Mercury-Atlas 9

• Gordon Cooper (1), pilot

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Koncom roka 1962 bol Gordon Cooper posledným (okrem Deka Slaytona, ktorého vyradili z letového stavu kvôli srdcovej arytmii) zo sedmičky astronautov programu Mercury, ktorý ešte neletel do vesmíru. So sklonmi k porušovaniu pravidiel, ako boli parádne akrobatické kúsky so stíhačkou alebo rýchla jazda ulicami Cocoa Beach, sa vedeniu NASA Cooper príliš nepozdával. Deke Slayton, ktorý bol teraz po vyradení z letového stavu vo funkcii koordinátora aktivít astronautov a neoficiálne aj „šéfastronauta“, hodnotil Coopera ako schopného a vynikajúceho pilota. Vedenie NASA malo s Cooperom ešte jeden problém a ako sa neskôr ukázalo nie posledný. Gordonov typický oklahomský prízvuk, ktorý pôsobil ležérne, prekážal niektorým úradníkom pre styk s verejnosťou z NASA. Pre nich nemala kvalifikácia pilota nič spoločného s tým, kto má na konkrétnu misiu letieť. Nechceli vo vesmíre vidiečana. Dozvedel sa to aj prezident John F. Kennedy, ktorý sa od toho dištancoval. Keby aj zo strany prezidenta boli nejaké námietky, Slayton by ich neprijal, pretože sa už definitívne rozhodol pre Coopera. Dňa 14. novembra 1962 tak NASA informovala verejnosť, že na misiu Mercury-Atlas 9 poletí astronaut Gordon Cooper a jeho náhradníkom bude Alan Shepard.[1][2]

Kabína Cooperovej kozmickej lode Mercury mala oproti lodi s menom Sigma 7, v ktorej 3. októbra 1962 šesťkrát obletel Zem astronaut Walter Schirra, celkovo 109 zmien. Mnohé prístroje boli nahradené výkonnejšou alebo ľahšou verziou. Skafander bol vybavený novou prilbou a vylepšil sa chladiaci systém. Odstránil sa ťažký periskop a rôzne prístroje na telemetrické merania. Namiesto toho tu bola väčšia zásoba kyslíka a vody.[3] Gordon Cooper svoju loď pomenoval Faith 7 (dôvera, viera) a svoj výber zdôvodnil: „Zvolil som toto meno, pretože bolo symbolom mojej pevnej viery v celý tím Mercury, v kabínu, ktorá sa už predtým tak dobre osvedčila, a mojej viery v Boha. Sedmička bola, tak ako vo všetkých predchádzajúcich prípadoch, symbolom našej sedemčlennej skupiny.“[4] Úradníci pre styk s verejnosťou NASA však Cooperov názor nezdieľali a v súvislosti s týmto menom si predstavovali, ako by sa v prípade problémov už v novinách písalo, že NASA stratila dôveru alebo vieru. Meno Faith 7 nakoniec kozmickej lodi zostalo.[5]

Dňa 13. mája 1963, deň pred prvým pokusom o štart, sa Cooper dozvedel, že lekári pridali na bok jeho skafandra do oblasti bedra nový otvor s kovovou prírubou. Cezeň mala viesť hadica k špeciálnemu nafukovaciemu pásu na meranie krvného tlaku. Problém spočíval v tom, že medzi astronautmi, lekármi a technikmi firmy Goodrich existovala tichá dohoda o tom, že tesne pred letom sa konfigurácie skafandrov nebudú nijako meniť. Dohoda zaručovala, že akékoľvek úpravy sa budú môcť dokonale otestovať predtým, než sa dostanú do vesmíru. V lepšom prípade hrozilo nepohodlie pre astronauta a v tom horšom aj možná netesnosť. Gordon bol týmto zásahom lekárov do jeho skafandra úplne rozzúrený a pohádal sa s Waltom Williamsom, zástupcom riaditeľa NASA pre pilotované lety. Nepísané pravidlo, ktoré určovalo, že deň pred štartom si astronauti mohli zalietať a osviežiť si svoje letové návyky, sa mu práve hodilo. Nechal si pripraviť jedno zo stíhacích lietadiel F-102 a vzlietol s ním, aby sa mohol odreagovať pri svojej obľúbenej akrobacii. V závere svojich akrobatických kúskov mu napadlo, že na forsáži preletí tesne vedľa hangáru S a vtedajšej hlavnej administratívnej budovy NASA na Cape Canaveral. Podľa svedkov letel pod úrovňou strechy. Walt Williams bol práve vtedy vo svojej kancelárii, keď budovou otriasol sonický tresk. Zľakol sa, až mu z rúk vypadli papiere, ktoré zrovna držal. Nanešťastie sa stihol otočiť dosť rýchlo na to, aby si všimol letiacu stíhačku. Potom, čo vyšlo najavo, že pilotom toho lietadla bol Cooper, zdvihol telefón a zavolal Cooperovmu náhradníkovi Alanovi Shepardovi s tým, aby si pripravil skafander, pretože sa chystá odvolať Coopera z letu. Slaytonovi sa našťastie podarilo všetko urovnať a Cooper o svoju misiu neprišiel.[6][7]

