Medený hámor v Banskej Bystrici

Vznik Banskobystrického mediarskeho podniku bol spoločnou investíciou krakovského mešťana Jána Thurzu, pôsobiaceho v Levoči a rodiny Fuggerovcov – bankárov z Augsburgu. Dňa 10. októbra 1495 uzavreli s Banskou komorou Uhorska zmluvu o Banskobystrickom mediarskom podniku, pričom sa zaviazali postaviť neďaleko mesta hutný závod a scedzovaciu hutu (na oddelenie – scedenie – striebra od medi).[3] Bola to podnikateľská fúzia, ktorú v súčasnosti nazývame „joint venture podnik“: nositeľ know-how technológie (Thurzo) sa spojil s disponentom voľného kapitálu (Fugger) s cieľom postaviť novú výrobňu s technológiou i kapacitou vyššieho rádu. Aj keď podnikateľské spojenie Thurzo-Fugger neskôr zaniklo, vybudovaná výrobňa fungovala a rozvíjala metalurgiu medi ďalších takmer 500 rokov.

Výrobnou základňou podniku bola intenzívna hlbinná ťažba medenej rudy. Novovytvorené, štôlňami a šachtami pospájané, banské diela dosahovali na vtedajšiu dobu špičkovú európsku úroveň – uplatňovali sa v nich najnovšie technické vymoženosti a odborné poznatky (ťažné a úpravárenské stroje, podrobné banské mapy, zvládnutie bezpečného hlbinného dolovania). Na ťažobnú činnosť bezprostredne nadväzovalo hutnícke spracovanie rudy. V rámci podniku úzko kooperovali viaceré  prvovýrobné a špecializované huty. Ruda vyťažená z hlbokého podzemia sa primárne spracovávala neďaleko od miesta ťažby v stupách (drvičky rudy), a taviacich hutách. Surová tavenina sa transportovala na ďalšie spracovanie do technologicky špecializovaných hutných prevádzok – rafinačných hút a scedzovacích hút.[4] V nich sa produkovala medená surovina rozličnej kvality. Tá sa finalizovala na polotovary a finálne výrobky v samostatnej metalurgickej výrobni – hámri. Hámor Banskobystrického mediarskeho podniku spracúval len medenú surovinu, preto dostal prívlastok – Medený.

Medzi jednotlivými spracovateľskými miestami boli vybudované kvalitné cesty a fungovala tu nepretržitá, logisticky dobre organizovaná „vnútropodniková“ preprava. Prepravná sieť podniku bola z bezpečnostných i prevádzkových dôvodov segregovaná od diaľkových prepravných trás. Produkty Medeného hámra boli na vtedajšom svetovom trhu veľmi vyhľadávané, a preto podstatná časť produkcie bola určená na export do celej Európy.

Tieto atribúty podniku predstavujú výrobnú kooperáciu a manažment takého inovatívneho rádu, ktorý je charakteristický až pre nadchádzajúce priemyselné obdobie. Medený hámor v tom mal nezanedbateľnú úlohu. 

Nachádza sa severne od mesta Banská Bystrica, pri sútoku dvoch neveľkých, no výdatných vodných tokov (Laskomerského potoka a riečky Bystrička), sa už od 14. storočia ukazovala ako veľmi vhodná na situovanie zariadenia využívajúceho silu a energiu vodného živlu na spracovanie hlavného bohatstva tejto oblasti – medenej rudy. Ukázalo sa, že energetický potenciál oboch vodných tokov bol rozhodujúci nielen pre dlhodobý rozvoj výroby, ale aj pre technologickú a priestorovú organizáciu výrobného areálu.

Vznik a umiestnenie stavieb pre výrobu vždy úzko súviselo s miestnymi surovinovými, geomorfologickými, a klimatickými podmienkami. Okrem zásoby východiskových surovín, kľúčovú rolu vždy hrali podmienky energetických zdrojov a napojenie na dopravnú infraštruktúru krajiny. Prítomnosť týchto faktorov a ich dostatočné kapacity boli prítomné pri vzniku i počas následnej dlhodobej funkčnosti areálu Medeného hámra v Banskej Bystrici. 

