Mikuláš Berčéni

Mikuláš Berčéni sa narodil 6. decembra v roku 1665 na hrade Tematín ako posledný vlastník panstva. Študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave, na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity a štúdiá dokončil na dvore palatína Pavla Esterháziho. Po oslobodení Viedne slúžil v cisárskom vojsku a zúčastňoval sa protitureckých bojov. Od roku 1685 bol kapitánom v Šali, od roku 1686 kapitánom Segedína a bol povýšený na plukovníka. V rokoch 1688 - 1693 pôsobil ako zástupca hlavného kapitána banských miest a v rokoch 1696 - 1697 bol hlavným vojenským komisárom trinástich hornouhorských stolíc.

S Františkom II. Rákocim sa zoznámil vďaka susedstvu ich majetkov. V roku 1698 bol jedným z iniciátorov sprisahania, ktoré hľadalo pomoc proti Habsburgovcom na francúzskom kráľovskom dvore Ľudovíta XIV. Po odhalení sprisahania a Rákociho uväznení ušiel v roku 1701 do Poľska. Po Rákociho úteku z väzenia sa s vojskom, ktoré naverboval v Poľsku pripojil k povstaniu Františka II. Rákociho. Od začiatku povstania používal titul hlavného generála - generalissima. Počas povstania plnil viac vojensko-organizačné úlohy ako vojenské záležitosti. Na sneme v Ónode bol zvolený za kniežacieho miestodržiteľa.

V roku 1704 viedol mierovú delegáciu kurucov, v rokoch 1705 až 1707 viedol delegácie, ktoré rokovali s ruským cárom Petrom I. Zúčastnil sa bitky pri Trenčíne v roku 1708, kde vykonával poradné úlohy a činnosti ale nezastával vrcholnú veliteľskú funkciu. Po úteku z bojiska bol zranený. V posledných rokoch povstania viedol diplomatické rokovania s Poliakmi a Rusmi. 21. novembra 1710 odišiel do emigrácie do Poľska. V júni 1716 odcestoval z Poľska do Turecka, kde bojoval na čele kuruckého vojska v okolí mesta Oršova. V roku 1720 sa pripojil k emigrantom v meste Tekirdağ, kde aj zomrel.

Bol trikrát ženatý (manželky Kristína Drugetová, Kristína Čákiová, Zuzana Kösegiová). Z prvého manželstva mal syna Ladislava, ktorý sa neskôr stal francúzskym maršalom.[1]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mikuláš Berčéni