Záviš Kalandra

Narodil sa vo Frenštáte pod Radhoštěm ako prvorodený syn lekára a sociológa Břetislava Kalandru (1871-1930) a jeho ženy Eleonory (rod. Fišerová). Mal troch súrodencov - bratov Břetislava, Dušana a sestru Drahomíru. Do desiatich rokov žil Kalandra vo Frenštáte, kde navštevoval miestnu chlapčenskú školu. Rodina sa potom presťahovala do Vsetína. Kalandrov otec inklinoval k ľavicovým myšlienkam s dôrazom na zlepšovanie pracovných podmienok robotníckej triedy, čo ovplyvnilo politické názory mladého Záviša.

O veci verejné a sociálne záležitosti sa Záviš Kalandra začal zaujímať v priebehu štúdia na gymnáziu vo Valašskom Meziříči. So spolužiakom a priateľom Oldřichom Peclom, s ktorým sa neskôr stretol pred komunistickým tribunálom, vydával študentský časopis s ľavicovým zameraním. Po maturite v roku 1921 študoval filozofiu a klasickú filológiu na FF UK v Prahe. Štúdium síce ukončil, avšak doktorom filozofie sa nikdy nestal. Dizertačnú prácu, ktorú napísal z neznámych dôvodov nikdy neodovzdal. Jeho text vyšiel v ucelenej knižnej podobe až v roku 1996, pod názvom Parmenidova filozofia. V rokoch 1928-30 pokračoval v štúdiu filozofie na univerzite v Berlíne.

Po vstupe do Komunistickej strany Československej (KSČ) v roku 1923 aktívne pracoval vo vedení Komunistickej studentskej frakce (Kostufra), študentskej organizácie zoskupujúcu mladých komunistov, organizačne podriadenej Komunistickému svazu mládeže (KSM). Ako študent rozširoval svoju literárne kritickú publicistiku v časopise Avantgarda - časopis dělnictva a studentstva. Po absolvovaní štúdia Kalandra pokračoval ako v novinárskej, tak aj v politickej činnosti.

V prvej fáze svojej profesionálnej kariéry sa zaoberal komentovaním domácich a zahraničných udalostí, filozofiou, kultúrou, estetikou a históriou. Od roku 1927 pracoval ako redaktor (resp. šéfredaktor) vo viacerých periodikách ako Meztiskor, Rudý večerník, Dělnícka rovnost, Haló noviny, neskôr v Rudom práve či Tvorbe, ktorú v rokoch 1930-34 spoločne riadil s Juliusom Fučíkom a Kurtom Konradom. V rovnakom období medziiným publikoval aj v Levej fronte, Světe práce či Volných směroch. V polovici 30. rokov sa Kalandra pridal k Surrealistickej skupine, ktorú založil jeho priateľ Vítězslav Nezval a propagoval francúzskych surrealistov v zborníku Surrealismus v diskusi. Vo svojej štúdii Princip slasti a princip reality v umění (Volné směry 1935) sa zaoberá úlohou feudalizmu v surrealizme.

V 30. rokoch patril Kalandra ku skupine ľavicových intelektuálov, ktorí kritizovali stalinské moskovské procesy. Neľudskú podstatu stalinizmu si skoro uvedomili aj Jiří Weil, Karel Teute, Emil František Burian či Josef Guttmann. Kalandra spoločne s Guttmannom vydali dve publikácie, brožúru Odhalené tajomství moskevského procesu (1936) a Druhý moskevský proces (1937), kde protestujú proti Stalinovým inscenovaným procesom so starými boľševikmi. Za svoju kritiku boli obidvaja označení za trockistov a vylúčení z KSČ.

