Eleanor Rooseveltová

E. Roosveltová – školská fotografia

Narodila sa sa v spoločensky významnej rodine Elliota Roosevelta a Anny Hallovej, ako neter prezidenta Theodore Roosevelta. Mala pomerne nešťastné detstvo. Jej otec, ktorého zbožňovala sa uchýlil k alkoholizmu. Obaja rodičia zomreli ešte keď bola dieťaťom..[1] Zobrala si ju jej stará mama Hallová.
Vo veku 15 rokov ju poslali do dievčenskej školy, do Allenswoodu, neďaleko Londýna. Pod osobnou starostlivosťou a za podporoy riaditeľky školy Marie Souvestre sa stala z plachého dievčatka vedúcou osobnosťou študentiek.[2]
V roku 1902 sa vrátila do New Yorku a debutovala vo vyššej spoločnosti, no vzápätí sa snažila z tejto spoločnosti ujsť a pracovala v mestskom zaopatrovacom dome pre chudobných.
Po tajných zásnubách v roku 1903[3] sa vydala 17. marca 1905 za svojho vzdialeného, o dva roky staršieho strýka F. D. Roosevelta.

V nasledujúcich piatich rokoch porodila Eleanor štyri deti: Annu (* 1906 – † 1975), Jamesa (* 1907 – † 1991), Franklina (*/† 1909) a Elliotta (* 1910 – † 1990).[4]

V roku 1911, po voľbe manžela do senátu štátu New York, sa s rodinou presťahovala do hlavného mesta Albany. Tu sa začala venovať práci v sociálnej oblasti, čím priamo podporovala manželovu politickú kariéru. Aj to prispelo k jeho znovuzvoleniu v roku 1912. Od roku 1911 sa Eleanor začala verejne angažovať aj ako aktivistka za ženské práva.[5]

Po zvolení Woodrowa Wilsona za prezidenta USA bol F. D. Roosvelt v marci 1913 vymenovaný za štátneho tajomníka ministerstva vojnového loďstva. Po presťahovaní celej rodiny do Washingtonu sa im narodili ešte dve deti: Franklin D. Jun. (* 1914 – † 1988) a John Aspinwall (* 1916 – † 1981). Rovnako ako v Albany uzavrela Eleanor veľa priateľstiev a spojenectiev. Jej veľkou devízou bola znalosť cudzích jazykov a schopnosť nadviazať kontakt s rôznymi ľuďmi. Tieto schopnosti boli oceňované najmä na diplomatických podujatiach.[6]

Po vstupe USA do I. svetovej vojny v apríli 1917 plnila rôzne pôvinnost vyplývajúce z funkcie jej manžela. Okrem iného pracovala v organizácii Navy Red Cross a v medzinárodnomČervenom kríži.[7]

Koniec vojny ju zastihol v nepríjemnej situácií, keď zistila manželovu náklonnosť k inej žene. Nakoniec sa Eleonor a Franklin zmierili, ale po návrate do New Yorku sa rozhodla žiť svoj vlastný život. Rozvíjala aktivity v „Lige žien voličiek“ v ženských odboroch. V rokoch 1924-1928 bola predsedníčkou finančného oddelenia sekcie žien pri Demokratickej strane štátu New York. Povzbudzovaná manželovým poradcom Louisom Howem živo sa zaujímala o verejné záležitosti. V r. 1928 zohrala významnú úlohu v kampani za zvolenie F. D. Roosevelta za guvernéra štátu New York a v r. 1932 v jeho kampani za zvolenie za prezidenta USA.

Keď sa jej manžel v r. 1933 stal prezidentom, veľmi sa jej nechcelo presťahovať do Bieleho domu. Obávala sa, že bude väzňom v pozlátenej klietke, ale ako prvá dáma porušila mnoho zaužívaných a predpísaných zvykov. Inicializovala týždenné tlačové konferencie s novinárkami. Robila prednášky po celej krajine, mala vlastný rozhlasový program, jej novinový stĺpec My Day, bol uverejňovaný niekoľko rokov. Na svojich cestách po krajine slúžila svojmu manželovi, ako jeho „oči a uši“, ktoré sa stali dôležitým názorom ovplyvňujúcim politiku voči rasovým menšinám a vrstvám obyvateľstva potrebujúcim pomoc. V r. 1941-1942 bola námestníčkou riaditeľa Úradu pre občiansku obranu. V priebehu II. svetovej vojny navštívila amerických vojakov v Anglicku, v južnom Pacifiku v Karibiku na amerických vojenských základniach.

Po smrti svojho manžela 12. apríla 1945, sa zdalo, že jej príbeh skončil, no ešte nasledujúcich 17 rokov pôsobila vo verejnej službe a urobila možno najviac za svojej skvelej kariéry. V decembri 1945 ju prezident Harry S. Truman vymenoval za členku delegácie pri OSN. Ako predsedkyňa komisie pre ľudské práva stála pri zrode Všeobecnej deklarácie ľudských práv. V r. 1952 na svoju funkciu rezignovala, ale prezident J. F. Kennedy ju znovu v r. 1961 vymenoval. Stále pôsobila v orgánoch Demokratickej strany. V r. 1952 a 1956 podporovala v prezidentskej kampani Adlai Stevensona.

Je autorkou radu kníh a početných publicistických statí na rôzne sociálne otázky a otázky medzinárodných vzťahov. Dlhšiu dobu bola kronikárkou novín New York World Telegramm a spolupracovala tiež s novinami New York Post. Zomrela 7. novemra 1962 a je pochovaná v Hyde Parku, vedľa svojho manžela.

1. Blanche Wiesen Cook: Eleanor Roosevelt: Volumen 1 (ďalej len Cook1), S. 4, 21–87
2. Cook1, S. 87–126
3. Cook1, S. 126–155
4. Cook1, S. 160–184
5. Cook1, S. 184–196
6. Cook1, S. 201–212
7. Cook1, S. 213–225

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Eleanor Rooseveltová
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eleanor Rooseveltová