Circuit de Monaco

Prístav a budova boxov

Tunel

Vlásenka pri Grand Hoteli

Úzka vlniaca sa trať z oboch strán lemovaná zvodidlami nemá prakticky žiadne výbehové zóny a každé menšie zaváhanie znamená kontakt s bariérami. Asfalt na povrchu trate je prispôsobený pre bežnú premávku a preto je veľmi hrboľatý. Okrem toho sú v ňom na niektorých miestach zapustené i kanálové poklopy. Vysoké nároky sú tiež kladené na motory. Nedochádza k ich enormnému zaťaženiu, no agregáty musia mať dobrý záber od nízkych otáčok. Rozhodujúci význam má kvalifikácia, pretože možnosť predbiehania v úzkych uliciach je prakticky vylúčená.

V Monaku čaká veľká výzva aj na tímových inžinierov. Podmienky na trati sa relatívne rýchlo menia a preto je veľmi zložité nájsť správne nastavenie auta. Základom pri príprave monopostu je prítlak. Monako je spoločne s Hungaroringom trať, ktorá ho vyžaduje čo najviac. Prítlačné krídla sú nastavené takmer úplne zvislo a na autách sa objavujú prídavné aerodynamické prvky, ktoré na iných tratiach neuvidíme. Veľká záťaž pôsobí okrem iného aj na zavesenie kolies. Tuhosť týchto závesov preveria časté kontakty kolies so zvodidlami. Tímy preto pripravujú pre Grand Prix Monaka špeciálne odolné komponenty.

Circuit de Monaco nie je permanentný okruh a preto sa musí pred každými pretekmi „postaviť“. Príprava tribún, zvodidiel a obrubníkov trvá približne šesť týždňov a návrat do pôvodného stavu ďalšie tri týždne. Preteky na najpomalšom okruhu v kalendári šampionátu formuly 1 sú vypísané na najkratšiu vzdialenosť. Najpomalším úsekom trate je vlásenka pri slávnom monackom Grand Hoteli, ktorú jazdci prechádzajú rýchlosťou 50 km/h. Táto zákruta je zároveň najpomalšia v celom kalendári MS F1. Okrem nej obsahuje okruh i jednu z najrýchlejších zákrut. Tou je zákruta číslo 9 v slávnom tuneli, kde jazdci dosahujú rýchlosť až 260 km/h.

Okruh síce z hľadiska bezpečnosti a technickej kvality nedokáže konkurovať moderným tratiam, no vďaka svojej výnimočnosti si zaslúži akúkoľvek výnimku.

Nelson Piquet s monopostom Brabham BT49C pri GP Monaka 1981

Výborný imidž Monaka bol spätý nielen s rodinou Grimaldiovcov, ale aj s tabakovým magnátom Alexandrom Noghèsom. Práve on bol blízky priateľ Grimaldiovcov a v roku 1909 sa stal prezidentom miestneho automobilového klubu Sport Automobile Velocipedique Monegasque. Noghès navrhol možnosť usporiadania súťaží v uličkách tohto mesta a prvé podujatie sa uskutočnilo už v januári 1911. Na štarte bolo 23 áut z jedenástich rozličných oblastí. Víťazom sa stal Henri Rougier s vozidlom Turcat-Méry.

Automobilový klub v Monaku, druhej najmenšej krajiny sveta, tvoril históriu svetového motoristického športu. Jeho noví predstavitelia Anthony Noghès (syn Alexandra Noghèsa) a Louis Chiron ako prví zorganizovali Veľkú cenu na okruhu vytýčenom priamo v meste 14. apríla 1929. Veľká cena Monaka sa od tej doby stala najpopulárnejšími pretekmi a pilierom svetového šampionátu formuly 1.

Na počiatku bola žiadosť monackých funkcionárov z roku 1928, aby ich Automobile Club de Monaco získal národný status. Ako problém sa ukázala podmienka predchodcu dnešnej Medzinárodnej automobilovej federácie (FIA), že žiadateľ musí výhradne na svojom území usporiadať významné preteky. Monako síce už od roku 1911 organizovalo Rallye Monte Carlo, lenže tá bola koncipovaná ako jazda zo všetkých kútov Európy. V Monaku a okolí sa jazdilo až v záverečnej časti súťaže.

Zakladateľ monackého autoklubu Anthony Noghès preto prišiel s nápadom postaviť trať priamo v uliciach mesta. Jeho myšlienku podporil slávny pretekár a miestny rodák Louis Chiron a patronát nad akciou prevzal monacký princ Louis II.

Prvá Veľká cena v roku 1929 nebola súčasťou európskeho ani iného šampionátu a štartovalo sa v ňom na pozvanie. Zúčastniť sa nemohol jeho propagátor Chiron, ktorý v rovnaký deň v USA nastúpil do pretekov Indianapolis 500. Víťazom sa stal britský emigrant William Grover na Bugatti Type 35B, s ktorým v úzkych a hrboľatých uliciach dosahoval rýchlosť 80 až 143 km/h.

