molotovom aj Stalinom o prípadnej obrane pred nemeckým útokom. Tie stroskotávali najmä na neochote Poľska povoliť vstup sovietskych jednotiek na svoje územie i v prípade, že by tam vkročili ako ich spojenec[2]. Diplomatické rokovania však neviedli k úspechu a Nemcom, ktorí sa obávali bojov na dvoch frontoch, sa podarilo 23. augusta 1939 uzavrieť dohodu na úrovni ministrov zahraničných vecí medzi Molotovom a Ribbentropom[1]. Pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom mal tajné dodatky, v ktorom si oba štáty v podstate rozdelili územie Poľska a vyčlenili územie budúcich záujmov v Európe.

Pohnútky Sovietskeho zväzu uzavrieť spojenectvo s nacistami v tej dobe vychádzali z neschopnosti dohody s Francúzskom, Britániou a Poľskom, ale i Stalinovej snahy upevniť si čo najviac svoje strategické pozície. Zjednodušene možno povedať, že zatiaľ čo západné krajiny dúfali, že sa im do vojny proti Nemecku podarí zatiahnuť Sovietsky zväz, Stalin dúfal, že sa vojne proti Nemecku podarí vyhnúť a prežiť boje medzi Nemeckom a Spojencami bez ujmy[3]. Situáciu komplikovali i udalosti na Ďalekom východe, kde sa v auguste 1939 rozhoreli boje medzi ZSSR a cisárskym Japonskom pri Chalchyn Gole. Japonsko bolo nemeckým spojencom. Podpísanie dohody v spolupráci s Nemeckom by preto malo logicky viesť i k mieru s Japonskom.

Podľa pôvodného Hitlerovho plánu malo k invázii dôjsť 26. augusta skoro ráno (o 04.00). 25. augusta sa začali nemecké jednotky presúvať do východných postavení. V ten istý deň sa ale predstavitelia Veľkej Británie odhodlali podpísať dlho očakávanú písomnú garanciu Poľska, v ktorej sa zaviazali k spojenectvu v prípade nemeckého útoku, čím sa pridali k Francúzom, s ktorými mali Poliaci takúto zmluvu z roku 1921. To Hitlera prekvapilo. Tiež očakával podporu od Mussoliniho, od ktorého žiadal zásobovanie naftou a mal v pláne tiež záškodnícku akciu (prepadnutie vysielača), ktorá by ospravedlnila vyhlásenie vojny. Rozkaz k útoku preto ešte 26. odvolal. Rozkaz sa ale k niekoľkým malým, prevažne vzdialeným záškodníckym jednotkám nedostal, a preto sa druhého dňa odohráva niekoľko drobných pohraničných incidentov. Jedným z nich bol aj Jablunkovský incident na poľsko-česko-slovenskej hranici (záškodníci vyrazili na akciu z Čadci, teda územia vtedajšieho Slovenského štátu).

Poľsko, ktoré už od jarných mesiacov postupne mobilizovalo armádu, preto s koncom augusta (29. 8. rozkaz ministra obrany Józefa Becka) vyhlásilo všeobecnú mobilizáciu. Potom bola ale na nátlak západných spojencov, ktorí sa chceli vojne vyhnúť za každú cenu, odvolaná. Zmätok, ktorý tento akt spôsobil, mal za následok, že poľská armáda mala v dobe nemeckého útoku (ku ktorému došlo druhého dňa) zmobilizovaných len 65 % svojich síl.

V noci na 31. augusta prečítal Ribbentrop britskému veľvyslancovi 16 nemeckých požiadaviek. Veľvyslanec ich žiadal v písomnej forme aby ich mohol odovzdať poľskej vláde. Ribbentrop to odmietol s odôvodnením, že poľská strana nebola ochotná vyslať v stanovenom termíne do polnoci 30. augusta splnomocneného vyjednávača. Keď sa potom 31. 8. dostavil k Ribbentropovi poľský veľvyslanec Lipski s odpoveďou, že poľská strana je ochotná rokovať, Ribbentrop tvrdil, že nemá príslušné splnomocnenie. Cieľom Ribbentropa bolo zachoval si u západných štátov dobrú povesť. Hitler vydal rozkaz na začiatok invázie a zároveň bola odvysielaná správa, že Poľsko odmietlo nemecký návrh na rokovania. Hitler nazval túto vojnu „obrannou“, pretože vraj išiel brániť Nemcov na poľskom území.

