Anežka Česká

V ôsmich rokoch sa Anežka stala objektom politických úvah svojho otca. Jeho cieľom bolo dynastické spojenie Přemyslovcov a Hohenstaufovcov a tak sa Anežka mala vydať za syna rímskonemeckého cisára Fridricha II. Henricha, predpokladaného dediča rímskeho trónu. Z tohto dôvodu bola poslaná na výchovu na dvor rakúskeho vojvodu Leopolda VI. Babenberského. Z plánovaného zväzku zišlo, keď Henrich Anežku odmietol.

V roku 1225 sa štrnásťročná Anežka vrátila do Prahy. Už v nasledujúcom roku prišlo do Čiech posolstvo anglického kráľa Henricha III. Anežkin otec si okrem spojenia s anglickými Plantagenetovcami sľuboval i posilnenie českého vplyvu u cisára a pápežskej kúrie. I tento plán stroskotal, keď v roku 1229 Henrich III. zasnúbenie zrušil.

Začiatkom tridsiatych rokov 13. storočia sa opäť na scéne objavil ako Anežkin nápadník Henrich VII. Napriek svojmu dlhoročnému zväzku s Margarétou Babenberskou plánoval manželstvo s už raz odmietnutou Anežkou. Anežka však ponuku neprijala.

Týmto rozhodnutím Anežka opustila potupnú úlohu večne čakajúcej nevesty, ktorú bola nútená trpieť za života svojho otca. V roku 1230 však Přemysl Otakar I. zomrel a jej brat Václav jej dal v otázke jej prípadného manželského zväzku úplnú voľnosť. Anežka sa rozhodla vziať svoj osud do svojich rúk a po stroskotaní svetských ambícií, stať sa kráľovnou či dokonca rímskou cisárovnou, našla novú orientáciu, ktorá sa stala náplňou jej života.

V roku 1231 zomrela jej sesternica Alžbeta Durínska, ktorá sa stala pre Anežku vzorom a výrazne ovplyvnila jej ďalší život. Alžbeta sa po smrti svojho manžela Ľudovíta Durínskeho plne oddala duchovnému životu a službe najbiednejším. Práve touto cestou sa rozhodla ísť i Anežka.

Už v roku 1232 založila v pražskom Starom Meste nemocnicu sv. Františka. Tým však jej snahy neskončili. Už v nasledujúcom roku pribudli neďaleko nemocnice dva kláštory – mužský kláštor menších bratov sv. Františka a ženský kláštor rádu sv. Kláry. Po zahájení činnosti klariského kláštora v roku 1233 v nasledujúcom roku doň vstúpila i Anežka a postavila sa do jeho čela ako opátka.

Socha sv. Anežky Přemyslovny od J. V. Myslbeka na pomníku sv. Václava na Václavskom námestí v Prahe

Tento akt vzbudil širokú pozornosť, prekračujúcu hranice Českého kráľovstva. Anežkina horlivosť však nepoľavovala. Svoj konečný cieľ nemohla podľa nej naplniť, pokiaľ by bola bývala uzavretá za kláštornými múrmi. Anežka snívala o tom, aby sa stala sväticou. Všetky jej aktivity smerovali k naplneniu tohto sna. Z nasledujúcich rokov existujú desiatky listín z korešpondencie s pápežom Gregorom IX., ktoré sa zaoberali jednou z hlavných podmienok svätorečenia, ktorým bolo vytvorenie vlastných rehoľných pravidiel a ktoré by položili základ vzniku novej rehole.

Jej prvú aktivitu v snahách o vznik nového rádu možno datovať rokom 1237. Napriek podpore jej brata Václava pápež Gregor IX. Anežkin návrh zamietol. I na základe tohto rozhodnutia Anežka rezignovala v roku 1238 na hodnosť predstavenej kláštora. Napriek nepriazni pápežskej kúrie Anežka na svoje poslanie nezatrpkla.

Medzitým na pápežskom stolci vystriedal Gregora IX. Inocent IV., ktorý rovnako ako jeho predchodca prejavoval istú rezervovanosť voči snahám Anežky založiť nový rád. Situácia sa však vyvíjala odlišným spôsobom ako si pápežská kúria priala, najmä však išlo o prirodzený vývin. Nové bratstvo, ktoré sa združilo pri špitáli sv. Františka dostalo v roku 1250 povolenie nosiť vlastné rádové označenie. Vtedy už iba krok chýbal o oficiálnemu uznaniu rehole. V roku 1252 pražský biskup Mikuláš dovolil rehoľným bratom právo nosiť na plášti znamenie červeného kríža s hviezdou. Tak bol položený základ k vzniku nového rádu, krížovníkov s červenou hviezdou, jedinej pôvodom čisto českej rehole. Jej zriadenie oficiálne potvrdil v roku 1256 pápež Alexander IV.

Anežka Česká prežila zvyšok svojho života v kláštore, ktorý založila. Jeho historický význam ďaleko presiahol dobu, v ktorej vznikol. Stal sa totiž kráľovskou hrobkou, akýmsi přemyslovským pohrebiskom, kde našli svoj posledný odpočinok okrem samotnej zakladateľky i jej brat Václav, druhá manželka Anežkinho synovca Přemysla Otakara II. Kunhuta Haličská a Kunhutina dcéra Anežka.

Veľmi dlhý čas sa však nenaplnilo to, o čo Anežka najviac usilovala, a k čomu stačili jej sesternici Alžbete Durínskej iba štyri roky. Svätorečenie. Napriek snahám kráľovnej Elišky Přemyslovny v prvej polovici 14. storočia či cisára Leopolda I. Habsburského v 17. storočí sa až v roku 1874 pražskému arcibiskupovi a kardinálovi Bedřichovi Janovi Schwarzenbergovi podarilo Anežkino blahorečenie. K svätorečeniu prišlo až koncom 20. storočia, kedy v roku 1989 pápež Ján Pavol II. Anežku Přemyslovnu vyhlásil 12. novembra v Ríme za svätú.

Túto sväticu obyčajne zobrazujú ako opátku, ktorá má na hlave korunu a ošetruje chorých, prípadne v ruke drží model kláštora.

Svätá Anežka Přemyslovna je veľmi obľúbenou sväticou a patrí do skupiny hlavných českých patrónov. Jej patrocínium nesie viacero sakrálnych stavieb v Česku, z ktorých najznámejší je Anežský kláštor v Prahe, založený Anežkiným bratom, kráľom Václavom I. (dnes je súčasťou expozícií Národnej galérie).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Anežka Česká

• kol. autorov, Ženy a milenky českých králů, Akropolis, Praha, 1994
• J. Žemlička, Přemysl Otakar I. Panovník, stát a česká společnost na prahu vrcholného feudalismu, Praha, 1990
• Sl. Ravik, O světcích a patronech, Levné knihy KMa, Praha, 2006, ISBN 80-7309-343-X
• "2. marec : Sv. ANEŽKA ČESKÁ." In: Daniel Dian - Viliam Judák: Každý deň so svätými : I. diel. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2006. s. 70. ISBN 80-7162-618-X