Nová výrobná prevádzka bola postavená po roku 1496 na mieste predošlej Kolmannovej huty, ktorá v roku 1475 vyhorela. Po roku 1496 Banskobystrický mediarsky podnik prebudoval pôvodnú taviacu hutu a prevádzku rozšíril na technologicky komplexnejší výrobný areál – Medený hámor. Bola to prevádzka kde sa finalizovala aj inovovala výroba, preto mal korunné postavenie v komplexe celého Banskobystrického mediarskeho podniku – Turzovsko-fuggerovská spoločnosť, ktorá vznikla tiež v roku 1496.

Produkoval výrobky z medi na rozličné finálne použitie (napr. medený riad, kotle a pod.), aj vysoko kvalitné polotovary čistej medi (tyče, prúty, bochníky) určené na ďalšie spracovanie. 

Vývoj technologických procesov a následná modernizácia výrobných zariadení v priebehu stáročnej histórie výrobne spôsobili, že areál Medeného hámra sa kontinuálne menil a vyvíjal. Zachoval si však pôvodný účel – spracovanie rudy – takmer 500 rokov (1496-1991). Turzovsko-fuggerovská spoločnosť zanikla aj vplyvom Tureckých vpádov v roku 1546.

Banskobystrický medený hámor dodával upravenú meď Kremnici na legovanie, t. j. upravovanie rýdzosti strieborných i zlatých mincí, už krátko po svojom vzniku koncom 15. storočia.[5] Medené (neoficiálne) peniaze, ktoré sa v evidencii uvádzali ako tantes, ktoré platili výlučne v obvode pôsobnosti podniku razili v hámri už od roku 1669. Robotník si mohol každý týždeň na svoj účet (à Conto) odobrať ako zálohu na mzdu tieto "výplatné znaky".[6]

Výroba v Medenom hámri dostala veľmi významný inovatívny impulz v roku 1759, kedy sa tu začali vykúvať a od roku 1761 odlievať medené mincové cány.[7] V roku 1761 v hámri vznikol požiar a zachvátil aj veľkú časť neďalekého mesta. Po požiari areál kompletne prestavali a inovovali aj produkciu. Cány (prúty alebo tyče určitej dĺžky (pre menšie druhy mincí predstavovala bol cán dlhý asi 15 cm s kruhovým prierezom a priemerom asi 1 cm), ktoré sa potom v mincovne vyklepávali alebo valcovali ma pásy plechu hrúbky stanovenej druhom mince, ktorá z nich mala byť razená. Z ich sa potom vystrihovali alebo vysekávali kruhové platničky (kotúčik nem. Rohlinge) na razbu.[8][6] Začatie výroby medených platničiek v roku 1759 ako vysoko finalizovaného polotovaru na výrobu mincí pre mincovňu v Kremmnici spomína Zlatá kniha banícka.[9] Zmena technológie po požiari roku 1761 spočívala vo vybudovaní valcovacieho zariadenie. Hneď vedľa neho súčasne zriadili miestnosť pre vyrezávanie mincových platničiek. Zamestnancom hámra sa tým do značnej miery uľahčila práca: veď prevážať do Kremnice vrecia s kovovými kotúčikmi bolo oveľa ľahšie ako sa namáhať s rozmernými a ťažkými pásmi – cánami.[5] (Približne z toho obdobia je najstarší doteraz známy pôdorysný plán výrobných objektov areálu Medeného hámra.)

Mária Terézia vydala v roku 1762 vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Aj v tejto súvislosti v júli 1764 vyslala svojich dvoch synov, následníka trónu a neskoršieho cisára Jozefa II. a jeho mladšieho brata, neskôr cisára Leopolda II. na študijnú cestu do oblasti stredoslovenských banských miest. V sprievode len o pár rokov staršieho saského a tešínskeho vojvodu Alberta navštívili v dňoch od 20. júla 1764 Banskej Štiavnicu a Kremnicu a od soboty 28. júla do 31. júla 1764 Banskú Bystricu.[10] Pred návštevou sa vypracovala Zlatá kniha banícka[9] – odborný podklad k programu návštevy. Kniha je súborom technickej dokumentácie a odborných popisov najvýznamnejších hospodárskych lokalít krajiny, s ktorými sa mladí následníci trónu mali zoznámiť. K jej zhotoveniu sa robil súpis a dokumentácia všetkých dôležitých stavieb patriacich eráru v navštívenej oblasti. Kniha popisuje tri najvýznamnejšie hospodárske centrá stredoslovenskej banskej oblasti – Kremnicu (Kremnitz), Banskú Štiavnicu (Schemnitz) a Banskú Bystricu (Neusohl). V knihe sa tiež spomína Medený hámor.

