Mika Häkkinen

Mika sa ani v časoch svojej najväčšej slávy netajil svojou láskou k artistickým kúskom, podľa niektorých médií sa v detstve do školy vozil na bicykli bez bŕzd. Podľa jeho slov to bol len kúsok, dolu pod kopcom. Prvú skúsenosť s motoristickým športom si Mika odbil na motokárovej dráhe blízko jeho domu, kam ho vzali rodičia. Budúci svetový šampión zapríčinil kolíziu, z ktorej však vyviazol bez zranení a prejavil vôľu pretekať ďalej. V období do roku 1990 sa stal víťazom piatich motokárových turnajov vo Fínsku, troch majstrovstiev Škandinávie, Formuly Opel (Opel Lotus Euroseries), neskôr vyhral britskú Formulu 3 a rok 1990 zakončil na Veľkej cene majstrov v Macau, kde skončil po kolízii s Michaelom Schumacherom. Manažérsky sa ho ujíma Keke Rosberg

Häkkinen sa dostal do jedného z najúspešnejších tímov histórie F1 – Lotus. V roku 1991 však bol už len tieňom toho, čo v slávnej ére svojho zakladateľa Colina Chapmana. Debutoval 10. 3. 1991 na GP USA vo Phoenixe, kde sa kvalifikoval ako 13. v poradí. Slabá forma monopostov Lotus však poznačila úvod nú sezónu "lietajúceho Fína", ktorý skončil v konečnom poradí na 15. mieste s 2 bodmi, pričom majstrom sveta sa po tretíkrát stal pilot McLarenu Ayrton Senna.

Rok 1992 sa niesol v znamení modrej farby tímu Williams a špeciálne červenej päťky, ktorá patrila novému šampiónovi menom Nigel Mansell. Zmena motorov z Judd na Ford priniesla Lotusu mierne zlepšenie a o 8 z 13 bodov sa postaral práve Häkkinen. Zostal však v tieni "novej krvi" Michaela Schumachera, ktorý s tímom Benetton získal 53 bodov a obsadil tretiu priečku za oboma pilotmi Williams-Renault, keď predbehol dokonca Sennu.

Ponuka, aká sa neodmieta – to bol presne prípad ponuky tímu McLaren, obsadiť pozíciu testovacieho jazdca. Ako Mika neskôr spomínal, veľa sa učil najmä od legendárneho Sennu, ktorého mal po celý rok pred očami. Slabé výkony druhého pilota McLarenu Michaela Anrettiho, syna slávneho otca, však posadili Häkkinena do kokpitu červeno-bieleho monopostu a ten sa odvďačil za svoju šancu tretím miestom na Veľkej cene Japonska v Suzuke.

V tragickom roku 1994, po osudnom odchode Sennu do Williamsu sa Häkkinen stal prekvapujúco lídrom tímu, ktorý sa po dominancii v 80-tych rokoch stále len hľadal. Napriek katastrofe menom Peugeot pod kapotou sa Mikovi podarilo vyjazdiť 26 majstrovských bodov, čo ho pasovalo na 4. miesto v celkovom poradí.

Prelom nastal v roku 1995, keď Ron Dennis zaobstaral pod svoju kapotu motory Mercedes, ktoré rok predtým síce debutovali so Sauberom, ale Dennis opäť raz preukázal svoju schopnosť vyjednávať a pripravil tak tím Sauber o možné úspechy. Popri Mikovi, ktorý nazbieral 17 bodov sa v kokpite McLarenu-Mercedes vystriedali Blundell, Mansell i Magnussen. Pikantná je informácia o potrebnej úprave kokpitu pre majstra sveta z roku 1992 Nigela Mansella, ktorý sa do pôvodného jednoducho nezmestil. V poslednej Veľkej cene sezóny v Adelaide sa Häkkinen v tréningu druhýkrát narodil, keď po ťažkej nehode upadol do bezvedomia a iba urýchlený zásah Dr. Sida Watkinsa zabránil najhoršiemu. Nič však nemenilo na tom, že Häkkinen bol stále považovaný za "večný talent", zatiaľ čo jeho neskorší najväčší rival Michael Schumacher už mal na svojom konte dva tituly MS z rokov 1994 a 95.

