Renault FT

FT bol navrhnutý a vyrábaný spoločnosťou Société des Automobiles Renault, ktorá je dodnes jedným z hlavných francúzskych výrobcov motorových vozidiel.

Je možné, že Louis Renault začal pracovať na myšlienke tanku už 21. decembra 1915, po návšteve plukovníka J. B. E. Estienna.[3][4] Estienne vypracoval plány na pásové obrnené vozidlo založené na traktore Holt a s povolením od generála Joffreho oslovil Renault ako jedného z možných výrobcov. Renault však odmietol, z dôvodu maximálnej vyťaženosti pri výrobe vojenského materiálu a nedostatku skúseností s pásovými vozidlami. Estienne vzal svoje plány do spoločnosti Schneider, kde následne vznikol prvý do boja nasadený francúzsky tank Schneider CA-1.

O niečo neskôr, 16. júla 1916, sa Estienne s Renaultom stretol znovu a položil mu otázku, či si to nerozmyslel; Renault nakoniec súhlasil. Rýchlosť, s ktorou následne projekt pokračoval do štádia modelu viedol k teórii, že sa touto myšlienkou už istý čas zaoberal.

Louis Renault dizajn nového tanku sám koncipoval a určil základné špecifikácie. Stanovil realistický limit pre jeho maximálnu váhu, ktorá nemala prekročiť 7 ton. Nebol presvedčený, že je možné dosiahnuť tom čase dostupnými pohonnými jednotkami dostatočný pomer výkon-váha, aby ťažké tanky požadované armádou dosahovali potrebný stupeň pohyblivosti.[5] Najtalentovanejší priemyselný dizajnér Renaultu, Rodolphe Ernst-Metzmaier, vytvoril detailné výrobné plány tanku FT. Charles-Edmond Serre, dlhoročný spolupracovník Louisa Renaulta, zorganizoval a dozeral na masovú produkciu nového obrnenca. Pásy tanku boli držané automaticky napnuté ako prevencia ich zosunutia, zaoblená zadná časť zlepšovala priechodnosť zákopmi. Pretože pohon bol navrhnutý tak, aby fungoval normálne pri akomkoľvek sklone, Renault FT dokázal prekonávať aj veľmi strmé prekážky bez straty výkonu. Ventilátor chladiča pohonnej jednotky zabezpečoval efektívnu vnútornú ventiláciu, keď nasával vzduch cez prednú časť s posádkou a vyháňal ho von cez zadnú časť s motorom.

Dizajn Renaultu bol oproti vtedajším dvom ďalším existujúcim francúzskym tankom (Schneider CA-1 (1916) a ťažký Saint Chamond (1917)) značne vyspelejší. Napriek tomu narazil Renault na prekážku pri podpore svojej ponuky v podobe hlavy francúzskeho tankového vojska, plukovníka (neskôr generála) Jeana Baptistu Eugèna Estienna. Po prvom bojovom nasadení britských ťažkých tankov 15. septembra 1916 v bitke na Somme francúzska armáda stále váhala, či sa prikloniť k veľkému množstvu ľahkých tankov alebo menšiemu počtu tankov superťažkých (neskorší Char 2C). Nakoniec, 27. novembra 1916, Estienne poslal francúzskemu vrchnému veliteľovi osobné memorandum žiadajúce okamžité akceptovanie a masovú produkciu ľahkého tanku založeného na špecifikáciách prototypu od Renaultu.
Úspech sa však rodil ťažko. 30. decembra 1916 predviedol Renault zástupcom ministerstva obrany drevenú maketu tanku, ktorá však bola podrobená pomerne silnej kritike. Dôstojníkom sa nepáčilo príliš dozadu posunuté ťažisko, nízka hmotnosť tanku i jeho slabá výzbroj. Napriek tomu v hlasovaní bola schválená objednávka na 100 kusov. Prototyp bol dokončený v januári 1917 a testovaný na okraji Paríža v Billancourte. Napriek pokračujúcim nesúhlasným hlasom zaznievajúcim z francúzskej armády, ktoré si tanky predstavovali predovšetkým ako pohyblivé delostrelectvo, sa projekt podarilo presadiť.[6] Po obdržaní dvoch veľkých štátnych objednávok na tank FT, jednej v apríli 1917 a druhej v júni 1917, mohol Renault konečne začať s výrobou.

