Sliezske vojny

15. novembra 1740 vystúpil pruský panovník Fridrich II. s požiadavkou, aby mu Rakúsko prenechali celé Sliezsko výmenou za dva milióny zlatých, záruku rakúskych dŕžav a za podporu pri menovaní manžela Márie Terézie za cisára. Fridrich II. čakal na odpoveď presne jeden mesiac a jeden deň a 16. decembra 1740, vzhľadom na to že nedostal odpoveď, obsadili pruské vojská postupne celé Sliezsko. Armáda Fridricha II. bola vtedy najmodernejšie vybavená a riadená armáda v Európe, naopak rakúske oddiely boli oslabené nedávno skončenými vojnami s Turkami a ich organizácia nebola veľmi dobrá.

Mária Terézia odpovedala útokom – vyslala približne 16 000 rakúskych vojakov, no pruských vojakov bolo dvakrát viac. Habsburské jednotky rýchlo ustúpili do Čiech a na Moravu a pruské víťazstvo bolo zavŕšené 10. apríla 1741 v bitke pri Molviciach (obci v dolnom Sliezsku v Poľsku, poľ. Małujowice, nem. Mollwitz). Rakúske vojsko bolo porazené a Mária Terézia tak prehrala svoju prvú bitku. V tom čase bolo jediným spojencom Rakúska Anglicko, no to podporovalo Máriu Teréziu najmä finančne, ale Rakúsko potrebovalo skôr vojenskú podporu. Neúspech jej vojska v bitke pri Molviciach sa stal motiváciou pre ďalšie nepriateľské štáty – Francúzsko, Španielsko, Bavorsko a Sasko, ktoré sa spojili s Pruskom. Ich hlavným cieľom bolo urobiť z Rakúska slabý štát, vďaka čomu by mohli získať mnohé jeho územia.

Hrozba narušenia mocenskej rovnováhy v Európe rozpadom podunajského súštátia viedla už vo februári 1741 ku vzniku protipruskej koalície v Drážďanoch. Jej členmi sa stali Veľká Británia, Rusko, Nizozemsko a Sasko, ktoré však koalíciu čoskoro opustilo. K spojencom Pruska patrili tri bourbonovské kráľovstvá Francúzsko, Španielsko a Neapolsko, ďalej Švédsko a kolínsky kurfirst.

Sliezsko – územie, o ktoré sa dlhé roky bojovalo

V júni 1741 odcestovala Mária Terézia do Prešporka, vtedajšej Bratislavy, aby zistila, aký má Uhorsko názor na pragmatickú sankciu, keďže vďaka tomuto dokumentu vládla aj Uhorsku. Tiež sa zaujímala aj o ich podporu. Uhorsko uznalo pragmatickú sankciu a rozhodlo sa podporiť Rakúsko aj vojensky. No žiadalo väčšiu samostatnosť. Mária Terézia potvrdila pred uhorským ríšskym snemom všetky predošlé privilégia, oslobodila šľachtu od daní a potvrdila, čo sľúbil Karol VI. – ak zomrú všetci potomkovia Karola VI., Jozefa I. a Leopolda I., tak si Uhorsko bude môcť zvoliť vlastného kráľa. Pravdepodobnosť, že by vymreli všetci títo nasledovníci však bola veľmi malá, pretože Mária Terézia mala už v tom čase dediča trónu, budúceho Jozefa II., a ďalšie tri dcéry. Následne sa Mária Terézia stala uhorskou kráľovnou a dňa 25. júna 1741 bola v Bratislave korunovaná. Vďaka tomu si v Uhorsku získala veľa priaznivcov. Na jeseň roku 1742 získala prvú časť sľúbenej uhorskej vojenskej podpory a jej armáda sa tak zväčšila na približne 30 000 vojakov. Bolo to po prvýkrát, kedy Uhorsko povolalo svoje vojsko na obranu celej Rakúskej ríše, nielen na obranu uhorskej časti.

