Objektívne právo

Objektívne právo alebo právo je platné právo na danom území a v určitej dobe. Je odpoveďou na otázku, čo je právne a čo protiprávne, čo sa právom členom spoločnosti prikazuje, teda ako sa majú správať, čo je im dovolené a čo sa pod hrozbou trestu (sankcie) zakazuje. Právo používa pojem objektívne právo ako synonymum k pojmu pozitívne právo aj k pojmu právny systém, ktoré nie sú totožné, ale terminologicky veľmi blízke. Opakom je pojem subjektívne právo.

Je to súbor právnych noriem obsiahnutých v prameňoch práva (napr. právny predpis, normatívna dohoda, v angloamerickom systéme aj precedensy, tzv. sudcovské právo), ktoré sú na konkrétnom území zákonným spôsobom vytvorené príslušnou normotvornou autoritou (t. j. orgánom, ktorý má oprávnenie tvoriť právo). Upravuje práva a povinnosti a zároveň chráni legálne záujmy fyzických a právnických osôb, ako aj postavenie, pôsobnosť, kompetencie, organizáciu, činnosť a vzájomné vzťahy štátu a jednotiek územnej samosprávy (v slovenských pomeroch nimi sú obec a samosprávny kraj) a ich jednotlivých orgánov. Za objektívne právo treba považovať aj jednotlivý právny predpis vydaný v rámci právneho poriadku určitého štátu.

Objektívne právo je jeden z normatívnych systémov. Spravidla sa udáva, že od iných normatívnych systémov sa právo odlišuje:

• všeobecná záväznosť (právo platí pre všetkých, vzťahuje ku každému, kto sa zdržuje na danom území – tzv. princíp teritoriality práva);
• monizmom práva – v určitom čase na určitom území platí len jedno právo;
• špecifická forma práva – záväzné je len to právo (tie právne predpisy), ktoré je prijaté v štátom ustanovenej alebo uznanej forme (napr. publikované v Zbierke zákonov, Vestníku vlády Slovenskej republiky, alebo ak štát uznal právnu obyčaj ako všeobecne záväzný prameň práva), inak nie je platným právom;
• štátne donútenie – ak právo niekto nerešpektuje, štát si jeho plnenie vynúti aj proti vôli povinného sujbektu; týmto sa má zabezpečiť v spoločnosti istota a poriadok.

Právo reguluje ľudské konanie tým, že ustanovuje všeobecne záväzné abstraktné pravidlá správania sa (právne normy) a vytvára právny rámec na ich realizáciu, prípadne donútenie, čo vyjadruje zásada, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (Čl. 2 ods. 3 Ústavy SR). Právo reguluje aj konanie štátu a jeho orgánov tým, že im priznáva práva a povinnosti a vopred ustanovuje pravidlá ako možno právo meniť: štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).