Po odchode z tlačových orgánov KSČ v novinárskej činnosti pokračoval a založil antistalinistický dvojtýždenník s názvom Proletář. Členovia redakcie boli presvedčení, že II. a III. Internacionála nie sú schopné reformácie, preto sa snažili vytvoriť nový komunistický smer založený na leninových tézach. Hneď v prvom čísle redakcia vydala prehlásenie „II. Internacionála se pohřbila svojí zradou v roce 1914 a III. Internacionála je dnes už také mrtva a proto před mezinárodním proletariátem stojí nový historický úkol: zbudovat novou leninskou Internacionálu.“. Pre finančné problémy a nedostatok záujmu muselo byť vydávanie časopisu Proletář ukončené. Jeho posledné číslo bolo publikované na počiatku októbra 1937. Okrem iného Kalandra prispieval aj do obrázkového časopisu Světozoru, ďalej pôsobil ako redaktor Přítomnosti či Encyklopedie aktualit v nakladateľstve Mazač.

Počas nacistickej okupácie nedokázal opustiť svoju ženu, výtvarníčku Ľudmilu Rambouskú a okruh priateľov. Pôsobil v protinacistickej odbojovej skupine V boj , ktorá mala za úlohu organizovať ilegálne prechody antifašistov a prenasledovaných osôb na poľskú stranu. Na základe jeho komunistickej minulosti bol Kalandra v septembri 1939 gestapom zatknutý (ktoré nemalo tušenia o jeho pôsobení v odboji) a až do konca vojny nacistami väznený. Pri domovej prehliadke mu bol zabavený rukopis jeho ústredného historické diela ''České pohanství''.

Po výsluchoch bol na konci roku 1939 deportovaný do koncentračného tábora Sachsenhausen, 6. apríla 1940 dorazil do koncentračného tábora vo Flossenbürgu, z ktorého bol následne 18. júla 1942 odvedený do koncentračného tábora v Ravensbücku pod číslom 2560. Tu sa na ošetrovni stretol so svojou bývalou kolegyňou a dobrou priateľkou, českou novinárkou Milenou Jesenskou. Vo februári 1945 bol opäť prevezený do Sachsenhausenu. Pri postupe sovietskych vojsk hlbšie do vnútrozemia krajiny v apríli následoval pochod smrti do Schwerinu, kde sa 2. mája dočkal oslobodenia jednotkami 8. pechotnej divízie a 82. výsadkovej divízie americkej armády a odkiaľ sa vydal pešo k rodinným príbuzným do Vsetína, kde sa celý rok fyzicky zotavoval. Jeho zdravie bolo drasticky podlomené mizernou výživou v koncentračných táboroch. Podľa spomienok príbuzných, jeho vzhľad pripomínal živého kostlivca, vážil okolo 30 kilogramov a chýbalo mu viacero zubov. Po zotavení sa vrátil naspäť do Prahy.  

Po vojne Kalandra ďalej už nemal záujem sa politicky angažovať. Napriek všeobecnej pracovnej povinnosti nikde ho nechceli zamestnať. Zostal prakticky nezamestnaný. Okrem písania príspevkov do sociálne demokratického týždenníka Cíl či národne socialistického Slova pracujících sa venoval prevažne vedeckej a spisovateľskej tvorbe. Písal aj do renomovaných amerických denníkov ako New York Times. Pod pseudonymom František Kohout vydal v roku 1946 knihu Socialisté a antisemitismus. Opäť sa vrátil k písaniu Českého pohanstva, v ktorom spochybnil existenciu svätého Václava ako skutočnej historickej postavy. Namiesto toho ho označil za súčasť pohanského panteónu Čechov dodatočne využitého kresťanstvom. K tomuto názoru sa historici vyhranili.

Neskôr v roku 1948 napísal v slovenčine pod pseudonymom Juraj Pokorný príspevok k výročiu Slovenského povstania z roku 1848 pod názvom Zvon Slobody. V tomto období sa taktiež stretával s mladým filozofom Zbyňkom Fišerom, neskôr známym pod pseudonymom Egon Bondy. V roku 1949 Kalandrovi ponúkol jeho dobrý priateľ Laco Novomeský miesto v Slovenskej akadémii vied. Pracuje i na svojom nedokončenom vedecko–analytickom diele Skutečnost snu. Krátko po Víťaznom februári sa spustili politické monster procesy s "triednymi nepriateľmi pracujúceho ľudu" ku ktorým patrili politickí oponenti z Demokratickej strany, príslušníci západného odboja, duchovní, bohatí roľníci a nepohodlní komunisti vrátane Záviša Kalandru.