Prvé vládne medené mince v rakúskej časti Svätej ríše rímskej zaviedla raziť Mária Terézia hneď na začiatku svojho panovania v roku 1740 v Grazi a v Rakúskom Nizozemsku. Obiehali tam na malých obmedzených územiach a preto obidva prípady možno hodnotiť iba ako okrajovú záležitosť a za oficiálne zavedenie drobných medených mincí Máriou Teréziou do obehu v celom štáte možno považovať práve až rok 1759. Kremnica sa pri spustení razby v medi mohla opierať o výdatnú banskobystrickú základňu.[5]

V Zlatej knihe baníctva, pripravenej pre ich návštevu v 1764 sa však nespomína, že počas protihabsburského povstania Františka II. Rákocziho (1703 – 1711), zásoboval Hámor kremnickú mincovňu cánami, z ktorých sa razili polturáky (v hodnote jeden a pol grajciara), ako aj ich 10- a 20-násobky nazývané libertáše[11]. Zo zachovaných záznamov vyplýva, že len v rokoch 1705 a 1707 bankobystrická komora dodala Kremnici 248 ton mede. Libertáše prenikli až do západnej Európy. K ich rozšíreniu prispel priam magický nápis na nich "PRO LIBERTATE". Sám Rákoczi sa s nimi údajne stretol na jednej zo svojich exilových ciest až v Španielsku.[5]

Ďalší známy plán výrobných objektov areálu Medeného hámra je z roku 1818, keď tu pracovali:

• 3 veľké a 3 malé nákovy na vykúvanie medi
• veľké kladivá poháňalo 5 vodných kolies
• 13 ohnísk, ktorých mechy poháňalo 10 vodných kolies v 7 drevených kolesovniach
• dielňa na výrobu medeného riadu, kotláreň, výrobňa drôtu, stupa (mlyn rudy), stolárska dielňa, brúsiareň, sklady medi, výrobného tovaru, dreva, uhlia
• jednotlivé technologické prevádzky areálu boli prepojené vodnými náhonmi 
• pri hámri sa nachádzali obytné domy pre zamestnancov – šafár, majstri dielní, tovariši, strážnici, rybník na chytanie pstruhov, ovocný a okrasný sad.

Areál Medeného hámra s výrobnými objektmi a vodnými náhonmi je zdokumentovaný aj na ďalších mapách z rokov 1859, 1864, 1888, a na viacerých mapách z 20. storočia.

• Pece – Hiarty (1760)
• Dielne (1851)
• Hala elektrolýzy (1891)
• Laboratóriá (19. stor.)
• Usmerňovač elektrického prúdu (1927)
• Administratíva a pomocné prevádzky závodu
• Vodné náhony

Systém vodných náhonov bol významným a neodmysliteľným fenoménom banskobystrického Medeného hámra od počiatku. Zabezpečoval hámru ťažnú silu na pohon pracovných strojov – kolies, valcov a bucharov. Vodné náhony v minulosti ohraničovali celý areál. Hlavný prívod vody bol zo severnej strany, odkiaľ boli napojené jednotlivé zariadenia. Systém bol vytvorený odrazením prívodného kanála (náhonu) z potoka Bystrička v závere Starohorskej doliny nad hámrom a pred vstupom do areálu sa rozvetvoval na dve vetvy. Severo- južná vetva prechádzala okolo bývalej budovy valcovne do objektu pecí (tzv. hiarty). Tam boli ďalšie rozvody ku kolesovniam s hnacími kolesami. Popod objekt pecí sa potom vracala do potoka Bystrička. Druhá vetva sa odkláňala smerom na východ nad valcovňou, prechádzala k dnes už neexistujúcim objektom výroby medených platničiek a odtiaľ priamo do potoka. V areáli hámra sa nachádzalo približne 500 m vodných náhonov, pričom celý systém privádzania vody dosahoval dĺžku až 1160 m a prevýšenie 20,08 m.[pozn. 1]

Aj keď náhonový systém bol pre areál podmieňujúci, predsa nebol nemenný. Ako ukazuje vývojový rad schém náhonov, ich trasovanie v rámci areálu sa niekoľko ráz zmenilo – v závislosti od zmeny výrobného procesu a používanej technológie.