Dennis získal pre rok 1996 k Häkkinenovi veľký talent, ktorý objavil Frank Williams a to Davida Coultharda. Ten spolu s Häkkinenom neskôr vytvorili najdlhšie fungujúci tandem v histórii F1. Tvrdý úder však prišiel od hlavného sponzora, cigaretovej spoločnosti Phillip Morris, ktorá sa rozhodla upriamiť svoje sponzorské aktivity na tím Ferrari, ktorý sa po príchode majstra sveta Schumachera chystal preručiť svoj 17 ročný pôst bez titulu. Häkkinen končil sezónu na 5. mieste s 31 bodmi, no odborníci začali pomaly jeho kariéru zatracovať. Počet absolvovaných GP sa blížil k stovke a stále na svoje úspechy iba čakal.

V roku 1997 sa McLareny prezliekli do strieborno-šedej farby nového sponzora West a Ron Dennis navyše získal do svojich služieb od augusta aerodynamického génia z Williamsu – Adriana Neweyho. V sezóne, keď sa F1 lúčila so slickmi, sa radovali z titulu vo Williamse, rovnako ako rok predtým, no po Hillovi si majstrovskú štafetu prebral Jacques Villeneuve. Häkkinen skončil sezónu na delenom 5. mieste spolu s Bergerom so ziskom 27 bodov, keď ho po prvýkrát (ak nerátame nekompletnú sezónu 93) v konečnom poradí predbehol tímový kolega. Coulthard vyhral hneď prvú GP Austrálie, čo bola mierna senzácia, ďalšie víťazstvo pridal v Monze, v bašte Ferrari. Mercedes dodal najvýkonnejší agregát, ktorý sa ale potýkal s malou spoľahlivosťou, čo vyvrcholilo na GP Luxemburska, kde oba McLareny vypadli po poruche motora dokonca v tom istom kole. Po úmyselnej kolízii medzi Schumacherom a Villeneuvom v Jereze sa popri poškodenom Villeneuvovom monoposte prehnali oba McLareny a zaznamenali prvé double od začiatku 90-tych rokov. David Coulthard pustil na prvé miesto práve Häkkinena a ten si tak mohol vydýchnuť. Prvé víťazstvo mal na svojom konte.

Početné zmeny predpisov charakterizovali začiatok sezóny 1998. Najlepšie sa s nimi vyrovnal práve McLaren-Mercedes. V Austrálii dominoval od začiatku a v cieli sa tešil Häkkinen o necelú sekundu pred svojím tímovým kolegom Coulthardom a dokonca o kolo pred Frentzenom. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby Mika neplánovane nezašiel ku mechanikom, po tom ako niečo počul vo vysielačke a prišiel o vedenie. To mu však bolo vrátené Coulthardom, údajne pre gentlemanskú dohodu, že vyhrá ten, čo bude prvý v prvej zákrute. Týmto už akoby definitívne vedenie McLarenu pasovalo Škóta do pozície tímovej dvojky, z ktorej sa už nevymanil, aj keď oficiálne bola prezentovaná rovnosť oboch jazdcov. Na prvé "poriadne" víťazstvo si Mika počkal tri týždne a v Brazílii už všetkým dokázal, že Davida porazí v rovnocennom stroji aj bez jeho spolupráce. Prvá sezóna na drážkovaných pneumatikách sa niesla v znamení súboja McLaren-Ferrari, Häkkinen-Schumacher, Bridgestone-Good Year. Napokon vyznel v prospech Häkkinena, ktorý sa so ziskom 100 bodov stal majstrom sveta F1 vo svojej 8. sezóne a prinavrátil McLarenu prívlastok "naj-" aj medzi konštruktérmi, kde spolu s Coulthardom nazbierali 156 bodov.

