Robert Wyatt

Wyatt sa v roku 1963 zoznámil s Daevidom Allenom a Hughom Hoppperom, s ktorými založil Daevid Allen Trio. Neskôr, keď Allen odišiel do Francúzska, Wyatt, Hoppper spolu s Kevinom Ayersom a Richardom Sinclairom založili kapelu The Wilde Flowers. Od začiatku bol Robert Wyatt hráčom na bicie nástroje a po dochode Allena sa stal aj spevákom skupiny. Po rozpade The Wilde Flowers v roku 1966 Wyatt, Ayers, Allen a Mike Ratledge založili formáciu Soft Machine.[1] V roku 1969 nahral Wyatt bicie nástroje na debut The Madcap Laughs, ktorý o rok neskôr vydal Syd Barrett, bývalý člen skupiny Pink Floyd. V roku 1970 po chaotických turné, vydaní troch albumov a vnútorných konfliktoch v Soft Machine, Wyatt vydal svoj sólový debut, kombináciu spevu, multiinštrumentálneho talentu a páskových efektov s názvom The End of an Ear.[1]

O rok neskôr Wyatt od kapely Soft Machine odišiel a okrem spolupráce s džezovými hudobníkmi, ako bol bigband Centipede, hral na bicie aj na vystúpení na džezovom festivale JazzFest Berlin s huslistami Jean-Luc Pontym, s Don "Sugarcane" Harrisom, s Michałom Urbaniakom a Nipsom Brantnerom a gitaristom Terje Rypdalom, klávesistom Wolfgangom Daunerom a s Neville Whiteheadom založil svoju vlastnú hudobnú skupinu Matching Mole. Výraz „matching mole“ je slovnou hračkou z francúzskeho „machine molle“, a tým aj ekvivalentu „soft machine“, v prenesom význame nástrojová výbava. Dňa 1. júna 1973 počas jedného alkoholického večierka kapely Gong, Gilli Smyth a Lady June spitý Wyatt vypadol z okna na treťom poschodí. Následkom úrazu Robert Wyatt od pása ochrnul a zostal na invalidnom vozíku. Dňa 4. novembra toho istého roku skupina Pink Floyd v spolupráci so Soft Machine usporiadala dva benefičné koncerty v londýnskom Rainbow Theatre konferované Johnom Peelom. Z koncertov sa pre Wyatta vyzbieralo 10 000 libier.

Handikep spôsobený ochrnutím dolných končatín znemožnil Wyattovi plnohodnotne hrať na bicie nástroje, no Robert sa napriek tomu čoskoro začal venovať sólovej hudobnej kariére. Spolu s priateľmi z hudobnej brandže ako je Mike Oldfield, či básnik Ivor Cutler a gitarista z britskej kapely Henry Cow Fredom Frithom vydal v júli roku 1974 uznávaný album Rock Bottom.[1] Neskôr v tom istom roku mu vyšiel singel s coververziou skladby „I'm a Believer“, ktorá sa v britských rebríčkoch vyšplhala na 29. miesto.[1] Obidva tieto projekty boli produkované bubeníkom skupiny Pink Floyd, Nickom Masonom. Následne na to Wyatt naspieval piesne na Masonov sólový album Nick Mason's Fictitious Sports z roku 1981.

Na ďalšom Wyattovom albume Ruth Is Stranger Than Richard spolupracovali okrem iných aj Brian Eno a Phil Manzanera (členovia skupiny Roxy Music). Sólová produkcia Roberta Wyatta zo začiatku 80. rokov bola silne politicky orientovaná, Robert sa v tomto období stal členom Komunistickej strany Veľkej Británie, piesne z tohto obdobia vyšli v roku 1982 na kompilácii Nothing Can Stop Us. V 80. rokoch spolupracoval s mnohými známymi umelcami ako bola skupina News from Babel, či japonský hudobník Rjúiči Sakamoto. V 90. rokoch vydal ďalšie uznávané sólové projekty Dondestan a Shleep.[1] V roku 1999 spolupracoval na druhom albume talianskej speváčky Cristiny Donà s názvom Nido.[1]

V júni 2001 bol Wyatt organizátorom festivalu Meltdown, kde spolu s Davidom Gilmourom nahral skladbu „Comfortably Numb“, ktorá vyšla na DVD David Gilmour in Concert. V roku 2003 spolupracoval aj na nahrávaní skladbám k soundtracku k filmu Winged Migration. V roku 2004 spolupracoval s isladskou speváčkou Björk na nahrávaní piesne „Submarine“, ktorú vydala na svojom piatom albume Medúlla. V roku 2006 nahral s Davidom Gilmourom skladbu „Then I Close My Eyes“ na album On an Island a vystúpil na Gilmourovom koncerte v Royal Albert Hall (vystúpenie je na videu Remember That Night DVD a Blu-ray diskoch, z roku 2007).

Wyatt číta pasáže z románov Haruki Murakamiho na albume Songs from Before od Maxa Richtera. V roku 2006 spolupracoval so Steve Nievem na opere Welcome to the Voice. Na nahrávke sú aj: Barbara Bonney, Sting, Amanda Roocroft, Elvis Costello, Nathalie Manfrino, Brodsky Quartet, Sara Fulgoni, Ned Rothenberg, Antoine Quessada, Marc Ribot, Steve Nieve a Muriel Teodori. V októbri roku 2007 vyšiel Wyattovi album Comicopera. V máji 2009 sa Wyatt objavil na albume Around Robert Wyatt, ktorý vydal francúzsky orchester Orchestre National de Jazz.[2]