Dnes je zachované len torzo severo-južnej trasy nad objektom dielní. Tvoria ho pravouhlé betónové žľaby so zachovanými časťami stavidiel, pochádzajúce z prestavby zo začiatku 20. storočia, kedy sa objekty zmodernizovali – pôvodné náhony boli pravdepodobne drevené. Tu sa ukazuje jeden pozoruhodný a inšpiratívny fakt: v dlhej výrobnej histórii Medeného hámra až do 20.storočia sa pre výrobné aktivity využívala hnacia sila vodnej energie (bez devastačného účinku na životné prostredie).

Koncom 19. storočia sa uskutočnila ďalšia významná inovácia výrobného programu. V roku 1891 sa zaviedla hutnícka výroba elektrolytickej rafinácie medi, ktorou sa dosahovala jej takmer stopercentná čistota. Po zániku tejto výroby v Kluknave sa stala jedinou v Uhorsku.[7]

Po roku 1945-48 sa výroba zmodernizovala a začala sa výroba síranu nikelnatého. V roku 1958 sa ukončila výroba medi, nahradila ju výroba mangánu, ktorý vtedy vyrábali iba štyri štáty a v Banskej Bystrici skonštruovali najväčší elektrolyzér na svete.

Areál Medeného hámra slúžil ako overovacie zariadenie – laboratórium hydrometalurgických postupov na spracovanie polymetalických rúd. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia bol areál oklieštený v dôsledku výstavby cestnej estakády nad areálom. V roku 1995 metalurgická výroba na tomto mieste skončila, Areál sa následnou neriadenou privatizáciou majetkoprávne rozdrobil, pričom noví majitelia časť objektov a trás vodných náhonov odstránili.

V Medenom hámri sa vyrobil tiež prvý elektrolytický zinok v Československu, prvý elektrolytický nikel, aj antimón. Produkciou síranu zinočnatého ukončuje výrobnú aktivitu v roku 1991.[7]

Oddávna sa výrobné technické stavby umiestňovali mimo miest alebo na ich okrajoch, pričom správca a majstri spravidla obývali domy vnútri priľahlého mesta. Medený hámor bol výnimkou. Napriek tomu, že mesto Banská Bystrica bolo vzdialené necelé 3 km,  samostatne osada zamestnancov vznikla v bezprostrednej blízkosti Medeného hámra. Osada sa vyvíjala ako výrobno-sídelná jednotka so širokou škálou funkcií a služieb pre svojich obyvateľov. Súbor obytných a správnych (riadiacich) budov – dokopy 15 murovaných, 7 drevených stavieb a 6 výrobných stavieb spojených vodnými náhonmi – sa pri hámri rozprestieral už v 18. storočí

Osada s 28 budovami sa sformovala do urbanistickej štruktúry so zreteľným funkčným zónovaním. Zóny boli priestorovo rozčlenené podľa funkcie na:

• výrobnú zónu, 
• zónu správy (čiastočne spojenú s funkciou „služobného“ bývania) a 
• zónu bývania zamestnancov. 

Jednotlivé zóny boli prepojené komunikáciami a neveľkými voľnými plochami typu námestia, Pozoruhodný fenomén osady predstavuje bohatý výskyt vzrastlých stromov, ktoré sa nachádzali na námestí aj v tesnej blízkosti okolo výrobného areálu. Bola to snáď ekologická clona? 

Medený hámor je dokladom toho, že funkčné zónovanie špecifických výrobných sídiel bolo známe na území dnešného Slovenska (vtedy Uhorska) už od 17. storočia.[pozn. 2]

Napriek tomu, že areál od počiatku patril do katastrálneho územia mesta Banská Bystrica, svoj autentický vizuálny výraz si uchoval do polovice 20. storočia. Charakterizovala ho nízka, jedno- až dvojpodlažná úroveň zástavby s izolovane stojacimi domami pozdĺž komunikácie, ktorá cez Laskomerskú dolinu viedla k hutám v Tajove. Rozvoľnené usporiadanie stavieb bez zreteľnej uličnej čiary bolo vyvolané prevádzkovými potrebami výroby, nie urbanizačnými zámermi rozvoja sídla. Osadenie výrobných objektov hámra bolo podmienené krátkou dostupnosťou k transportným komunikáciám, no najmä nevyhnutným kontaktom s energetickým zdrojom pohonu strojov, t.j. v bezprostrednej blízkosti vodného toku Bystričky a na náhonoch vybudovaných na nich. Scenériu osady dynamizovali vysoké komíny budov a štíhla zvonička, ktoré avizovali jeho výrobnú náplň.