Až do druhej svetovej vojny sa v Monaku pretekalo v rámci európskeho šampionátu. V roku 1950 bol Circuit de Monaco začlenený do novovzniknutých majstrovstiev sveta formuly 1. Preteky do Monaka zavítali hneď po premiérovej Veľkej cene v britskom Silverstone. V prvom kole vtedy kolidovalo desať áut a po prvé víťazstvo v histórii si prišiel Juan Manuel Fangio. Od roku 1955 sa na okruhu jazdí nepretržite.

V roku 1955 spadol s Lanciou do mora Alberto Ascari a podobná nehoda postihla aj Paula Hawkinsa o desať rokov neskôr na Lotuse. V roku 1967 narazil Lorenzo Bandini po prejazde šikanou do lampy, jeho Ferrari sa prevrátilo a skončilo v plameňoch. Pilot utrpel ťažké popáleniny. Zarážajúcejšie však bolo, že usporiadatelia nemali potrebné vybavenie, aby dokázali zranenému pomôcť. V kritickom stave bol naprieč vozovkou prenesený k člnu, ktorým ho dopravili k sanitke. Bandini po dvoch dňoch na následky zranení zomrel. Jeho smrť však znamenala zásadný obrat v prístupe k bezpečnosti na monackom okruhu. Na trati sa v nasledujúcich rokoch začali objavovať zvodidlá a s nimi aj dokonale pripravení a vybavení záchranári.

Historické konfigurácie

Circuit de Monaco sa oproti pôvodnej verzii príliš nezmenil, no od premiérového ročníka prešiel okruh šiestimi technickými zmenami.

Kasíno

• 
  Pôvodná trať (1950-1972)
  Dĺžka: 3,145 km
  Počet zákrut: 14
  Traťový rekord: 1:22,2 (Jackie Stewart, Tyrrell-Ford, 1971)
• 
  Prvá úprava (1973-1975)
  Dĺžka: 3,278 km
  Počet zákrut: 20
  Traťový rekord: 1:27,9 (Ronnie Peterson, Lotus-Ford, 1974)
• 
  Druhá úprava (1976-1985)
  Dĺžka: 3,312 km
  Počet zákrut: 23
  Traťový rekord: 1:22,637 (Michele Alboreto, Ferrari, 1985)
• 
  Tretia úprava (1986-1996)
  Dĺžka: 3,368 km
  Počet zákrut: 25
  Traťový rekord: 1:21,076 (Michael Schumacher, Benetton-Ford, 1994)
• 
  Štvrtá úprava (1997-2002)
  Dĺžka: 3,367 km
  Počet zákrut: 25
  Traťový rekord: 1:18,023 (Rubens Barrichello, Ferrari, 2002)
• 
  Súčasná trať (2003-2010)
  Dĺžka: 3,340 km
  Počet zákrut: 18
  Traťový rekord: 1:14,439 (Michael Schumacher, Ferrari, 2004)

Súčasná verzia trate s priľahlými uličkami

Prechádzka po okruhu začína krátkym miernym stúpaním, ktoré privádza jazdcov do úzkej zákruty Sainte Dévote. Táto takmer deväťdesiat stupňová pravotočivá zákruta sa jazdí na prvom alebo druhom rýchlostnom stupni. Práve tu môžeme často vidieť kolízie. Piloti za prvou zákrutou stúpajú po ďalšej krátkej lomenej rovinke, po ktorej nasleduje klesanie dlhou ľavotočivou zákrutou Massenet. Za ňou prechádzajú popri svetoznámom kasíne a ďalej klesajú po krátkej rovinke s veľmi nerovným povrchom. Nasleduje úzka zákruta Mirabeau, za ktorou jazdci miernym klesaním smerujú do ešte užšej vlásenky Grand Hotel. Práve táto pomalá vlásenka bola v minulosti často používaná na mnohé predbiehacie manévre, čo je v súčasnosti prakticky nemožné. Táto zákruta je tak špecifická, že všetky tímy musia pred pretekmi upraviť zámok riadenia a zavesenie svojich monopostov, aby jazdci mohli vlásenku pohodlne prekonať.

Po nej autá stále klesajú do dvojitej pravotočivej zákruty Portier, ktorá si vyžaduje ideálny výjazd umožňujúci dosiahnuť čo najlepšiu maximálnu rýchlosť v slávnom tuneli. Ten podčiarkuje výnimočnosť trate, no pritom spôsobuje nepríjemné problémy. Pretekári sa sťažujú na zhoršenú viditeľnosť pri jeho prejazde a aby toho nebolo málo, tak monoposty tu môžu stratiť 20 až 30% prítlaku.