11. septembra 1741 predstupuje Mária Terézia pred ríšsky snem druhýkrát. Podľa legendy vystúpila v čiernych šatách, v rukách držala polročného Jozefa II. a so slzami v očiach hovorila, že ju opustili všetci spojenci a teraz má len Uhorsko. Uhorských šľachticov to natoľko povzbudilo, že jej poskytli finančné zdroje a vojsko a dokonca uznali jej manžela za spoluvládcu Uhorska.

Cisár Karol VII. Albrecht

15. augusta 1741 prekročila Rýn a vpadla do Horného Rakúska a potom aj do Čiech spojená bavorsko-francúzska armáda. Zámienkou bola pomoc bavorskému kurfirstovi Karolovi Albrechtovi. A o mesiac neskôr, 15. septembra 1741, dobyli Linec, kde si nechal Karol Albrecht odprisahať vernosť. Mária Terézia musela uzavrieť s Pruskom dohodu, že sa Prusko nespojí s Karolom Albrechtom a nezaútočí, výmenou za Sliezsko, ktorého sa vzdala až po Kladskú Nisu. Táto zmluva bola podpísaná v Klein-Schenellendorfu.

26. novembra dobylo Francúzsko, Sasko a Bavorsko Prahu a 9. decembra 1741 bol bavorský kurfirst Karol Albrecht českými stavmi zvolený za kráľa. Tento vývoj primäl Sasko k zmene doterajšej koalície. Jeho kurfirstovi bola za podporu cisárskej voľby Karola Albrechta ponúknutá Morava, ktorá mala byť zároveň povýšená na kráľovstvo, a Dolné Rakúsko. Karol Albrecht bol v januári 1742 skutočne zvolený za cisára a korunovaný svojim bratom kurfirstom a kolínskym arcibiskupom.

Začiatkom roku 1742 dobyl niektoré rakúske územia, Bavorsko a napokon 12. februára 1742 dobyl aj Mníchov. Vtedy sa tiež nechal korunovať za rímskonemeckého cisára. Manžel Márie Terézie, František, tak stratil možnosť získať tento titul. Touto dobou však už habsburské vojenské jednotky povolané narýchlo z Uhorska a z Talianska vstupovali do Mníchova, sídla novo korunovaného cisára. Ten požiadal o pomoc svojho pruského spojenca Fridricha II., ktorý sa rozhodol, že odstúpi od zmluvy, ktorú uzavrel s Máriou Teréziou, a vytiahol priamo proti Viedni. V bitke pri Chotusiciach neďaleko Čáslavi porazil 17. mája 1742 vojsko švagra Márie Terézie Karola Lotrinského.

Svoje víťazstvo si poistil prímerím vo Vroclave uzavretom 11. júna 1742 a berlínskou mierovou zmluvou z 28. júla 1742. Mária Terézia bola nútená pristúpiť na nevýhodný mier, ktorým strácala Kłodzko a takmer celé Sliezsko, pretože nutne potrebovala uvoľnenie svojich armád pre boje s ostatnými členmi koalície na bavorskom a talianskom fronte. Fridrich II. požadoval aj územie dnešného Královohradeckého kraja, no to mu odmietla Mária Terézia prepustiť. Rakúsku po tejto dohode zostalo z bývalého Sliezska len Tešínsko, Opava a Krnov. Vďaka berlínskemu mieru sa mohli vojenské jednotky, ktoré boli pôvodne vyčlenené na obranu proti Prusku, sústrediť na dobytie Česka, kde sa medzitým rozmohla francúzska šľachta. Väčšina českej šľachty bola proti Karolovi Albrechtovi a mnohí z nich začali verejne odporovať. 26. decembra 1742 bolo české územie dobyté späť pod rakúsku korunu. Krutovláda Karola Albrechta bola ukončená.

Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať. Do Prahy došla 29. apríla 1743 a 12. mája toho istého roku sa uskutočnila korunovácia. V tomto období sa Márii Terézii začalo dariť aj proti Francúzsku – 27. júna 1743 porazila spolu s Anglickom Francúzsko v bitke u Dettingenu a Francúzsko sa tak muselo stiahnuť späť za Rýn. Vďaka tomuto víťazstvu mohla Mária Terézia opäť uvažovať nad znovu získaním Lotrinska a Štrasburgu. Aby sa jej to podarili, uzavrela 13. septembra 1743 vo Wormse spojenectvo s Anglickom a sardínsko – piemontským kráľovstvom.

Prímerie s Pruskom umožnilo habsburským armádam s prestávkami viac než dvojročnú okupáciu Bavorska, rodovej dŕžavy rímskeho cisára Karla VII. Ten iróniou osudu umiera práve 20. januára 1745, kedy jeho jednotky opäť vstupujú do Mníchova. Vdova Mária Amália, dcéra Jozefa I., potom so svojou sesternicou Máriou Teréziou uzavrela mier a jej syn a následník Maximilián III. Jozef sa vzdal nároku na cisársku korunu. Novým rímskym panovníkom sa stal manžel Márie Terézie František I. Štefan Lotrinský.

Útoku tejto koalície sa snažil Fridrich II. predísť už 15. augusta 1744 vpádom do východných Čiech, ktorý mal oslabiť rakúske jednotky. Porušil tak mier dohodnutý s Anglickom z roku 1742. Svoje úspešné ťaženie zavŕšil pruský kráľ obsadením Drážďan a kapituláciou Saska. 4. júna 1745 v bitke pri Dobroměři (nem. Hohenfriedeberg, obec vo vojvodstve Dolné Sliezsko, Poľsko) a 30. septembra 1745 v bitke pri obci Soor (dnes Horní Žďár, okres Trutnov, Česko) a 15. decembra 1745 pri Kotliskách (nem. Kesselsdorf, obec v Sasku, Nemecko) prehralo Rakúsko proti Fridrichovi. Navyše spolu s Anglickom prehrali 11. mája 1745 pri Fontenoy v rakúskom Nizozemsku ďalšiu bitku, ktorú viedli s Francúzskom.

Kvôli týmto prehratým bitkám a kvôli strachu z útoku na Čechy podpísala Mária Terézia ďalší, v poradí už tretí, mier s Fridrichom II.. 25. decembra 1745 bol uzatvorený Drážďanský mier, v ktorom sa definitívne zriekla Sliezska. Naopak, Fridrich II. prisľúbil, že uzná Františka Lotrinského za rímskonemeckého cisára.

Vzťahy medzi Rakúskom a Francúzskom boli v tom čase veľmi napäté. Mária Terézia poslala v roku 1750 do Francúzska svojho veľvyslanca, čecha Václava Antonína Kounica. Ten najprv dospel k názoru, že toto spojenectvo sa kvôli veľkému nepriateľstvu sa nepodarí. No naďalej pokračoval v svojej misii.

Francúzsky kráľ Ľudovít XV.

13. mája 1753 ho po prvých úspešných jednaniach Mária Terézia zavolala naspäť do Viedne. Tam ho vymenovala za dvorného a štátneho kancelára a šéfa zahraničnej politiky. Začiatkom roku 1755 sa stupňuje napätá situácia medzi Anglickom a Francúzskom a hrozí dokonca nová vojna. Toto pôsobí veľmi dobre na nové možné spojenie Francúzska s Rakúskom. V septembri 1755 začínajú prvé veľké rokovania medzi Francúzskom a Rakúskom, ktorú však prebiehajú v tajnosti, pretože ani jeden zo zúčastnených si nemôže dovoliť stratiť svojho doterajšieho spojenca (Francúzsko Prusko a Rakúsko Anglicko) v prípade, ak by rokovania zlyhali a dozvedeli by sa o ňom ostatné krajiny.