Miesto pre posádku s otvorenými panelmi

Prototyp bol doladený v druhej polovici roka 1917, no tank celú vojnu trpel problémami s pohonným remeňom ventilátora chladiča. V roku 1917 bolo vyrobených iba 84 kusov Renaultu FT, do uzatvorenia prímeria však bolo francúzskej armáde dodaných 2 697 kusov.

Približne polovica zo všetkých tankov FT bolo vyrobených v továrni Renault v Boulogne-Billancourte pri Paríži, zvyšok bol subkontrahovaný iným koncernom. Z pôvodnej objednávky na 3 530 vozidiel Renault vyrobil 1 850 (52 %),[1] Berliet 800 (23 %), SOMUA (dcérska spoločnosť Schneider & Cie) 600 (17 %) a Delaunay-Belleville 280 (8 %). Keď bola objednávka v roku 1918 zvýšená na 7 820 kusov, výroba bola rozdelená zhruba v rovnakých pomeroch. Louis Renault sa dobrovoľne zriekol tantiém za FT od všetkých francúzskych výrobcov.

Tanky FT ako súčasť US Army operujúce na Západnom fronte, 1918.

Prvá veža navrhnutá pre FT mala kruhový pôdorys a bola z liatej ocele, takmer zhodná s vežou prototypu. Bola vytvorená tak, aby niesla guľomet Hotchkiss kalibru 8 mm. V apríli 1917 Estienne z taktických dôvodov rozhodol, že niektoré vozidlá by sa mali dať vyzbrojiť malým kanónom. Zvolený bol typ Puteaux SA 18 kalibru 37 mm, lenže pokusy vytvoriť k nemu vežu z liatej ocele zlyhali.
Prvých 150 tankov FT bolo určených iba na tréning a boli preto vyrobené z netvrdenej ocele a s prvým modelom veže. Medzičasom však firma Berliet vytvorila nový dizajn, polygonálnu vežu z oceľových nitovaných plátov, ktorá bola výrobne jednoduchšia ako pôvodná liata. Dostala označenie „omnibus“, pretože sa dala ľahko prispôsobiť pre guľomet Hotchkiss alebo kanón Puteaux. Tento typ veže bol následne masovo produkovaný. V roku 1918 Forges et aciéries Paul Girod úspešne vyrobili vežu s kruhovitým pôdorysom, ktorá bola z väčšej časti z liatej, z menšej valcovanej ocele. Tento typ mal tiež dizajn "omnibus". Girod ju dodával všetkým spoločnostiam vyrábajúcim tanky FT a v neskorých fázach vojny sa stala bežnejšou ako veža Berliet.[7] Veža sedela na prstencovitom páse z guľôčkových ložísk, strelec/veliteľ ju mohol ľahko otáčať či zafixovať v určenej polohe ručnou brzdou.

Tank poháňal benzínový štvorvalcový motor Renault s obsahom 4500 ccm, výkonom 39 hp pri 1500 otáčkach/min. Dojazd bol 80 km, palivová nádrž mala objem 85 litrov. Posádku tvorili dvaja muži; vodič v prednej časti trupu a za ním strelec/veliteľ.[1]

Podvozok tvorilo veľké hnacie a jedno menšie a deväť malých pojazdových kolies (vpredu trojica a následne tri dvojice v spoločných závesoch). Kladky boli na spoločnom nosníku.[1]

Organizácia ľahkých tankov FT bola vo francúzskej armáde prevzatá od pechoty. Základ tvorila čata s piatimi tankmi (obvykle mali tri delo a dva guľomet), rota mala tri bojové a jednu záložnú čatu, prápor mal tri roty plus tri veliteľské a štyri rádiové tanky - celkovo teda 75 tankov.[8]

Renault FT bol v roku 1918, v neskorších fázach I. svetovej vojny, široko využívaný francúzskou armádou a Americkými expedičnými silami (American Expeditionary Forces - AEF) vo Francúzsku.