Na konci tunela nasleduje tvrdé brzdenie do šikany, kde taktiež hrozí zvýšené riziko kolízií. Šikana je pravdepodobne jediné miesto na okruhu, ktoré ponúka uspokojivú možnosť na predbiehanie. Krátka rovinka končí úzkou rýchlou zákrutou Tabac, tá sa jazdí na štvorku v rýchlosti približne 160 km/h. Monoposty potom zrýchlia na 200 km/h a dostávajú sa cez rýchlu kombináciu zákrut Louis Chiron a Piscine popri plaveckom bazéne. Ďalej nasleduje krátka rovinka a brzdenie do 180 stupňovej pravotočivej La Rascasse, ktorá zavedie pilotov do poslednej zákruty Anthony Noghès, pomenovanej po otcovi monackej Veľkej ceny. Úzka pravotočivá zákruta monoposty privádza späť na cieľovú rovinku.

Ružová farba znamená, že Veľká cena nebola súčasťou svetového šampionátu formuly 1.
Žltá farba znamená, že Veľká cena bola súčasťou predvojnového európskeho šampionátu.

Ayrton Senna s monopostom McLaren MP4-6 pri GP Monaka 1991

Fernando Alonso s monopostom Renault R26 pri GP Monaka 2006

Lewis Hamilton s monopostom McLaren MP4-23 pri GP Monaka 2008

Jenson Button s monopostom Brawn BGP 001 pri GP Monaka 2009

Rok	Jazdec	Konštruktér
2013	Nico Rosberg	Mercedes AMG Petronas F1 Team-Mercedes
2012	Mark Webber	Red Bull-Renault
2011	Sebastian Vettel	Red Bull-Renault
2010	Mark Webber	Red Bull-Renault
2009	Jenson Button	Brawn-Mercedes
2008	Lewis Hamilton	McLaren-Mercedes
2007	Fernando Alonso	McLaren-Mercedes
2006	Fernando Alonso	Renault
2005	Kimi Räikkönen	McLaren-Mercedes
2004	Jarno Trulli	Renault
2003	Juan Pablo Montoya	Williams-BMW
2002	David Coulthard	McLaren-Mercedes
2001	Michael Schumacher	Ferrari
2000	David Coulthard	McLaren-Mercedes
1999	Michael Schumacher	Ferrari
1998	Mika Häkkinen	McLaren-Mercedes
1997	Michael Schumacher	Ferrari
1996	Olivier Panis	Ligier-Mugen-Honda
1995	Michael Schumacher	Benetton-Renault
1994	Michael Schumacher	Benetton-Ford
1993	Ayrton Senna	McLaren-Ford
1992	Ayrton Senna	McLaren-Honda
1991	Ayrton Senna	McLaren-Honda
1990	Ayrton Senna	McLaren-Honda
1989	Ayrton Senna	McLaren-Honda
1988	Alain Prost	McLaren-Honda
1987	Ayrton Senna	Lotus-Honda
1986	Alain Prost	McLaren-TAG
1985	Alain Prost	McLaren-TAG
1984	Alain Prost	McLaren-TAG
1983	Keke Rosberg	Williams-Ford
1982	Riccardo Patrese	Brabham-Ford
1981	Gilles Villeneuve	Ferrari
1980	Carlos Reutemann	Williams-Ford
1979	Jody Scheckter	Ferrari
1978	Patrick Depailler	Tyrrell-Ford
1977	Jody Scheckter	Wolf-Ford
1976	Niki Lauda	Ferrari
1975	Niki Lauda	Ferrari
1974	Ronnie Peterson	Lotus-Ford
1973	Jackie Stewart	Tyrrell-Ford
1972	Jean-Pierre Beltoise	BRM
1971	Jackie Stewart	Tyrrell-Ford
1970	Jochen Rindt	Lotus-Ford
1969	Graham Hill	Lotus-Ford
1968	Graham Hill	Lotus-Ford
1967	Denny Hulme	Brabham-Repco
1966	Jackie Stewart	BRM
1965	Graham Hill	BRM
1964	Graham Hill	BRM
1963	Graham Hill	BRM
1962	Bruce McLaren	Cooper-Climax
1961	Stirling Moss	Lotus-Climax
1960	Stirling Moss	Lotus-Climax
1959	Jack Brabham	Cooper-Climax
1958	Maurice Trintignant	Cooper-Climax
1957	Juan Manuel Fangio	Maserati
1956	Stirling Moss	Maserati
1955	Maurice Trintignant	Ferrari
1954	Nekonala sa
1953	Nekonala sa
1952	Vittorio Marzotto	Ferrari
1951	Nekonala sa
1950	Juan Manuel Fangio	Alfa Romeo
1949	Nekonala sa
1948	Giuseppe Farina	Maserati
1947 - 1938	Nekonala sa
1937	Manfred von Brauchitsch	Mercedes-Benz
1936	Rudolf Caracciola	Mercedes-Benz
1935	Luigi Fagioli	Mercedes-Benz
1934	Guy Moll	Alfa Romeo
1933	Achille Varzi	Bugatti
1932	Tazio Nuvolari	Alfa Romeo
1931	Louis Chiron	Bugatti
1930	René Dreyfus	Bugatti
1929	William Grover-Williams	Bugatti

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Circuit de Monaco

• Automobile Club de Monaco
• Veľká cena Monaka
• Satelitné snímky z Google Maps
• Údaje okruhu na Formula1.com