Bjørnstjerne Bjørnson

Narodil sa v rodine pastora na fare Bjørgan v dedine Kvikne, ktorá v roku 1966 zanikla. Študoval na univerzite v Kristianii (dnes Oslo). Po štúdiách začal pracovať ako novinár. Venoval sa najmä divadelnej a literárnej kritike. V rokoch 1857 – 1859 pracoval v divadle Den Nationale Scene v Bergene. V nasledujúcich rokoch (1860 – 1863) cestoval po Európe. Roku 1865 sa stal riaditeľom divadla v Kristianii, kde pôsobil do roku 1867. Od roku 1873 žil v Nemecku, Taliansku, roku 1880 odišiel do USA. Roku 1882 sa usadil v Aulestade.

Bojoval za oslobodenie Nórov spod švédskej nadvlády. Venoval pozornosť obrane utláčaných európskych národov: Fínov, Poliakov v Rusku, Rumunov, ale najmä Slovákov.

O slovenskej otázke sa Bjørnson dozvedel až vo veku 75 rokov, zvyšok života zasvätil do značnej miery tejto otázke. Záujem o slovenskú problematiku v ňom vzbudil list troch českých slovakofilov – spisovateľa dr. Eduarda Lederera, básnika Adolfa Heyduka a Karla Kálala, v ktorom opísali katastrofálne postavenie „na smrť odsúdeného národa na uhorskom ostrove slobody“, a to na základe širokého faktografického materiálu pripraveného o.i. Antonom Štefánkom. List opisuje politiku národnostného útlaku vo všetkých oblastiach života, vysvetľuje metódy vládnutia aj justičnej perzekúcie, pripomína odľudňovanie Slovenska vysťahovalectvom a pod. a skutočnosť, že sa v Uhorsku tento útlak zakrýva fasádou „liberalizmu“ a poukazovaním na nikdy nerealizovaný národnostný zákon z roku 1868. Bjørnson tento list zverejnil v októbrovom čísle (rok 1907) mníchovského časopisu März. V liste sa zdôrazňuje, že nie je zameraný proti maďarskému ľudu (lebo aj on je vraj predmetom útlaku), ale len proti uhorským utláčateľom.[1]

Košický Mestský park, moderný pamätník venovaný pamiatke nórskemu spisovateľovi a publicistovi Bjørnstjerne Bjørnsonovi.

Po publikovaní tohto listu Bjørnson spustil intenzívnu publicistickú aktivitu o slovenskej problematike. Písal najmä do periodik Le Courrier Européen (Paríž), Spettatore (Rím) a Neue Freie Presse (Viedeň).[1]

O postavení Slovákov v Uhorsku dostával Bjørnson početné informácie z Čiech od univerzitného profesora Arnošta Krausa, doktora S. Pacáka, doktora Eduarda Lederera, a zo Slovenska od doktora Dušana Makovického, doktora J. Minárika, doktora Ivana Hálku a iných.[2]

Zvlášť konkrétne a ostro svoju kritiku (od roku 1907, t.j. od vydania Apponyiho zákonov a od černovskej tragédie) zameral na uhorského ministra kultu a školstva, grófa Alberta Apponyiho. Pozornosť vzbudil v tejto súvislosti aj jeho list predsedníctvu pripravovaného mierového kongresu v Mníchove. Bjørnson (ako člen čestného predsedníctva protivojnového zhromaždenia) v ňom uviedol, že považuje účasť Apponyiho na tomto kongrese za nezlučiteľnú s jeho humanistickým poslaním, pretože ľudia ako Apponyi, ktorí sa vydávajú za „apoštolov mieru“ sú doma utláčateľmi národov[1] (tento list bol uverejnený v Neue Freie Presse 17. septembra 1907 na str. 2).[3]

Na mierovom kongrese vo Viedni Bjørnson (v roku 1907?) uviedol: Nedávno sme videli v uhorskom sneme, keď slovenských reprezentantov týrali a vyhadzovali, ako vystúpil gróf Apponyi, aby vyhlásil, čo sa ešte má urobiť pre ďalší útlak tohto národa. Bol schválený školský zákon, aký nikdy predtým nebol známy, pretože jeho najdôležitejšie ustanovenia sú z gumy! Dajú sa naťahovať tak, až sa v nich zadusia všetky národnosti. Zbaviť deti materčiny je predsa to isté ako odtrhnúť hladné dieťa od matkiných pŕs. A práve toto rozkazuje v tomto zákone gróf Apponyi so vztýčenou hlavou... [4]

Bjørnsonove vystúpenia mali veľký medzinárodný (aj domáci) ohlas, pomohol prelomiť bariéry medzinárodnej izolovanosti slovenskej otázky.[1]

Písal dramatické a prozaické diela s historickou tematikou, ktoré mali povzbudiť národne povedomie Nórov. Venoval pozornosť aj prostrediu nórskeho sedliactva. Vo svojej tvorbe sa venoval aktuálnym problémom svojej doby, bol kritikom morálky meštianskej spoločnosti. Jeho báseň Ja, vi elsker dette landet („Áno, milujeme túto zem“) sa stala nórskou štátnou hymnou.