Na tomto rokovaní Rakúsko vyslovilo záujem o čo najrýchlejšie dohodnutie spojenectva. Ak by totiž vypukla vojna medzi Francúzskom a Anglickom, Rakúsko by sa muselo pridať na stranu Anglicka, čo nechcelo, pretože by to znemožnilo Francúzsko-Rakúske spojenectvo. Rakúsko žiadalo, aby Francúzsko zrušilo svoje spojenectvo s Pruskom, a Francúzsko zase žiadalo prerušenie Rakúsko-Anglického spojenectva.

Rokovania potom prebiehali až v novembri 1755. Francúzsko si uvedomilo, že spojenectvo s Rakúskom je pre nich výhodnejšie ako to s Pruskom, pretože by tak mohli francúzske jednotky mohli vstúpiť do Holandska, odkiaľ by ľahšie útočili na Anglicko. Anglicko sa medzitým dozvedelo o možno rokovaní Rakúska s Francúzskom, a tak 16. januára 1756 uzavrelo Anglicko s Pruskom tzv. westminsterskú konvenciu.

Vďaka tejto konvecii už nebol žiadny problém pri uzatvorení Rakúsko-Francúzskeho spojenectva. Bolo však ešte potrebné dojednať cenu. Tu malo Rakúsko jedinú požiadavku – Sliezsko. Francúzsko žiadalo rakúske Luxembursko a zvyšok Nizozemska. Rakúsko navyše dostalo Parmu a Piacenzu. Ďalej si potvrdili dŕžavy a neutralitu Belgicka. V prípade, ak by bol jeden štát napadnutý, druhý mu mal poskytnúť pomoc.

Po týchto úspešných rokovaniach bola 1. mája 1756 vo Francúzsku spísaná dohoda. Ľudovít XV. podpísal zmluvu 2. mája a Mária Terézia až 19. mája toho roku. Už koncom júla poslala Mária Terézia svoje armádne jednotky do Česka. Na to hneď zareagovalo Prusko a 29. augusta 1756, bez toho aby oficiálne vyhlásilo vojnu, vpadlo do Saska. Takto vypukla tretia sliezska vojna, ktorá je známa aj ako sedemročná vojna.

Hneď na začiatku tejto vojny sa k Rakúsku a Francúzsku pripojilo Rusko, v ktorom vládla cárovná Alžbeta, ktorá dúfala, že získa Východné Prusko. K tejto aliancii sa pripojilo aj Švédsko, ktoré si robilo nároky na Pomoransko a na finančnú pomoc Francúzska za to, že poskytlo 20 000 vojakov. V tomto období mala Mária Terézia na svojej strane, vrátane vojakov jej spojencov, približne 382 000 vojakov. Prusko malo asi 180 000 vojakov, ale jeho výhoda vyplývala z toho, že malo lepšie vycvičenú armádu, ktorú viedol sám Fridrich II. Rakúske jednotky navyše trpeli nedostatkom zbraní.

Prvým bojom tretej sliezskej vojny bol vpád Pruska do neutrálneho Saska a tiež bitka pri Lovosiciach na Labe, ktorú v tom istom roku vyhralo Prusko. Prusko tiež napadlo Česko v apríli 1757 a dočasne ho obsadilo. V júni toho istého roku poslala Mária Terézia svoju armádu, ktorú viedol vojvodca Leopold Jozef Daun. Táto armáda sa 18. júna 1757 stretla s pruskou armádou pri Kolíne a rakúska armáda vyhrala. To donútilo Prusko stiahnuť sa. Ako odmenu za víťazstvo, dostal Leopold Jozef Daun od Márie Terézie veľkríž Radu Márie Terézie, ktorý panovníčka založila pri tejto príležitosti.

Rád Márie Terézie

Po tejto prehre sa Prusko ocitlo v ťažkej situácii – z východu naňho útočilo Rusko, zo západu Francúzsko a Rakúsko útočilo na Sliezsko. Na jeden deň, 16. októbra 1757, obsadili rakúske vojská hlavné mesto Pruska – Berlín. Odniesli si odtiaľ 200 000 toliarov.