Objekty správcu a majstrov ležali oddelene od výrobných budov a vodných tokov – na opačnej strane cesty, resp. horného návsia. Zo všetkých týchto domov bol dobrý dohľad na areál hámra. Charakter samostatného sídla v sídle Medený hámor stratil až v 70. rokoch 20. storočia, ako dopad výstavby estakády diaľkovej cestnej komunikácie E77 ponad areál. 

Vlastné formálne znaky charakterizovali pôvodnú štruktúru areálu. V horizontálnej rovine sa prejavovalo už spomínané funkčné zónovanie, vo vertikálnom smere to bolo rozloženie objektov vo svahu, ktorý na krátkom úseku dosahuje prevýšenie až 7 metrov. V pozadí osady gradovali terénne vlny podhoria Kremnických hôr, ktoré dopĺňali živú scenériu celého sídla. Usporiadanie objektov v smere vrstevníc, typické pre celý komplex počas viac ako 400 rokov, zaniklo postavením estakády novej cesty.

V časti pôvodného areálu pri Laskomerskej ceste je dosiaľ zachovaný objekt pôvodných pecí (hiarty),[pozn. 3] ktorý je najstarším zo zachovaných výrobných objektov. Od začiatku 20. storočia je nevyužívaný, jeho torzo však stále obsahuje vzácne dokumentačné a výpovedné kvality o technologickom procese výroby. Pôvodne to bol vlastný objekt hámra – s ohniskami, komorami, skladmi, brúsiarňou a kanceláriou.

V doteraz zachovanom torze budovy je možné „čítať“ vstupný priestor zaklenutý valenou klenbou z lomového kameňa. Na bočných stenách sú viditeľné otvory s polkruhovým ukončením, ktoré kedysi slúžili náhonom. Dnes sú zamurované. Túto časť objektu je možné datovať ku vzniku Banskobystrickej mediarskej spoločnosti – 1496. Je možné, že časti murív sú dokonca pozostatkami staršej Kolmannovej huty.[12] Hlavný priestor objektu tvorí trojlodie s valenými klenbami s lunetami a pruskými klenbami. V klenbách sú otvory – dýmniky – nad bývalými ohniskami. Strednú časť trojlodia je možné datovať do 16. storočia, časť tehlových klenieb a pruské klenby pravdepodobne do obdobia po roku 1759-1761. Trojlodie je v zadnej časti ukončené priestorom s valenou klenbou, na ktorú sa napája samostatný priestor s dreveným trámovým stropom a datovaním 1843. Obvodové murivá sú do výšky 1 – 2 m kamenné, vyššie ako zmiešané murivo (kameň, tehla) s plynulým prechodom do klenieb.

Uličné priečelie objektu je hladké, členené asymetricky osadenými otvormi. V literatúre a archívnych fondoch sú zachované fotografie objektu ešte zo začiatku 20. storočia, ktoré umožňujú rekonštrukciu fasády i objemu objektu.

Budova dielní, ktorá stojí vo vnútri areálu – na mieste pôvodnej valcovne a hámra na kovanie a vypaľovanie mincových cánov – tyčí, je ďalším zachovaným objektom pôvodného výrobného areálu. Je to novší objekt, bol postavený v roku 1851, pravdepodobne s využitím murív pôvodného objektu. Do dnes sa zachoval s len malými neskoršími úpravami.

Ďalší novší objekt (z druhej polovice 19.stor. prestavaný v 2. polovici 20. storočia) má priamy vzťah na technologické objekty pôvodného areálu. Je to objekt laboratórií s bývalou halou elektrolýzy. Bol postavený na mieste staršieho objektu na výrobu medených platničiek na vyrážanie mincí a k nemu prilieha blok haly na elektrolýzu.