Poľsko bolo rozhodnuté brániť sa útoku a počkať na pomoc od západných Spojencov. Evidentne nepočítalo s útokom zo strany ZSSR. Nemecko hodlalo využiť nevýhodné rozloženie poľského územia a vytvoriť dvojité kliešte so svojimi jednotkami rozmiestnenými vo Východnom Prusku a v Nemecku. Vnútorné čeľuste sa mali spojiť na rieke Visla s cieľom obkľúčiť hlavné sily poľskej armády, vonkajšie, ktoré mali zabezpečiť motorizované jednotky, sa mali spojiť na rieke Bug a znemožniť možnosť úniku[4]. Sovietsky zväz plánoval neupozorňovať na seba a pridať sa až neskôr, čo malo odstrániť politické problémy a vojenské straty spojené s útokom (vzhľadom k predchádzajúcej porážke v sovietsko-poľskej vojne mal Stalin k poľskej armáde značný rešpekt). Nečakane rýchly postup Nemecka, Sovietsky zväz zaskočil a Stalin musel neskôr útok urýchliť. Svoj vpád odôvodnil ochranou ruského, bieloruského a ukrajinského obyvateľstva pred nemeckou okupáciou, lenže preukázaným faktom je, že tam kde to malo význam spolu sovietske a nemecké jednotky ochotne spolupracovali a že útok bol s Nemeckom predtým dohodnutý. Zámienkou k napadnutiu Poľska mali byť pohraničné incidenty na nemecko-poľských hraniciach. Nemci svoj vpád odôvodnili údajným poľským prepadom vysielačky v Gliwiciach, ktorý sa uskutočnil 31. augusta 1939. Podľa nemeckej propagandy rádiostanicu vo večerných hodinách prepadli poľskí vojaci, ktorí mali povraždiť ich posádku a poškodiť stanicu. V skutočnosti prepad uskutočnili nemeckí agenti Sicherheitsdienstu prezlečení do poľských uniforiem.

Hraničná čiara medzi nemeckými a sovietskymi vojenskými jednotkami po ich spoločnej invázii do Poľska v septembri 1939

Nemecko 8. októbra pričlenilo západné časti Poľska k Tretej ríši. Vo zvyšku Nemcami držanej časti krajiny vznikol tzv. Generálny gouvernement.

Poľská armáda utrpela ťažké straty, niektoré mestá (hlavne Varšava) bola ťažko poškodená rozsiahlym bombardovaním. Krajina bola z 2/3 obsadená nacistickým Nemeckom, asi tretina bola zabratá prakticky bez boja stalinským Sovietskym zväzom a v následných rokoch musela čeliť mimoriadnymi zverstvám zo strany obidvoch víťazov. Poľsko malo zo všetkých štátov, ktoré poznamenala druhá svetová vojna, najväčšie straty v prepočítaní na počet obyvateľov. Priebeh vojenských operácií potvrdil, že nemecké vojenské doktríny sa rozvíjali správnym smerom. Boje tiež predznamenali priebeh a výsledok bitky o Francúzsko, ktorá prebiehala v roku 1940.

Za druhej svetovej vojne zahynulo zhruba 5 600 000 poľských občanov (niektoré zdroje uvádzajú 6 miliónov), z toho bolo 3 000 000 obetí židovského holokaustu, 400 tisíc mŕtvych či zavraždených poľských vojakov a 2 200 000 civilistov.

Exhumované telá poľských vojnových zajatcov povraždených NKVD počas Katyňského masakra

Už pri útoku na Poľsko sa Nemci dopustili vojnových zločinov jednak bombardovanie civilného obyvateľstva a utečencov, jednak vraždenie poľských vojnových zajatcov. Napríklad len od 1. septembra do 26. októbra 1939 vykonali Nemci 764 hromadných popráv poľských zajatcov.

Po obsadení Poľska Nemci voči Poliakom začali brutálny politický teror, odnárodňovanie a germanizáciu. Najhoršie zločiny boli uskutočnené jednotkami SS-Totenkopfverbände a Einsatzgruppen. Dochádzalo k popravám poľských vojakov i civilných osôb, zvláštna pozornosť však bola venovaná poľskej vyššej vrstve a poľskej inteligencii. V rámci „Operácie Tannenberg,“ ktorá sa týkala likvidácie poľskej elity, bolo do 25. august 1939 zavraždených 20 – 24 tisíc Poliakov. Po nej nasledovala akcia „Inteligencia“, pri nej bolo zabitých cez 40 tisíc poľských intelektuálov. Nemecká okupačná moc zaviedla v Poľsku, resp. v Generálnom gouvernmente a na okupovaných poľských územiach politiku teroru, pričom predvádzali hromadné verejné popravy, ktoré mali zastrašiť ostatných obyvateľov. Samostatnou kapitolou boli exekúcie poľských roľníkov a ničenie poľských dedín. Nemci tiež uskutočnili odsun poľských obyvateľov na východ, pričom bolo zo svojich domovov vysťahovaných asi 100 000 Poliakov. Poliaci boli tiež vo veľkej miere nasadzovaní na nútené práce, pri ktorých mnoho z nich zahynulo. Ešte horšie než samotní Poliaci na tom boli príslušníci židovskej menšiny v Poľsku, ktorí boli najprv zhromaždení v getách a neskôr likvidovaní počas akcie Reinhard.

V Sovietmi obsadenej časti krajiny panoval teror tak isto ukrutný, ako v tej nemeckej. Tragický osud postihol zajatých poľských dôstojníkov a príslušníkov inteligencie, ktorí boli zavraždení v priebehu roku 1940. Masové popravy sa stali známe ako Katyňský masaker, odohrali sa vo viacerých zajateckých táboroch, najmä vo Smolenskej oblasti.

• Generalplan Ost

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Poľská obranná vojna (1939)