Francúzskej jednotky sa pokúsili oslobodiť Sasko, no to sa im nepodarilo, pretože im to znemožnila prehra, ktorú utrpeli 5. novembra. 22. novembra 1757 oslobodilo Rakúsko mesto Vroclav. No krátko na to, 5. decembra 1757, prehrala armáda Márie Terézie, ktorú viedol Karol Lotrinský, bitku pri Lutynii, čím opäť stratili celé Sliezsko, ktoré začínali postupne oslobodzovať. Po tejto udalosti, ktorá šokovala Máriu Teréziu, sa Karol Lotrinský vzdal svojej funkcie a prenechal ju Daunovi.

Ďalšia hrozná správa pre Máriu Teréziu prišla z Moravy, ktorú postupne Prusko obsadzovalo a 10. júna 1758 začalo obliehať Olomouc. 30. júna toho roku však porazil generálmajor Ernst Gideon von Laudon v bitke u Domašova transport 4000 pruských vozov, za čo bol povýšený na poľného podmaršála. Toto víťazstvo pomohlo opäť oslobodiť Moravu aj Olomouc.

14. októbra 1758 v ranných hodinách prepadli jednotky poľného podmaršála Laudona pruský tábor pri Budyšíne, v ktorom sa nachádzal aj Fridrich II.. Ten takisto utrpel pri útoku zranenia, no podarilo sa mu utiecť do bezpečia. 12. augusta 1759 pomáhalo rakúskym vojskám poraziť pri Kunowici Prusko aj Rusko. Veľkou chybou bolo, že rakúske a ruské jednotky neprenasledovali pruských vojakov, čím by mohli Fridrichovu armádu definitívne poraziť. Vďaka tomu sa pruské jednotky mohli opäť spojiť a formovať a začali postupovať na Sliezsko. 20. októbra 1759 rakúske jednotky opäť zvíťazili v bitke pri Maxene neďaleko Drážďan, kde sa im podarilo zajať 15 000 vojakov vrátane generála Fincka.

Mária Terézia opäť sústredila svoje sily na Sliezsko. Ako veliaceho dôstojníka určila Laudona, ktorý už 23. júna 1760 porazil pri Kamennej Góre pruskú armádu. No 15. augusta 1760 prehralo Rakúsko pri Lehnici a tak sa dobytie Sliezska opäť neuskutočnilo. 3. novembra 1760 dobyl Fridrich II. väčšinu Saska. Začiatkom roku 1761 zomrel syn Márie Terézia, Karol Jozef. Navyše 5. januára 1762 zomrela aj ruská cisárovná Alžbeta, ktorá Fridricha II. neznášala, a táto jej smrť spôsobila čiastočné rozpadnutie koalície proti Prusku. Jej nasledovník, Peter III., uzavrel spojenectvo s Pruskom a poslal 20 000 vojakov na posilu pruských vojsk. Krátko nato ho však zosadila vlastná manželka, ktorá sa nechala prehlásiť za cárovnú Katarínu II. Tá vystúpila z aliancie s Pruskom, ale nespojila sa znova s Rakúskom. Zo spojenectva s Rakúskom odstúpilo ja Švédsko a Francúzsko o tom tiež uvažovalo.

Rakúsko aj Prusko dospeli k názoru, že vo vojne zostali sami, pretože Anglicko aj Francúzsko sa viac venovali dobývaniu Severnej Ameriky. Takisto sa zhodli na tom, že táto vojna k ničomu nevedie. Preto 15. februára 1763 podpísali v zámku Hubetusburg (v obci Wermsdorf v nemeckom Sasku) pri Lipsku mierovú dohodu, v ktorej Mária Terézia opäť stratila Sliezsko, ale Sasko získalo naspäť svoju suverenitu. Pre Máriu Teréziu to bolo už po tretíkrát, čo stratila svoje milované Sliezsko. V mierovej zmluve si však zaistila, že Fridrich II. podporí jej syna Jozefa II. pri menovaní za rímskonemeckého cisára.

Hubertsburský mier znamenal súčasne definitívne ukončenie sliezskych vojen.