Bojový debut Renaultu FT sa uskutočnil 31. mája 1918, východne od Forêt de Retz, v blízkosti obce Chaudun, medzi Soissons a Villers-Cotterets, počas 2. bitky na Marne. Táto zrážka, ktorej sa zúčastnilo 30 tankov FT, úspešne zastavila nemecký postup, ale v dôsledku chýbania pechoty boli vozidlá nútené neskôr sa stiahnuť.
Odvtedy boli nasadzované čoraz väčšie počty, často spoločne s menším počtom starších tankov Schneider CA1 a Saint-Chamond. Napríklad 16. a 17. júla 1918 bolo pri pokuse o prielom v oblasti Troen nasadených 8O tankov FT, a útok 6. a 10. armády podporilo 245 tankov FT, 100 tankov Saint Chamond a 123 tankov Schneider. Pri útoku sa podarilo získať veľké množstvo techniky a do zajatia padlo 12 000 nemeckých vojakov.[9] Keď sa v lete 1918 vojna zmenila zo zákopovej na pohyblivú, ľahšie tanky FT boli často prepravované na ťažkých nákladiakoch a špeciálnych ťahačoch a menej železnicou. Estienne spočiatku navrhoval prečísliť nepriateľskú obranu početným "húfom" ľahkých tankov, taktikou, ktorá bola neskôr úspešne použitá. Od konca roku 1917 sa štáty Dohody pokúšali prekonať produkčné kapacity Ústredných veľmocí vo všetkých oblastiach, vrátane delostrelectva, tankov a chemických zbraní. V dôsledku toho bol stanovený cieľ vyrobiť pred koncom roka 1919 12 260 Renaultov FT (vrátane 4 440 kusov americkej verzie).

Po skončení I. svetovej vojny bol Renault FT exportovaný do mnohých krajín (Belgicko, Brazília, Československo, Estónsko, Fínsko, Irán, Japonsko, Litva, Holandsko, Poľsko, Rumunsko, Španielsko, Švajčiarsko, Turecko a Juhoslávia). Tieto tanky boli používané väčšinou národov, ktoré mali obrnené sily, obyčajne ako ich hlavný typ tanku. Boli nasadené v mnohých neskorších konfliktoch, ako Ruská občianska vojna, Poľsko-boľševická vojna, Čínska občianska vojna, Rífska vojna, Španielska občianska vojna a Estónska vojna za nezávislosť. Grécko použilo niekoľko tankov získaných od Francúzov v bojoch s tureckými jednotkami na začiatku 20. rokov 20.storočia.
Belgicko kúpilo v roku 1919 59 kusov tanku Renault FT. Nahradilo ich až pred začiatkom II. svetovej vojny tankmi T-15 a samohybnými delami T-13. Holandsko kúpilo niekoľko kusov, pričom minimálne dva boli ešte súčasťou výzbroje v čase, kedy došlo k invázii Nemecka (1940). Československo pre nedostatok financií kúpilo 7 kusov, z toho jeden rádiový TFS. Boli súčasťou práporu a neskôr pluku v Míloviciach a používali sa na výcvik až do začiatku 2. svetovej vojny. Po vojne bol jeden kus súčasťou zbierky vojenskej techniky vo Vyškove, ktorá však bola koncom päťdesiatich rokov 20.storočia úradným rozhodnutím zničená.[10]
Rumunsko získalo v roku 1920 76 tankov FT (z toho 48 delových), ktoré pôvodne patrili 301. a 302. tankovému pluku francúzskej armády, ktoré na jeho území bojovali proti Maďarom. Tanky slúžili i počas 2.svetovej vojny, vo väčšine prípadov ako pevné palposty brániace rafinérie v Ploešti.[10]
Juhoslovanské kráľovstvo získalo 48 kusov týchto strojov, ktoré vytvorili 1. tankový prápor. Na začiatku 2. svetovej vojny bola väčšina zničená pri obrane pred nemeckou inváziou.[10]
Turecko jeden tank ukoristilo v roku 1921, neskôr ďalšie nakúpilo od Francúzov. Tieto tanky sa stali základom obrneného vojska krajiny.[11]
Španielsko kúpilo 12 tankov Renault FT, vrátane jedného rádiového TSF, (+ 6 tankov Schneider CA-1) od Francúzov v roku 1921. Tanky boli nasadené v Rífskej vojne v Maroku. Nasledovali ďalšie nákupy a na začiatku občianskej vojny v roku 1936 malo Španielsko 90 tankov FT, z väčšej časti však už nepojazdných.[11]
Fínsko kúpilo 32 tankov FT (z toho 14 s delom) v roku 1919. Boli dokonca nasadené ešte počas Zimnej vojny (1939-40) ako pevné palposty na Mannerheimovej línii. Z výzbroje ich krajina definitívne vyradila v roku 1943.[11]
Litva v roku 1923 získala 12 tankov FT, ktoré neskôr prezbrojila guľometmi Maxim kalibru 7,92 mm. Vyzbrojila nimi tri čaty. Podobne Estónsko získalo 12 kusov FT, z toho 4 vyzbrojené delom. U oboch krajín padli do rúk Sovietov v roku 1940.[12]