V roku 1903 získal Nobelovu cenu za literatúru „… ako prejav uznania za jeho ušľachtilú, veľkolepú a mnohostrannú literárnu tvorbu, ktorá sa vždy vyznačovala aj sviežosťou inšpirácie, aj vzácnou čistotou ducha.“ (citácia z odôvodnenia Švédskej akadémie).

V Brne medzi ulicou Veveří, ulicou Zahradníková, budovou právnickej fakulty a jednou z budov Univerzity obrany (zvanú "Rožok") sa nachádza Björnsonův sad (písané s "ö"). Na doske na začiatku sadu (roh Veveří a Zahradníková ul.) Je mimo iného česky napísané: "...norský spisovatel a básník, zastánce pravdy a svobody, přítel českého a slovenského národa".

Bjørnstjerne Bjørnson (1905)

• Synnøve Solbakken (1857)
• Mellem Slagene (Medzi bitkami) (1857)
• En glad gut (Veselý chlapec) (1860)
• Kong Sverre (Kráľ Sverre) (1861)
• Sigurd Slembe (1862)
• Maria Stuart I Skotland (Mária Stuartová Škótska) (1863)
• De Nygifte (Mladomanželia) (1865)
• Fiskerjenten (Rybárske dievča) (1868)
• Arnljot Gelline (1870)
• Digte og sange (Básne a piesne) (1870)
• Sigurd Jorsalfar (1872)
• Brudeslaatten (Svadobný pochod) (1872)
• Redaktøren (Redaktor) (1875)
• En fallit (Úpadok) (1875)
• Kongen (Kráľ) (1877)
• Magnhild (1877)
• Kaptejn Mansana (Kapitán Mansana) (1879)
• Leonarda (1879)
• Det nye System (Nový systém)(1879)
• En handske (Rukavička) (1883)
• Det flager i Byen og paa Havnen (Zástavy nad mestom a prístavom)(1884)
• Geografi og Kærlighed (Zemepis a láska) (1885)
• Paa Guds Veje (Po božích cestách) (1889)
• Fred (Mier) (1891)
• Nye fortällinger (Nové poviedky) (1894)
• Lyset (Svetlo) (1895)
• Paul Lange og Tora Parsberg (Paul Lange a Tora Parsbergová) (1898)
• Laboremus (1901)
• På Storhove (1902)
• Daglannet (1904)

• Arne, básne a polemiky (preložili Katarína Motyková a Milan Richter), Dunajská Lužná, MilaniuM 2007
• Česť a chvála večnej jari života (preložili Milan Žitný a Jana Rakšányiová), Bratislava, Print-servis 1998
• Synnoöve zo Solbakkenu (preložil Ladislav Obuch, verše prebásnil Viliam Turčány), Bratislava, SVKL 1980
• Rybárča, Liptovský Svätý Mikuláš, Tranoscius 1932 (preložila Margita Pauliny-Tóthová)
• Rybárča, Bratislava, Mladé letá 1967
• Sedliacke poviedky

• KRAUS, Arnošt. Björnson a Ibsen. Praha : Otto, 1912. 152 s. Dostupné online.
• MICHL, Josef B. Björnstjerne Björnson. Bratislava : Obzor, 1970. 217 s.
• ŘEZNÍČEK, Ladislav. Bjørnstjerne Bjørnson : malým národům. 1. vyd. Oslo : Biblioscandia, 2002. 188 s. ISBN 80-239-0069-2.
• ŘEZNÍČEK, Ladislav. Bjørnson a Slovensko. Bratislava : Biblioscandia, 2010. 74 s. ISBN 978-82-7418-200-4.
• HUMPÁL, Martin. Buřič a buditel Bjørnstjerne Bjørnson. 1. vyd. Příbram : Pistorius & Olšanská, 2011. 89 s. ISBN 978-80-87053-58-4.
• ŽITNÝ, Milan; ORAVCOVÁ, Marianna. Bjørnstjerne Bjørnson o mieri a malých národoch. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2018. 263 s. ISBN 978-80-224-1685-6.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bjørnstjerne Bjørnson

• Björnstjerne Martinus Björnson (1832 – 1910) na literatura.kvalitne.cz