Robotnícka trieda

Robotnícka trieda (ako spoločenská skupina) sa začala utvárať zhruba v polovici 16. storočia vyvlastnením drobných roľníkov a remeselníkov a neskôr sa doplňovala aj z radov ďalších spoločenských skupín.[6]

Ak si vezmeme ako príklad Francúzsko, počet robotníkov (socioprofesná skupina Robotníci) početne rástol od začiatku 19. storočia do polovice 70. rokov 20. storočia. Odvtedy ich absolútny aj relatívny počet klesá. V roku 2002 však stále ešte robotníci tvorili 26 % aktívneho obyvateľstva. V čase povojnovej konjunktúry nastala uniformizácia postavenia jednotlivých skupín robotníkov: Prevážil model robotníka pracujúceho v továrni pre jedného zamestnávateľa na plný úväzok na úkor atypických zamestnaní (sezónnych zamestnaní a pod.). Od 70. rokov táto homogenizácia ustupuje: Menej kvalifikovaní robotníci (vystavení viac medzinárodnej konkurencii) strácajú prácu a majú nízke príjmy, kým kvalifikovaní robotníci majú relatívne dobré postavenie. Robotnícka trieda na politickú a ekonomickú scénu razantne vstúpila v roku 1936 prostredníctvom francúzskej komunistickej strany a komunistického odborového zväzu ako jej "hovorcov". Vplyv robotníckej triedy na sociálny, politický a ekonomický život dosiahol vrchol po druhej svetovej vojne (do 70. rokov) vďaka jej účasti v protifašistickom odboji a vďaka tomu, že sa výraznou mierou podieľala v boji za práva zamestnancov.[2]

Robotnícka trieda sa na Slovensku (a v Uhorsku) ako trieda konštituovala revolúciou 1848 – 1849, ktorou v Uhorsku (aspoň podľa marxisticko-leninského výkladu dejín) vznikol kapitalizmus. Vznikla zo želiarov, položeliarov, remeselných tovarišov, pracujúcich v baniach, hutách, manufaktúrach a mestskej chudoby. Neskôr do nej pribúdali ľudia prílevom malovýrobcov, vyradených konkurenciou, koncentráciou a monopolizáciou výroby. Ihneď po páde bachovského absolutizmu si robotníci vytvárali spolky a od 70. rokov aj politické strany (napr. v roku 1880 vznikla Všeobecná robotnícka strana Uhorska). Do robotníckeho hnutia stále viac prenikali myšlienky socializmu a hnutie sa začalo organizovať (štrajky a podobne). Významným politickým reprezentantom (časti) robotníckej triedy bola v neskoršom období Komunistická strana Česko-Slovenska. V roku 1948 (februárový puč) sa pod vedením tejto strany robotnícka trieda stala vládnucou silou v Česko-Slovensku. Do konca 50. rokov boli kapitalisti vyvlastnení, výrobné prostriedky zoštátnené (pôvodní majitelia sa neraz stali novými príslušníkmi robotníctva), poľnohospodárstvo bolo skolektivizované a uskutočnila sa intenzívna industrializácia krajiny. Neskôr sa rozbehla aj intenzívna bytová výstavba. Na rozdiel od situácie pred vojnou sa mnohí robotníci dostali na štúdiá, do štátnej správy, vedenia armády a pod. Z členov vládnucej strany štátu (KSČ) bolo v roku 1976 44 % robotníkov, v národných výboroch tvorili robotníci v 70. rokoch 35 – 40 %. Výrazne vzrástla aj úloha odborov.[7] Postavenie robotníctva ako vládnucej sily v štáte trvalo do roku 1989 (nežná revolúcia), potom jeho význam výrazne klesol.

V roku 1857 bolo na Slovensku asi 373 000 robotníkov (52,6 % zárobkovo činných), v roku 1910 540 000 (54,5 % zárobkovo činných) a v roku 1930 601 000 (52,8 % zárobkovo činných). Nárast počtu robotníkov by bol oveľa väčší, keby sa započítali ľudia, ktorí zo Slovenska emigrovali do zahraničia. Najväčšiu zložku robotníctva na Slovensku tvorili poľnohospodárski robotníci, ale ich absolútny počet stále klesal. Po prevrate z roku 1948 podiel robotníkov na obyvateľstve Slovenska rástol – zo 43,4 % v roku 1930 na 55,9 % v roku 1961 a 60,9 % v roku 1977 (v tomto roku už dosahoval podiel robotníkov na Slovensku skoro rovnaké číslo ako v Česku). V dôsledku spomínanej industrializácie po roku 1948 sa zmenila štruktúra robotníctva v prospech priemyselných robotníkov. V dôsledku modernizácie vzrastal počet robotníkov v službách a v dôsledku kolektivizácie poľnohospodárstva klesal počet poľnohospodárskych robotníkov.[7]

Trvalým zdrojom sociálnej neistoty robotníctva pred rokom 1948 bola nezamestnanosť, a to najmä počas hospodárskych kríz. V 90. rokoch 19. storočia a potom zas počas Veľkej hospodárskej krízy okolo 1930 robotníctvu horských oblastí na Slovensku hrozil hladomor. Obydlia mnohých robotníkov boli pod ľudskú dôstojnosť. Chorobnosť a úmrtnosť robotníkov bola vyššia než u ostatného obyvateľstva. Pracovný čas bol v Uhorsku zákonne obmedzený len tak, že nesmel začať pred 5 hodinou ráno a nesmel skončiť po 21 hodine večer. Až v roku 1891 bola zavedená voľná nedeľa a v roku 1907 zákaz nočnej ženskej práce. Nedostatočné boli aj uhorské zákony v oblasti nemocenského poistenia a bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Až po vzniku Česko-Slovenska bol prijatý osemhodinový pracovný čas, podpora v nezamestnanosti a niektoré ďalšie sociálne výhody. Po prevrate z roku 1948 sa odstránila nezamestnanosť, odstránili sa platové rozdiely medzi robotníkmi a inými spoločenskými skupinami, zaviedla sa bezplatná lekárska starostlivosť, bezplatné vzdelávanie a školenia, dôchodkové zabezpečenie pre všetkých robotníkov a robotníkom bolo umožnené využívať rekreačné, sociálne, kultúrne a športové zariadenia podnikov. Štátom podporovaná bytová výstavba zlepšila podmienky bývania robotníkov. Postupne sa zaviedol aj 5-dňový pracovný týždeň a predlžovala sa platená dovolenka. Celková vybavenosť domácností robotníkov – na rozdiel od obdobia pred 2. svetovou vojnou – dosiahla úroveň vybavenosti ostatných sociálnych skupín.[7] Časť pokroku v postavení robotníkov dosiahnutého po roku 1948 sa znova vytratila po revolúcii z roku 1989. Opäť začala existovať najmä nezamestnanosť a výrazné platové rozdiely medzi jednotlivými spoločenskými skupinami.