Renault FT bol v menších počtoch nasadený počas II. svetovej vojny aj v Poľsku, Fínsku, Francúzsku, hoci už bol vtedy zastaralý. V roku 1940 mala francúzska armáda stále osem bataliónov, každý vybavený 63 strojmi FT, a tri nezávislé skupiny, každá s desiatkou tankov; ich celkový počet bol 534, všetky vyzbrojené guľometmi. Boli nasadené do bojov potom, čo bola väčšina modernejších strojov zničená v predchádzajúcich bitkách.

Renaulf FT používalo i mnoho malých jednotiek zostavených po začiatku II. svetovej vojny. To stálo za príčinou vzniku populárneho mýtu, že Francúzi nemali na jej začiatku žiadne moderné vybavenie; v skutočnosti mali viac moderných tankov ako Nemci.[13] Francúzi trpeli skôr taktickou a strategickou neschopnosťou, než nedostatkom vybavenia. Keď boli ich najlepšie jednotky odrezané nemeckým postupom k Lamanšskému prielivu, bola na front vyslaná kompletná francúzska materiálová záloha; zahŕňala 575 tankov FT. Predtým bolo na ochranu leteckých základní sformovaných 115 sekcii s FT.

Wehrmacht ukoristil 704 strojov FT, cca 500 bolo prevádzkyschopných. Stroje s nitovanou vežou dostali označenie Panzerkampfwagen 17R 730(f), s odlievanou vežou Panzerkampfwagen 18R 730(f).[12] Okolo stovky použil na obranu letísk a približne 650 na stráženie okupovaných území v Európe. Niekoľko Nemci použili v roku 1944 v bojoch v uliciach Paríža, ale v tom čase už boli beznádejne zastaralé.

Vichistické Francúzsko používalo Renault FT proti inváznym silám Spojencov počas operácie Torch v Moroku a Alžírsku. Francúzske tanky však neboli súpermi pre nové americké tanky M4 Sherman a M3 Stuart.[14]

Posledné bojové nasadenie tankov FT prebehlo v auguste 1945, kedy ich Francúzi nasadili proti Japoncom v okolí Hanoja (Vietnam).[15]

Poľské tanky FT v bitke o Daugavpils

Renault FT bol predkom dlhej línie francúzskych tankov: FT Kégresse, NC1, NC2, Char D1 a Char D2. Taliani vyrábali FIAT 3000, pomerne blízku kópiu Renaultu, ako svoj základný tank.

Sovietska Červená armáda získala 14 vyhorených Renaultov od ruských síl Bieleho hnutia a v roku 1920 ich prestavala v továrni Krasnoje Sormovo. V rokoch 1920-22 bolo vyrobených 15 presných kópií, nazývaných "Ruskij Reno", no pre technické problémy neboli nikdy použité v boji. V 1928–1931 bol prvým kompletne Sovietmi navrhnutým tankom T-18, odvodenina Renaultu so strunovými tlmičmi.

Čínsky FT

Do Číny sa tank dostal už v roku 1919 a bol využívaný vo viacerých armádach bojujúcich proti sebe v občianskej vojne. Najviac ich nakoniec získal Kuomitang, kde nimi bola vyzbrojená 1. obrnená brigáda.[12]

Celkovo bol Renault používaný v krajinách ako Afganistan, Belgicko, Brazília (40 tankov v roku 1921), Čínska ľudová republika, Československo, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Nacistické Nemecko, Irán, Japonsko, Litva, Holandsko, Filipíny, Poľsko, Rumunsko, Ruské Biele hnutie, Sovietsky zväz, Španielsko, Švédsko, Švajčiarsko, Turecko, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty a Juhoslovanské kráľovstvo.

FT v Belehradskom vojenskom múzeu, Srbsko.

Názov tohto tanku obklopuje veľa zmätkov a nejasností. Niekedy sa uvádza, že písmená FT sú skratkou francúzskych výrazov faible tonnage (nízka tonáž), faible taille (malá veľkosť), franchisseur de tranchées (prekonávač zákopov) alebo force terrestre (pozemná sila). Ani jeden z nich však nie je správny. Takisto nebol označený skratkou FT 17 alebo FT-17; a nikdy neexistoval FT18.