Doteraz zachované objekty zo zóny správy podniku komplementárne dokumentujú industriálny charakter osady a architektonickú kvalitu jej budov. Žiaľ, objekty obytnej funkcie už takmer zanikli, resp. boli zlikvidované. Zvláštne postavenie medzi nimi má dom hámorského šafára (Laskomerská ulica č. 5), ktorý až do nedávna prakticky jediný sa zachoval v relatívne intaktnej podobe. Objekt je situovaný pri úbočí priečnej Laskomerskej doliny a rovnomenného potoka. Dom pôvodne slúžil ako „služobný“ dom pre šafára: na prízemí bola kancelária prístupná cez nárožný rizalit, obytné miestnosti šafára, kuchyňa a komora boli na poschodí, K objektu patrili aj ďalšie budovy – sklady, remiza (vozovňa) so vstupným priestorom a stajne – ktoré sa však už nezachovali.

Je to bloková dvojpodlažná budova s vystupujúcim vežovým rizalitom na severovýchodnom nároží. Dom má zachovanú a dobre čitateľnú pôvodnú priestorovú dispozíciu: miestností sa radia vedľa seba okolo centrálneho priestoru. Ústredný priestor na prízemí je zaklenutý klenebnými pásmi na stredný stĺp. Na druhom poschodí je trojtraktová dispozícia s priečne orientovanou stredovou komunikáciou. Miestnosť (sieň) v severozápadnej časti podlažia má valenú klenbu s tromi pármi luniet, na ktorých je čitateľná maľovaná výzdoba z konca 17. storočia. Na fotografiách z roku 2006 je miestami viditeľné pôvodné kvádrovanie nároží a maľovanie podstrešnej rímsy. Žiaľ, nový majiteľ objektu omietky z fasády obil, čím tento autentický výtvarný dokument zanikol.

Objekt je datovaný predbežne do 17. storočia, pričom časť priestorov môže byť aj staršia – najmä ústredný priestor so stredným stĺpom. Prístavba na južnej strane pochádza z úprav v priebehu 18. a 19. storočia.[pozn. 4] 

Približne z rovnakého obdobia je dom nočného strážcu (Laskomerská ul. č. 3). Stojí neďaleko domu šafára, za Laskomerským potokom. Jeho stavebnou zaujímavosťou je osadenie do rastlej skaly, ktorá je v polozapustených priestoroch prízemia otvorene priznaná. Objekt vznikol pravdepodobne v 17. storočí ako naturálny byt patriaci areálu. V nasledujúcich storočiach bol upravovaný. Do roku 1995 slúžil na obytné účely, dnes je bez využitia.

Ďalšie domy z pôvodnej osady Medený hámor sa dodnes zachovali na Laskomerskej ulici: dom č. 1 (pôvodne obytný dom č. 10 (dom „mincmajstra“ a nástrojárskeho majstra), dom č. 13 (dom hámorského majstra) a ďalší pôvodne obytný dom na Lazovnej ulici č. 71. Vznik týchto domov možno datovať podľa zachovaných klenieb a detailov do obdobia 17. storočia s neskoršími úpravami v nasledujúcich storočiach. Všetky popísané domy, výrobné a technické objekty predstavujú už len torzo z pôvodnej výrobno-multifunkčnej osady. O to významnejšia je ich dokumentárna hodnota. Všetky spolu – ako urbanistický a architektonický celok dokumentujú stáročný vývoj typológie výrobných stavieb, ich energetickej vybavenosti a vznik zamestnaneckých obytných kolónií. Dispozičná a priestorová organizácia areálu vyjadrovala takmer funkcionalistické väzby medzi jednotlivými špecializovanými výrobňami a energetickými zdrojmi. 

Napriek stratám v objektovej i objemovej štruktúre osady, areál Medeného hámra dosiaľ obsahuje viaceré objekty a technické riešenia s vysokou dokumentárnou hodnotou dokladujúcou jeho významné postavenie v dejinách európskej industrializácie. V areáli sa postupne budovali rôzne formy stavieb pre výrobu medi a ďalších metalických komponentov. Vznikali v závislosti od zmeny výrobných technológií. Doplnkové objekty správnej a obytnej funkcie dokumentujú vysoký stupeň výrobnej špecializácie a kooperácie v rámci areálu i celého podniku vrátane sociálneho zázemia.

Nie všetky doteraz zachované objekty sú vhodné na ich opätovné využitie v pôvodnej funkcii, ale vďaka flexibilnosti ich štruktúry je možná šetrná adaptácia na inú, najlepšie kultúrnu funkciu.