Bendžo
Bendžo[1] (staršie: banjo) je brnkací štvor-, päť- alebo šesťstrunový nástroj. Tón vzniká podobne ako pri gitare rozochvením struny medzi nultým pražcom a kobylkou. Pomocou hmatníka je možné struny skracovať a tým zvyšovať ich tón.
Opis
Zvuk strún bendža je zosilovaný zvláštným kruhovým bubienkom, na ktorom je napnutá blana. O blanu sa opiera kobylka a rozoznieva ju. Niektoré druhy bendža majú ešte drevenú ozvučnú skriňu, ktorá uzaviera bubienok z druhej strany.
Bendžo sa skladá z niekoľkých základných častí:
- Krk je opatrený mechanikami pre napínanie strún a hmatníkom s pražcom.
- Telo je tvorené pomerne zložitým mechanizmom pre napínanie blany a rezonátorom:
- Korpus je drevený kruhový rám, na ktorom je napnutá blana a ku ktorej je pripevnený krk. V dolnej časti je opatrený strunníkom pre upevnenie strún.
- Tónový ring je obvykle kovový (bronzový) prstenec, nasadený zhora na korpus. Tvorí zvuk nástroja a určuje tak kvalitu nástroja. Niektoré bendžá majú ako tónový ring len kovovú obruč, alebo hrubý drôt.
- Napínací systém umožňuje upevnenie a napnutie blany. Tvorí ho napínacie háčiky, prítlačný prstenec a medzikružie pripevnené ku korpusu. Prstenec pridržuje blanu na tónovom ringu a je napínaný háčikmi rozmiestnenými po obvode tela. Ich druhý koniec je prezlečený otvormi v medzikruží a utiahnutá maticami.
- Blana bola pôvodne vyrábaná z oslej alebo hovädzej kože. Tá však má niektoré nevýhodné vlastnosti – jej zvuk je závislý na vlhkosti vzduchu. Postupne bola teda kožená blana nahradená blanou umelou, ktorá je stálejšia. Pre niektoré účely sa vyrába umelá blana, ktorá napodobňuje vzhľad aj zvuk kože.
- Rezonátor slúži k docieleniu plnšieho a hlasnejšieho zvuku nástroja. Je to klenutý drevený kryt, ktorý uzaviera spodnú hranu korpusu. Ovplyvňuje podstatne zvuk nástroja. Niektoré bendžá, určené pre tzv. old-time štýl (tiež folkový štýl), rezonátor nemajú a nazývajú sa open back (otvorený zadok).
- Kobylka prenáša zvuk strún na blanu a svojou polohou tiež určuje výšku tónu struny. Je vyrobená najčastejšie z javoru s ebenovou hranou. Jej tvar, výšku a materiál ovplyvňuje zvuk nástroja.
- Struny sa používajú kovové, tenšie než pre gitaru. Je možné použiť rôzne hrúbky podľa techniky hry. Počet strún je pri jednotlivých druhoch bendža rôzny, od 4 až po 8.
Ladenie bendža nie je jednotné. Obvykle je naladené do niektorého akordu, ale jednotliví hráči si ladenie prispôsobujú podľa svojho štýlu alebo dokonca podľa hranej piesne. To platí predovšetkým pre old-time hudbu a päťstrunové bendžo, ostatné druhy majú ladenie už ustálené.
História
História siaha až do staroveku.[chýba zdroj]
Druhy bendža
Šesťstrunové bendžá (gitarové)
Šesťstrunové bendžo má rovnaké ladenie ako gitara, v Česku toto bendžo používal napríklad Robert Kodym zo skupiny Wanastowi Vjecy.
Päťstrunové bendžá
Synonymom pre päťstrunové bendžo by mohol byť názov bluegrass bendžo, pretože bluegrass je hudba, kde sa tento nástroj najčastejšie vyskytuje. Anglicky sa nazýva five string banjo či 5-string banjo. Tento nástroj je jednoducho identifikovateľný podľa kolíka piatej struny, ktorý čnie z boku krku, najčastejšie na 5. poli (bluegrass bendžo), niekedy na 8. poli (folkové päťstrunové bendžo). Najčastejšie ladenie je g D G H d (open G), ďalšie ladenia sú f# D F# A d (open D), g D G B d (G moll), populárne je tiež g C G H d alebo zdvojene g C G C d a veľa ďalších…
Prvé päťstrunové bendžo postavil americký predstaviteľ minstrelskej hudby Joel Walker Sweeney v roku 1831. Nasledovala rýchla popularizácia nástroja, rovnako ako vymýšľania veľkého množstva štýlov, ako hrať na tento hudobný nástroj s charakteristickým zvonivým zvukom, ktorý vydávala vysoko ladená piata struna (umiestnená hneď vedľa najnižšie naladenej struny). V medzivojnovom období upadal tento nástroj pomaly do zabudnutia, dochovalo sa najmä vďaka horalskej hudbe (tzv. hillbilly music, old-time music či mountain music), ktorou hrali ľudia v oblasti Apalačského pohoria (Kentucky, Severné Karolína, Tennessee). Päťstrunové bendžo malo vtedy povesť nástroja, ktorý používajú len pouliční a estrádni komici, napodobňujúci spevákov najčastejšie černošského pôvodu.