Všetky nové projekty Renaultu boli označované dvojpísmenovým kódom pre vnútornú potrebu a najbližší voľný bol 'FT.'

Prototyp bol spočiatku nazvaný automitrailleuse à chenilles Renault FT modèle 1917. Automitrailleuse à chenilles znamená "obrnené vozidlo s pásmi." V tomto štádiu 1. svetovej vojny bol termín automitrailleuse štandardným označením pre obrnené vozidlo. V čase, kedy bol FT projektovaný, však existovali dva ďalšie typy francúzskych tankov a termín char d'assaut (z francúzskeho char - a voz alebo vagón, a assaut; útok alebo prepadnutie), rýchlo skrátený na char, bol na naliehanie plukovníka Estienna už Francúzmi akceptovaný a bežne používaný. Keď boli na vozidlo zaistené objednávky, v Renaulte bolo zvykom označovať ho ako "FT." Stroj bol pôvodne navrhnutý ako nosič guľometu a preto označovaný ako char mitrailleur. Mitrailleur (z francúzskeho mitraille; hroznový výstrel) mal v tom čase význam "guľometník".

Mnoho zdrojov, najmä anglicky hovoriacich, označuje FT ako "FT 17" alebo "FT-17." Tento termín nie je súčasný a zdá sa, že sa objavil už po skončení 1. svetovej vojny. V Estiennovej biografii,[16]jeho vnučka tvrdí: "Tiež sa označovalo ako FT 17: číslo 17 bolo pridané po vojne v knihách o histórii, dovtedy bolo vždy označované v Renaulte ako FT." Podplukovník Paul Malmassari (francúzsky tankový dôstojník a doktor histórie) tvrdí: "Tank Renault nikdy neniesol v 1, svetovej vojne označenie FT 17, hoci iniciály F.T. sa objavili v auguste 1917."[17] Určité zmätky boli tiež spôsobené faktom, že americká verzia vozidla, vyrábaná v USA v licencii od Renaultu, bola označená ako M1917.

Keď sa rozhodlo, že FT bude vybavený kanónom alebo guľometom, verzia s delom bola označená ako char canon (delový tank), druhá, v súlade s francúzskou gramatikou, ako char mitrailleuse (guľometný tank).

Často sa tvrdí, že niektoré z týchto tankov boli označované ako FT 18. Dôvody pre toto tvrdenie: odlišuje to tanky vyrobené v roku 1918 od tých z roku 1917; bolo použité u FT vyzbrojených delom ako odlíšenie od tých s guľometom; odlišovalo FT s liatou okrúhlou vežou od FT s vežou hexagonálneho tvaru; odkazovalo na motor s výkonom 18 koní; označovalo verziu s mnohými dodatočnými modifikáciami.
Avšak záznamy Renaultu nerobia žiaden rozdiel medzi výrobou v roku 1917 a 1918; rozhodnutie vyzbrojiť časť FT 37 mm delom bolo urobené v apríli 1917, predtým, než bol vyrobený prvý tank; v dôsledku rôznych produkčných ťažkostí a potrieb zmien dizajnu, bolo vyrábaných rôznymi výrobcami viacero typov veží; no všetky pasovali na základné telo tanku FT bez akéhokoľvek rozlišujúceho odkazu; všetky FT mali rovnaký 18 koňový pohon. Manuál Renaultu z apríla 1918 má nadpis RENAULT CHAR D'ASSAUT 18 HP, ilustrácie v ňom sú pre verziu s guľometom. Oficiálne označenie nebolo zmenené až do roku 1930, kedy bol FT vybavený guľometom Model 1931 a premenovaný na FT31. V tom čase bola francúzska armáda vybavená rôznymi ďalšími modelmi od Renaultu a nastala potreba medzi nimi rozlišovať.[18][19][20][21][22]

Schéma FT Char Mitrailleuse (s prvým typom veže)

Monument prvého sovietskeho tanku v Nižnom Novgorode, kópia "Ruskij Reno"