Prvý pokus o štart misie Mercury-Atlas 9 sa uskutočnil 14. mája 1963. Došlo však k niekoľkým závadám. Najprv zlyhal ťahač, ktorý mal odtiahnuť pomocný žeriav a prevádzková porucha hlavného rádiolokátora nakoniec spôsobila odklad štartu. Po šiestich hodinách čakania Cooper nakoniec vystúpil z kabíny lode. Hoci bol značne unavený, cítil sa schopný podstúpiť všetko nasledujúceho dňa znovu.[4]

Cooper vystupuje zo špeciálne upraveného prívesu po príchode na štartovaciu rampu v deň štartu

V stredu 15. mája o 02:15 miestneho času Coopera prebudil lekár Howard Minners. Po sprche a rannej hygiene si obliekol župan a sadol k raňajkám, ktoré pozostávali z pomarančového džúsu, malého steaku, miešaných vajíčok, toastu a hroznového želé. Raňajkoval v spoločnosti Roberta Gilrutha, riaditeľa Strediska pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center), Deka Slaytona, koordinátora aktivít astronautov, astronauta Waltera Schirru, riaditeľa štartu Walta Williamsa a Dr. Howarda Minnersa. Potom podstúpil poslednú lekársku prehliadku pred štartom a šiel si obliecť skafander. Nasledoval odchod z hangára S a jazda v špeciálne upravenom prívese na štartovací komplex 14.[8] Keď nastúpil do kabíny lode Faith 7, našiel na prístrojovej doske miniatúrne kladivko. Zhotovil ho Cooperov náhradník Alan Shepard, ktorý mu vysvetlil, že ho tam dal preto, aby mohol rozbiť každé svetlo, ktoré bude signalizovať nejakú poruchu. Potom, čo Cooper vykonal všetky potrebné úlohy a čakalo sa na technikov obsluhujúcich radar a ďalšie sledovacie zariadenia, aby vykonali posledné kalibrácie, sa v jednom okamihu počas poslednej hodiny z takmer trojhodinovej predletovej rutiny rozhodol pospať si. „Gordo!“ Vykríkol komunikátor Walter Schirra a pokračoval: „Nerád ťa vyrušujem, starec, ale musíme začať štartovať.“ Cooper odpovedal: „Poďme na to. Som pripravený...“[9]

Štart Mercury-Atlas 9 s Gordonom Cooperom na palube, 15. máj 1963

Misia Mercury-Atlas 9 nakoniec úspešne odštartovala 15. mája 1963 o 08:04:13,106 miestneho času (13:04:13,106 svetového času) pomocou nosnej rakety Atlas LV-3B zo štartovacieho komplexu 14 na Základni vzdušných síl Cape Canaveral.[3] Akonáhle sa loď Faith 7 oddelila od nosnej rakety, astronaut vyskúšal manuálne riadenie (orientoval kabínu), zapol automatický stabilizačný systém a 16 mm kamerou s frekvenciou 6 snímok za sekundu zachytil raketu – s východným pobrežím USA v pozadí – od ktorej sa kozmická loď rýchlo vzďaľovala. Poveternostné podmienky boli mimoriadne priaznivé, a tak Cooper dovidel od Floridy až k Washingtonu. Najviac času si vyžiadalo preskúšanie funkcie rôznych systémov kozmickej lode a rádiového spojenia s pozemnými riadiacimi strediskami. Teplota v kabíne dosiahla 33,9 °C, v skafandri 14,4 °C, pričom astronautov pulz kolísal medzí 80 až 90 tepmi za minútu. Objavili sa prvé ťažkosti so systémom regulujúcim teplotu v skafandri (nepravidelný chod výmenníka tepla). Cooper zazrel svetlá austrálskeho mesta Perth a pozoroval tiež, podobne ako John Glenn, svetielkujúce častice – podľa jeho názoru častice peroxidu vodíka unikajúceho zo stabilizačných trysiek lode. V skutočnosti to boli zamrznuté pary z výparníka na trupe lodi. Krátko pred ukončením 1. obletu hlavné riadiace stredisko povolilo vykonať ďalších 7 obletov.[4]