Dňa 7. novembra 1949 podnikla ŠtB policajnú raziu s cieľom zatknúť MUDr. Arnošta Ungára, Kalandrovho blízkeho priateľa a švagra. Zhodou okolností bol zadržaný aj Kalandra, ktorý si prišiel K Ungárovi zatelefonovať. Zatknutý bol iba nešťastnou náhodou, v tomto období Kalandra nepatril medzi hlavné ciele ŠtB. Pod dohľadom sovietskych poradcov následovali vyčerpávajúce výsluchy, v priebehu ktorých Kalandra musel desiatky hodín bez spánku pod fyzickým násilím a psychickým tlakom odpovedať na otázky vyšetrovateľov. Na výsluchoch bol nútený sa priznať k špionáži v prospech "západných imperialistov", ktorú mal vykonať v spolupráci s Oldřichom Peclom, Antoniou Kleinerovou a anglickou tlmočníčkou americkej tlačovej agentúry Mary Bakerovou. Podľa spomienok Bedřicha Hájeka, člena ÚV KSČ, ktorý bol zatknutý v roku 1951, mu vyšetrovateľ povedal, "V tejto miestnosti sme kedysi tri dni a tri noci roztáčali Kalandru. Rozumiete, my sme sa striedali ale on tu bol po celú dobu. Keď už nemohol stáť na nohách a ležal na zemi, tak nám to podpísal, tak si to Hájek rozmyslite".

Začiatkom 50. rokov 20. storočia po vzore veľkých Stalinových čistek dochádzalo v komunistickom Československu k viacerým vykonštruovaným politickým procesom, ktorých cieľom bolo odradiť ľudí od akejkoľvek kritiky štátneho režimu. Bezpečnosť hľadala, koho by mohla zaradiť do veľkého procesu, ktorý sa chystal s dr. Miladou Horákovou. Napriek tomu, že Kalandra Horákovú osobne vôbec nepoznal, bol pre kritiku moskovských procesov adekvátnou osobou, ktorá vyhovovala koloritu pripravovaného monsterprocesu. Vďaka zákulisným machináciam sa stal spoločne so svojim priateľom a niekdajším spolužiakom Oldřichom Peclom súčasťou skupiny trinástich obvinených, ktorí sa v júni 1950 postavili pred Štátnym súdom v Prahe ako "členovia ilegálneho vedenia spikleneckého centra". Žaloba ich obvinila z toho, že z nenávisti k ľudovému demokratickému režimu pripravovali protištátny puč a rôzne teroristické akcie a to v službách Spojených štátov. Kalandra bol pre kritiku pomerov v Sovietskom zväze obžalovaný z trockizmu, vlastizrady a špionáže. Spolu s Peclom a Antoniou Kleinerovou boli pred súdom vypočutí 3. júna 1950. Podobne ako starí boľševici z moskovských procesov sa rozhodol držať scenára, ktorý sa musel naučiť ale po celú dobu výsluchu vypovedal s pohŕdavým sarkazmom a iróniou, čo veľmi rozhodilo štátnych prokurátorov, najmä dr. Juraja Viesku. Už na počiatku vyšetrovania si jasne uvedomoval, že o jeho vine je vopred rozhodnuté. Spomienky obhajcu dr. Jiřího Vízku potvrdzujú, že Záviš trest smrti očakával. Jeho očakávania sa naplnili do bodky.

Einsteinov telegram žiadajúci omilostenie odsúdených.