Zhruba od roku 1945 prešlo päťstrunové bendžo obrovským rozmachom, keď teraz najslávnejší bendžista všetkých čias Earl Scruggs začal hrať v skupine Billa Monroea (Bill Monroe and his Blue Grass Boys) svojím osobitným štýlom, ktorý ctil melodickú linku. Ako jeden z prvých použil trojprstovou technikou pravej ruky, hranou kovovými prstienkami. Tento štýl používali už niektorí hráči pred 2. svetovou vojnou, ale nedosiahli Scruggsovu brilantnosť a spôsob hrania melódie. Ďalším osobitným štýlom hral Don Reno, ktorý používal miestami až džezové obraty. V 60. rokoch vyvinulo niekoľko hráčov nezávislo na sebe tzv. metodický štýl, ktorý sa líšil od Scruggsovho štýlu (ten sa držal melódie len približne) použitím rozsiahlych častí melodických stupníc. Jeho propagátorom bol najmä Bill Keith. Veľkým propagátorom hry na folkové bendžo bol slávny americký folklorista, pesničkár, skladateľ a politický aktivista Pete Seeger. V 60. rokoch minulého storočia napísal a vydal tiež prvú školu hry na päťstrunové bendžo.
Ďalší významní nielen americkí hráči: Don Reno, Ralph Stanley, Sonny Osborne, Bill Emerson, J. D. Crowe, Bill Keith, Tony Trischka, Jens Krüger, Peter Wernick, Ben Eldridge, Courtney Johnson, Terry Baucom, Jim Mills, Scott Vestal, Béla Fleck…
V Česko-slovensku bol najvýznamnejším popularizátorom päťstrunového bendža Marko Čermák, zakladajúci člen skupiny Greenhorns, vďaka ktorému sa bluegrassová hudba rozšírila aj v Česku.
Tenorové bendžo
Tenorové bendžo má štyri struny ladené ako viola. Používa sa najmä v tradičnom džeze (dixieland a raný swing). Najtenšia struna je A, nasleduje D, G a C. Tenorové bendžo má krk s 19 pražcami. V írskej tradičnej hudbe sa uplatňuje variant so 17 pražcami.
Na tenorové bendžo hral Waldemar Matuška a tiež Ivan Mládek, ktorý ho pomerne dávno vymenil za plektrum bendžo.
Plektrum bendžo
Plektrum bendžo má na rozdiel od tenorového bendža 22 pražcov (má teda dlhší krk). Je rovnako dlhé ako päťstrunné bendžo, samozrejme bez piatej skrátenej struny. Prevládajúce ladenie je CGHD, tzn. prvé dve struny (najhrubšie) sú zhodné s tenorovým bendžom, najvyššia struna D je zhodná s druhou najvyššou na tenor bendže a medzi nimi sa pri plektrum bendžo ešte nachádza struna H. Oproti tenorovému bendžu tak základné ladenie plektrum bendža nezachováva nemenný kvintový interval medzi všetkými strunami, ktoré pre začínajúcich hráčov so skúsenosťami z tenor bendža alebo niektorých iných strunových nástrojov môžu byť komplikáciami pri vybrnkávaní melódie. Pomôckou môže byť vynechať pri vybrnkávaní úplne „problematickú“ strunu H a napríklad pri postupe hore prejsť zo struny G rovno na strunu D, potom je postup rovnaký ako pri tenor bendže. Vedľa tohto najbežnejšieho ladenia sa pri plektrum bendže môžeme stretnúť ešte s alternatívnym tzv. Chicago ladením, keď je bendžo ladené rovnako ako 4 najtenšie struny na gitare. Praktická výhoda tohto ladenia je zrejmá – je možné použiť hmaty odvodené z gitarových akordov. Rozdiel oboch ladení je prirodzene poznať na celkovom zvuku bendža a každý hráč sa tak môže rozhodnúť, ktorý zvukový prejav mu viac vyhovuje.
Medzi popredných svetových hráčov na plektrum bendžo patria Harry Reser a Eddie Peabody. Z mladšej generácie plektrum bendžistov si jednoznačne zaslúži pozornosť napríklad Buddy Wachter, Ken Aoki, Dave Marty a ďalší. V Česku nie je plektrum bendžo také populárne ako bendžo tenorové. Napríklad v USA je tomu skôr naopak. V Česku na plektrum hrá Ivan Mládek, ktorý používa Chicago ladenie.
Uke bendžo
Basové uke bendžo
Ostatné druhy
Mandolínové bendžo
Referencie
- bendžo. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. 985 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0750-X. S. 62.
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Banjo na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).