• Char canon: FT s delom Puteaux SA18 s krátkou hlavňou, kalibru 37 mm – v tejto verzii objednaných približne 3/5 tankov, celkovo však vyrobených asi 1/3
• Char mitrailleuse: FT s guľometom Hotchkiss M1914 kalibru 8 mm – objednaných v tejto verzii cca 2/5 tankov, nakoniec tvorili 3/5 všetkých vyrobených
• FT 75 BS: samohybné delo s krátkohlavňovým delom Blockhaus Schneider kalibru 75 mm – vyrobených najmenej 39 kusov. Namiesto pohyblivej veže mal osembokú pevnú nitovanú nadstavbu.[8]
• Char signal alebo TSF: veliteľský tank s rádiom E10ter, ktorý mal namiesto veže pevnú nadstavbu.[1] "TSF" bola skratka pre télégraphie sans fil ("bezdrôtový"). Žiadna výzbroj, trojčlenná posádka, objednaných 300 kusov, vyrobených najmenej 188
• FT modifié 31: vylepšené tanky s guľometom Reibel kalibru 7,5 mm. Táto úprava začala v roku 1931 na cca 1580 chars mitrailleurs, ktoré malo Francúzsko stále vo výzbroji; všetky metropolitné guľometné tanky boli (minimálne oficiálne) vyradené, ich podvozky použité na výrobu úžitkových vozidiel a výzbroj na vybavenie R 35. Táto verzia je niekedy označovaná ako "FT 31", hoci to nebol jej oficiálny názov.
• Typ 79 Ko: Trinásť modifikovaných vozidiel importovaných Japonskou cisárskou armádou v roku 1919, vyzbrojených buď delom Puteaux SA18 kalibru 37 mm alebo guľometmi kalibru 6.5 mm; použité v boji v tzv. Mukdenskom incidente a následne na tréning.[23]
• M1917 – Spojenými štátmi postavená kópia. Mali inak tvarovanú vežu a ďalšie modifikácie. Objednaných 4400, vyrobených 950 kusov, 374 z nich boli guľometné (Marlin kalibru 7,62 mm) a 50 rádiové tanky (stanice SCR 189 a SCR 190). Počas 2. svetovej vojny kúpila kanadská armáda 229 nadbytočných M1917tiek na tréningové účely.[15]
• Russkij Reno: tzv. "Ruský Renault", prvý sovietsky tank, vyrábaný v Továrni Krásnoje Sormovo číslo 112. Jednalo sa o veľmi blízku kópiu. Bolo vyrobených 17 kusov. Tiež známy ako "Tank M".

Juhoslovanský tank M26/27, zničený v roku 1941 počas invázie do Juhoslávie

• Renault FT CWS: tanky Renault FT CWS alebo Zelazny ("karbónová oceľ") boli stavané v Poľsku iba na tréningové účely (Poľské bojové tanky vyrábali Francúzi). Používali francúzske náhradné motory a súčiastky. Trupy a veže boli vo všetkých ohľadoch vyrobené podľa francúzskych špecifikácií. Skompletovaných bolo 27 tankov CWS FT. CWS je skratka pre Centralne Warsztaty Samochodowe ("Centrálne dielne pre motorové vozidlá", "Centrálna automobilová dielňa"), závod vo Varšave, ktorý mal na starosti údržbu a opravy.[24][25]
  Poľské tankové sily boli sformované vo Francúzsku na konci I. svetovej vojny. Tankový pluk tvorilo 120 tankov FT, ich veliteľom bol generál Józef Haller. Do Poľska sa pluk dostal v júni 1919 a v roku 192 bol nasadený v poľsko-sovietskej vojne, kde sa podieľal na porážke vojsk generála Tuchačevského. Počas bojov stratil 8 tankov, 12 ich bolo poškodených. V roku 1924 Poľsko kúpilo 6 kusov TSF verzie s rádiostanicou. V polovici 30.rokov boli tanky FT postupne nahradzované modernejšími strojmi 7TP, časť tankov FT Poliaci predali do zahraničia. Na začiatku 2. svetovej vojny ich mali v službe (spolu s na dreziny upravenými verziami) 102 kusov.[26]
• Renault M26/27: vývojová vetva FT s odlišným závesom a gumovými pásmi Kégresse; niekoľko bolo použitých v Juhoslávii a 5 v Poľsku.[27]
• FIAT 3000 – Talianska verzia
• T-18 – Sovietska verzia FIATu 3000 s pružinovým závesom
• Poľský plynový tank – Poľská modifikácia postavená v Wojskowy Instytut Gazowy ("Inštitút bojových plynov") a testovaná v Rembertówe prešla skúškami 5. júla 1926. Namiesto veže mal tank dva plynové valce. Bol navrhnutý na zadymovanie, ale mohol byť použitý aj na chemické útoky. Vyrobený bol iba jeden kus.