V priebehu 2. obletu Cooper deaktivoval automatický stabilizačný systém lode, aby čo najviac znížil spotrebu pohonných hmôt, presnejšie pracovného média stabilizačných rakiet. V zozname úloh, ktoré plnil pri 2. oblete, bolo okrem iného meranie krvného tlaku a telesnej výkonnosti (svalového tonusu). Pri ďalších obletoch boli tiež niektoré z úloh zamerané na fyziologické otázky, predovšetkým na štúdium funkcií srdcovo-cievneho ústrojenstva.[4]

Počas 3. obletu astronaut vypustil pri prelete nad oblasťou v blízkosti juhozápadného pobrežia Afriky z kozmickej lode svetelný maják. V guľovitom telese boli xenónové výbojky, ktoré dávali – pri výkone 600 000 W – záblesky jasnosti Polárky raz za sekundu. Cooper ich mohol sledovať až počnúc 4. obletom. Sledoval tiež zdroj svetla intenzity 3 miliónov sviečok, zapnutý na dobu 3 minút pri meste Bloemfontein v Južnej Afrike.[10]

Pri 4. oblete Cooper vypol klimatizáciu kabíny a zostal chránený len nezávislým klimatizačným okruhom skafandra. Systém znova zapojil až pri 21. oblete. Počas tejto doby opakovane meral teplotu v kabíne.[10]

Na pozorovanie z 5. obletu si spomínal: „Pozoroval som veľmi intenzívne svetlo špeciálneho majáka neďaleko Bloemfonteinu v Južnej Afrike, ktorý tam bol inštalovaný preto, aby sa overila použiteľnosť podobných pomocných navigačných zariadení pri budúcich letoch k Mesiacu. Oveľa väčším dojmom však na mňa zapôsobilo, že som videl aj svetlá neďalekého mesta, ktorého tvar pripomínal podkovu. Dospel som k záveru, že by väčšie svetelné zoskupenia preukázali cestovateľom na Mesiac oveľa lepšie služby ako jednotlivé zdroje.“[4]

V priebehu 6. obletu sa Cooperovi ani pri opakovanom pokuse nepodarilo vypustiť mnohofarebný balón, upevnený na 30 m dlhom nylonovom lane, ktorý mal slúžiť na posúdenie viditeľnosti predmetov vo vesmíre a tiež na zistenie aerodynamického odporu riedkych vrstiev atmosféry.[10]

Veľká indická púšť fotografovaná Cooperom z kozmickej lode Faith 7

Pri ďalšom oblete Cooper ako prvý zo všetkých amerických astronautov letel aj nad územím Číny, ktoré neskôr preletel ešte päťkrát. Meral tiež intenzitu radiácie. Mal problémy s prípravou potravín a manipuláciou s vodou (manipulácia s vodou nebola prakticky možná a pri pokuse vpraviť vodu do obalov s dehydrovanými potravinami sa kvapky rozptýlili po celej kabíne). Hlavné kontrolné stredisko mu povolilo ďalších 10 obletov. V priebehu 9. obletu odpočíval a následne počas 10. až 13. obletu spal. Zobudil sa sám, bez „budíka“ zo Zeme.[10][4]

Počnúc 16. obletom Cooper zhotovoval niekoľkými fotoaparátmi čiernobiele aj farebné snímky hviezd, zemského povrchu, oblačnosti, Mesiaca a zvieratníkového svetla. Fotografoval tiež obzor za najrôznejších meteorologických podmienok. Celkovo zhotovil asi 5 000 snímok. Hovorca NASA po skončení misie povedal, že niektoré Cooperove optické pozorovania a fotografie sú vojenského významu a o ich zverejnení sa neuvažuje. Cooper si potom spomínal na viaceré pozorovania z letu, ktoré lekárov do istej miery šokovali: „Prekvapilo ma množstvo detailov, ktoré som mohol na Zemi rozoznať. Neočakával som totiž, že by som bol schopný spoľahlivo identifikovať určité objekty. Už pri prvom prelete nad Afrikou, nad Saharou a ďalej na juhovýchod k Zanzibaru, som mohol rozoznať rieky, jazerá, pohoria a ostrovy. Na jednej rieke, mohol to byť Níl, som dokonca uvidel kýlovú vlnu člna plaviaceho sa po prúde. Najlepšou oblasťou pre vizuálne pozorovania však boli severoindické a Tibetské vysočiny v Himalájach. Videl som zákruty ciest vedúcich k malým dedinám a podľa dymu vystupujúceho z komínov som mohol určiť aj miesta jednotlivých obydlí. Na horských cestách som rozoznával idúce nákladné autá a na jednom mieste som zbadal aj vlak. Pri najbližšom prelete nad Spojenými štátmi som veľmi zreteľne videl Kalifornský záliv. Mestá San Diego a Los Angeles boli skryté v hmlovom opare, zato však bolo možné veľmi dobre rozoznať Salton Sea a početné vyschnuté jazerá v okolí El Centro. Pri sedemnástom oblete som letel priamo nad Dallasom, pri osemnástom som zbadal Houston. Obe mestá boli zreteľne viditeľné, rovnako ako Clear Lake, kde sa práve stavalo nové stredisko NASA. Snažil som sa objaviť strechu svojho nového domu, ale zakrývali ju stromy. Východná časť Spojených štátov ma príjemne prekvapila, pri osemnástom oblete, nádherným pohľadom na belostné pláže v okolí Miami. Na začiatku devätnásteho obletu ma udivilo, že môžem dohliadnuť ďaleko na juh, až ku Kube a Haiti.“[10][4]