Na sezńu 1999 si Mika opäť stanovil tie najvyššie ciele. Cestu za nimi si McLaren skomplikoval už v Austrálii dvojitým výpadkom, keď sa víťazom stal Eddie Irvine. Práve on po zranení Michaela Schumachera velil do útoku tímu Ferrari a stal sa Häkkinenovým súperom v boji o titul. Ten charakterizoval časté, niekedy až školácke Häkkinenove chyby (Imola, Monza) no boli striedané silnými výkonmi, na aké sme u neho boli zvyknutí. F1 naznačila nový trend, keď svoju prvú GP hostila Malajzia, v ktorej dominovalo Ferrari. Schumacher po svojom návrate do kokpitu plne podporil Irvina a postrčil ho o krok bližšie k titulu. Vzápätí boli oba vozy diskvalifikované pre nevyhovujúci technický stav a majstrom sa tak stal pôvodne v poradí tretí Häkkinen, ktorý sa na stupňoch pre víťazov takmer zrútil. Pôvodné výsledky však FIA opäť vrátila do platnosti, čím si vyslúžila kritiku z radov odborníkov i fanúšikov, ktorí boli presvedčení, že tak urobila v prospech napínavosti šampionátu. V Japonsku si napokon vyjazdil titul predsa len Häkkinen, keď chladnokrvnou jazdou nedal šancu ani Irvinovi, ani navrátilcovi Schumacherovi a získal titul o dva body pred Írom. Pohár konštruktérov však získalo Ferrari, čím predznamenalo vývoj v nasledujúcich ročníkoch.

Taliani totiž na titul už čakali dlhých 21 rokov a zmeniť to mala práve sezóna 2000. Prvé tri GP sa stali korisťou Ferrari a Mika sa chytil až na GP Španielska, po ktorej predviedol ukážkový návrat do súboja o titul. Ten vyvrcholil v Belgickom SPA, kde Häkkinen predviedol najprv ukážkovú chybu, no pred koncom pretekov vzápätí jeden z najkrajších predbiehacích manévrov v F1, keď sa pred Schumachera dostal pri predbiehaní Zontu o kolo. Ten sa neskôr priznal, že Miku vôbec nevidel. Na nasledujúcej GP v Monze sa Schumacher dostal v historických tabuľkách v počte víťazstiev pred Sennu a v tabuľke MS 2000 o dva body za Häkkinena. Chlieb sa mohol lámať v Indy, kde zavítala F1 po prvýkrát na klopenú zákrutu. V čase keď Mika sťahoval náskok vedúceho Schumiho sa celému McLarenu zastavilo srdce. V čase, keď bol z 10 sekundového náskoku Nemca trojsekundový, sa objaví dym a plamene z motora Mercedes a sen o titule sa fakticky rozplynul. V Japonsku Schumi vybojoval svoj tretí titul a Mika sľuboval odvetu.

Tá však už neprišla. Sezóna 2001 bola veľkým trápením dvojnásobného majstra sveta. Po výpadku v Austrálii a Brazílii, kde zostal stáť na štarte, čo sa neudialo naposledy v sezóne, mal pred svojou obľúbenou Catalunyou na konte len 4 body. Sezónu predtým sa však v Španielsku chytil a vstúpil do boja o titul. Mohlo tomu byť aj vtedy, ak by mu prakticky 200 metrov pred cieľom nezlyhal motor. Čoraz suverénnejšie Ferrari nedalo McLarenu šancu, naopak, zozadu sa priblížil Williams. Mika zvíťazil v dvoch GP a to druhé, celkovo 20. víťazstvo v Indy (paradoxne na tejto trati prišiel o titul rok predtým) označil ako svoje posledné v F1 a oznámil ročnú prestávku. Do F1 sa však už nevrátil. Michael Schumacher, ktorý získal po odchode Häkkinena ďalšie tri tituly, teda celkovo sedem, označuje Häkkinena za svojho najväčšieho rivala, ku ktorému stále cíti veľký rešpekt. Od éry Häkkinena stále na väčší úspech čaká aj McLaren. Dvojnásobný majster sveta a víťaz 20 veľkých cien sa teda lúčil po 161 absolvovaných veľkých cenách a 420 získaných bodoch.