V rôznych múzeách na svete je vystavených približne 41 kusov FT,[28] dva kusy Ruskij Reno a tri FT TSF. Prežilo tiež dvadsať ľahkých tankov M1917.[29]

Európa:

• Musée des Blindés, Saumur, Francúzsko. Múzeum vlastní tri tanky FT, dva sú pojazdné. Nepojazdný je z Afganistanu a je vystavovaný ako statický exemplár. Dva ďalšie z Afganistanu boli poskytnuté Pattonovmu múzeu vo Fort Knox, Kentucky.[30] Ďalší bol poskytnutý Poľsku, kde bol renovovaný a je v pojazdnom stave. Musée des Blindés tiež vlastní FT TSF; momentálne nemá pásy a je nepojazdný, no múzeum má v pláne ho reštaurovať.
• Musee de l'Armee, Paríž, Francúzsko. Jeden FT.
• Clairière de l'Armistice, blízko Compiègne, Francúzsko. Jeden FT.
• Bovington Tank Museum, Spojené kráľovstvo. Jeden FT, nevyzbrojený tréningový model.[31]
• The Weald Foundation, U.K., má FT a TSF, oba sa reštaurujú.[32]
• Koninklijk Museum van het Leger en de Krijgsgeschiedenis, Belgicko. Jeden FT je súčasťou permanentnej výstavy.[33]
• Muzeul Militar Naţional, Bukurešť, Rumunsko. FT je súčasťou permanentnej vonkajšej výstavy.[34]
• Vojni muzej, Belehrad, Srbsko. FT je súčasťou permanentnej vonkajšej výstavy [35]
• Panssarimuseo, Parola, Fínsko. FT je vystavený v hale tankov.[36]
• Musée de l'armée Suisse, Burgdorf, Švajčiarsko. FT je vystavovaný ako prvý tank Švajčiarskej armády, získaný v roku 1922.[37]
• Museo de Medios Acorazados, El Goloso (Španielsko). FT model 1917 v procese reštaurovania.[38]
• Rogaland Krigshistoriske Museum, Stavanger, Nórsko[39]
• Dve plne funkčné repliky v pôvodnej veľkosti postavené pre film Jerzyho Hoffmana Bitka o Waršavu 1920 z roku 2011.

Severná Amerika:

• National Armor and Cavalry Museum, Fort Benning GA, USA. V roku 2003 boli v Kábule objavené majorom Romertom Reddingom dva tanky FT, jeden s 37 mm delom a druhý s guľometom. So súhlasom afgánskej vlády boli premiestnené do Spojených štátov. Tank vyzbrojený guľometom bol reštaurovaný a vystavený v Patton Museum of Cavalry & Armor až do doby, kedy zbierka obrnencov nebola presunutá do Fort Benning-u. Tento tank je v súčasnosti vystavený v Galérii obrnencov NIM. NACM v súčasnosti reštauruje druhé vozidlo, vyzbrojené 37 mm delom. FT z Fort Knox-u bol presunutý do U.S. Army Heritage & Education Center v Carlisle Barracks, PA.
• Louisiana State Military Museum v Jackson Barracks, New Orleans, Louisiana. Tu vystavený FT bol zaplavený v roku 2005 počas hurikánu Katrina. Bol reštaurovaný a je znovu súčasťou výstavy.
• National World War I Museum, v Liberty Memorial, Kansas City, Missouri. FT, poškodený nemeckým delostrelectvom.[40]
• FT je vystavovaný v dioráme skutočnej veľkosti vo Fort George G. Meade Museum, Maryland.

Južná Amerika:

• Museu Militar Conde de Linhares v Rio de Janeiro, Brazília. Jeden FT.
• Museu Eduardo André Matarazzo, Bebedouro, Brazília. Permanentne vystavené jedno vozidlo FT[28][41]

Austrália:

• Australian War Memorial, Canberra. Jeden tank FT je v Treloar storage and conservation annexe v Mitchel[42]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Renault FT

• Českoslovenké tanky FT

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Renault FT na anglickej Wikipédii.
• Pejčoch, Ivo (2014) (po česky), Obrněná technika 13 – První světová válka, Cheb: Svět křídel, ISBN 978-80-87567-45-6