Venancio Flores

Narodil sa v meste Trinidad (vtedy nazývané Porongos), ktoré sa nachádza v súčasnom departmente Flores (ktorý je pomenovaný práve po ňom) do rodiny statkára španielskeho pôvodu. Zúčastnil sa na bojoch za nezávislosť Uruguaja, ktoré začala ešte skupina exulantov nazvaná Treinta y Tres Orientales, teda Tridsaťtri orientálcov, resp. Tridsaťtri východniarov.[1] Nebol však jej členom, počas následnej občianskej vojny sa stal prívržencom strany Colorado a bojoval tak proti Manuelovi Oribemu a jeho spojencom (vrátane Argentíny, ktorá Oribeho podporovala). Postupne sa prepracoval na politického vodcu strany Colorado v hlavnom meste Montevideo, pričom v tej dobe krajine vládol ako riadny ústavný prezident Juan Francisco Giró, ktorý však nedokázal riešiť veľmi komplikovanú situáciu po občianskej vojne a postupne úplne stratil svoju autoritu. V septembri 1853 tak prezident radšej ušiel na francúzske veľvyslanectvo, kde požiadal o azyl. To využil práve generál Flores, ktorý sa rozhodol prevziať moc nad krajinou. Inšpiroval sa v susednej Argentíne a vytvoril triumvirát spolu s Fructuosom Riverom a Juanom Antoniom Lavallejom, vplyvnými politikmi a hrdinami boja za nezávislosť. Obaja však zomreli v priebehu krátkej doby v rokoch 1853 a 1854, moc tak získal sám Flores a 12. marca 1854 bol zvolený za prezidenta krajiny.[2]

Maľba zobrazuje atentát na generála Floresa z 19. februára 1868.

Keďže Flores nemal dostatočnú silu na to, aby bez spojencov presadil svoje záujmy, obrátil sa na susednú Brazíliu so žiadosťou o podporu. Brazília následne vyslala do Uruguaja svoju armádu na podporu Floresa. Na to reagovali obe hlavné politické strany, ktoré sa začali štiepiť a z bývalých nepriateľov sa stali spojenci v dvoch nových stranách. Časť vytvorila Liberálnu úniu (Unión Liberal) a časť sa združila v tzv. Dohode o jednote (Pacto de la Uníon).[3] Tieto pokusy však vydržali iba krátko, lebo bývalí nepriatelia spolu nedokázali reálne fungovať v rámci jednej strany. Po krachu týchto projektov sa všetci vrátili do svojich bývalých strán. Flores chcel predísť novému konfliktu a rozhodol sa dohodnúť s Manuelom Oribem na mene nového prezidenta, ktorým sa mal stať Gabriel Antonio Pereira. Ešte pred tým však vypukli nové nepokoje, člen strany Colorado Luis Lamas sa dokonca sám vyhlásil za protiprezidenta. V následnom chaose a po ďalších nepokojoch bol Flores nútený v septemberi 1855 rezignovať. Funkcie prezidenta sa dočasne ujal predseda senátu Manuel Basilio Bustamante, čo situáciu upokojilo. Flores následne radšej opustil Uruguaj a odišiel do exilu v Argentíne, kde sa stal podporovateľom centralistov. Velil dokonca aj ich vojsku v niektorých bitkách.[4]

Medzi tým sa prezidentom Uruguaja stal skutočne pred tým vybraný kandidát Gabriel Antonio Pereira. Ten po štyroch rokoch dokončil svoje funkčné obdobie a v roku 1860 sa novým prezidentom stal Bernardo Prudencio Berro, ktorý sa začal snažiť postupne situáciu v krajine zlepšovať a stabilizovať. O tri roky neskôr sa už ale Flores cítil dostatočne silný a vrátil sa aj s armádou do Uruguaja, kde chcel viesť podľa svojej mienky oslobodzujúcu križiacku výpravu. V júni a júli 1863 porazil v dvoch bitkách vládne vojsko. Následne sa ale opäť obrátil na susednú Brazíliu so žiadosťou o podporu, Brazília tak vyhlásila Uruguaju vojnu.[5] Flores získal aj podporu Argentíny, postupoval veľmi tvrdo, jeho vojsko zabíjalo aj zajatých dôstojníkov vládneho vojska. Vlastné vojenské operácie na uruguajskom území vykonávali aj Brazílčania, 20. februára 1865 vstúpil Flores so svojou armádou do Montevidea. Tu sa Flores vyhlásil za dočasného guvernéra a začal vládnuť ako diktátor.[6] Naplno zapojil Uruguaj do bojov vo vojne trojspolku proti Paraguaju, kde bojoval na strane Brazílie a Argentíny. Flores sa však vo vojne prejavil zmierlivo a presadil, aby Argentína a Brazília po víťazstve ponechali Paraguaju nezávislosť a dokonca sa za Uruguaj zriekol vojenských reparácii od Paraguaja, ktorý vojnu nakoniec prehral.[7] V roku 1868 sa bývalý prezident Bernardo Prudencio Berro pokúsil vrátiť sa k moci ozbrojenou revolúciou. Tento pokus však skončil úplným fiaskom, keď bol Berro zatknutý pri pokuse o útek. Napriek tomu v čase, kedy sa mala uskutočniť revolúcia zavraždili neznámi páchatelia prezidenta Floresa a vládni vojaci v odvete zavraždili Berra, ktorý však o vražde Floresa nevedel. Flores je pochovaný v Metropolitnej katedrále v Montevideu.[8]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Venancio Flores