Vo štvrtok 8. júna 1950 bol vo vykonštruovanom procese spoločne s Miladou Horákovou, Janom Buchalom, Oldřichom Peclom ako hlava vymyslenej trockistickej skupiny odsúdený k trestu smrti. Všetci štyria sa okamžite odvolali a poslali žiadosť o milosť prezidentovi republiky Klementovi Gottwaldovi. Dojemný dopis so žiadosťou o milosť poslala aj Kalandrova manželka Ludmila. Rozsudok vyvolal vo svete mimoriadny ohlas a proti jeho vykonaniu protestovali viacerí významní predstavitelia vedy, kultúry, umenia či politiky. Za nespravodlivo odsúdených sa prihovárali fyzici Albert Einstein a John Bernal, filozof Bertrand Rusell, z politikov ministerský predseda Winston Churchill, bývala prvá dáma USA Eleanor Rooseveltová či historicky prvý generálny tajomník OSN Trygve Halvdan Lie. Za Kalandrom stáli aj jeho francúzski priatelia z intelektuálnych kruhov ako básnik André Breton či spisovateľ a neskorší laureát Nobelovej ceny za literatúru Albert Camus. Okrem jednotlivcov posielali protestné dopisy aj významné univerzity či vedecké inštitúcie. Všetky žiadosti o milosť boli prezidentom Gottwaldom zamietnuté. Pred popravou vykonanou v skorých ranných hodinách dňa 27. júna 1950 bolo Kalandrovi dovolené sa naposledy rozlúčiť so svojou manželkou a odovzdať jej rukopis nedokončeného analyticko-vedeckého diela "Skutečnosti snu", na ktorom pracoval i vo väzbe. Poprava všetkých na smrť odsúdených bola vykonaná obesením na dvore pankráckej väznice 27. júna 1950 po 4:30 ráno, pričom bola použitá primitívna forma dlhotrvajúceho škrtenia. Vykonávateľovi popravy bol Kalandra odovzdaný o 4:36, výkon popravy nastal bez vyslovenia posledných slov o 4:40 a lekár konštatoval smrť o 4:49. Tajne spopolnené pozostatky sa nikdy nenašli. Hneď po jeho smrti sa byrokratická štátostrana snažila významného českého mysliteľa 20. storočia z kultúrnej pamäte vymazať. O Kalandrovi sa opäť začalo otvorene rozprávať (s výnimkou roku 1968) až po páde železnej opony. Jeho symbolický hrob sa nachádza na Ďáblickom cintoríne v Prahe a na mestskom cintoríne vo Vsetíne.

Politický odmäk v 60. rokoch priniesol snahy o rehabilitáciu Záviša Kalandru. O jeho očistenie sa angažovala rehabilitačná komisia Zväzu československých spisovateľov ale s nástupom normalizácie tieto snahy stroskotali. Rozsudok bol v roku 1968 zrušený ale až po nežnej revolúcii sa všetkým odsúdeným dostalo plnej rehabilitácie. V roku 1991 prezident Václav Havel udelil Závišovi Kalandrovi in memoriam Rad T. G. Masaryka I. triedy.

Kalandra mal povesť nadpriemerne vzdelaného človeka. Mal mimoriadne nadanie na jazyky - dohromady ovládal sedem jazykov. Vďaka exotickému vzhľadu, obľúbeného u žien, ktorý ľudí do strany získaval svojou vierou a charizmou. Na druhú stranu, jeho priateľ Arnošt Ungár sa zmienil, že bol chudobným ako počas štúdia, kedy zvykol prespávať u neho na internáte, tak aj po dokončení školy. Túžba po veľkých honorároch či majetku mu bola cudzia.

Jeho starý otec básnik a publicista Jana Alberta Kalandru (1826-1909) sa vo Viedni angažoval v oblasti organizovania spoločenského a kultúrneho života českej obrodeneckej scény. Otec Břetislav Kalandra bol politicky aktívnym a sociálne cítiacim človekom. Úzko spolupracoval s T. G. Masarykom a rovnako bol členom Masarykovej realistickej strany, s ktorou sa však pred prvou svetovou vojnou názorovo rozišiel. Kalandrovou manželkou bola maliarka a ilustrátorka Ludmila Rambouská (1899–1952), autorka karikatúr ľavicového časopisu DAV. Manželstvo zostalo bezdetné. Bol prastrýkom folk-rockového a bluesového hudobníka Petra Kalandru, narodeného krátko pred Kalandrovou smrťou.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Záviš Kalandra

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Záviš Kalandra na českej Wikipédii.