Lietadlová loď USS Kearsarge mieri do oblasti predpokladaného miesta pristátia kozmickej lode Faith 7 v Tichom oceáne

V priebehu 18. obletu sa tiež uskutočnilo televízne vysielanie, pričom kamera snímala obraz astronauta a údaje niektorých prístrojov. Vykonali sa tiež lekárske merania. Počas letu sa tiež mal uskutočniť prvý televízny prenos z paluby kozmickej lode. Pokus sa však nepodaril.[3]

Pri 19. oblete došlo k zlyhaniu automatického riadiaceho systému lode. Kontakty jedného relé skorodovali účinkom nepatrných stôp vody, roznesených pri manipulácii s poškodeným kontajnerom pitnej vody. Prispela k tomu aj čistá kyslíková atmosféra v kabíne. Cooper preto musel uskutočniť manuálne riadený zostup späť do atmosféry a tiež v presne stanovenom okamihu aktivovať brzdiace motory. Bol pritom v neustálom rádiovom spojení s Johnom Glennom, ktorý mu z paluby špeciálnej lode USNS Coastal Sentry, plaviacej sa juhozápadne od Japonska, dával potrebné pokyny. V kritickom okamihu však ich komunikáciu rušilo krátkovlnné vysielanie jednej tureckej rozhlasovej stanice. V čase aktivácie brzdiacich motorov loď Faith 7 letela nad oblasťou približne 270 km juhovýchodne od japonského ostrova Kjúšu. Cooper úspešne riadil let lode po asi 6 400 km dlhej zostupovej dráhe. Pri vstupe kabíny do horných vrstiev atmosféry sa skúšali vzorky bielych ochranných náterov (na báze oxidov titánu, zirkónu a zinku). Na základe výpočtov sa zistilo, že použitím týchto ochranných náterov bolo možné znížiť teplotu v kabíne až o 15 °C (všetky kozmické lode Mercury mali tmavé nátery). V poslednej fáze zostupu Cooper najprv vypustil stabilizačný a vo výške 3 352 m napokon hlavný brzdiaci padák. Kabína klesala rýchlosťou asi 9 m/s a 16. mája 1963 o 23:24:02 UTC pristála na hladine Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 120 km juhovýchodne od Midwayských ostrovov a 6,4 km od hliadkujúcej lietadlovej lode USS Kearsarge. Cooper svojím presným pristátím preukázal, že človek môže presnosťou práce prekonať aj automatický elektronický systém. Po pristátí Cooper strávil ešte 36 minút v kabíne plávajúcej na hladine oceánu. Potom ju dotiahli k lietadlovej lodi Kearsarge a žeriavom vyzdvihli na palubu. Cooper otvoril vstupný otvor a lekár mu ešte v kabíne zmeral pulz. Potom astronaut vstúpil na palubu. Dr. Pollard po misii skonštatoval, že Cooper bol po pristátí pobledlý a trpel prechodnými závratmi. Keď však urobil niekoľko krokov, bolo všetko opäť v poriadku. Schudol 3,3 kg. Keďže počas letu nemohol skoro vôbec piť, vypil potom v priebehu dvoch hodín v dôsledku dehydratácie takmer 7,6 litra tekutín.[3][10][4]

Začiatkom roka 1963 vedenie NASA navrhlo uskutočniť v rámci programu Mercury ešte jeden let, Mercury-Atlas 10 (MA-10). Návrh prišiel z dôvodu snahy vyplniť časovú medzeru, ktorá vznikne v americkej pilotovanej kozmonautike po Cooperovom lete, kým sa začnú lety programu Gemini. Na rekordný trojdňový let už bolo pripravené takmer všetko.[5] Nosná raketa Atlas už bola vyrobená, do kabíny kozmickej lode Mercury (výr. č. 15) už boli inštalované systémy, ktoré mali let v rekordnom trvaní umožniť a nominovaný pilot, Alan Shepard, už loď pomenoval Freedom 7-II na počesť svojej prvej kozmickej lode. Niekoľko mesiacov pred plánovaným štartom ale vedenie NASA zmenilo ohľadom letu MA-10 stanovisko. Keď sa blížil deň štartu misie Mercury-Atlas 9, tlačový hovorca NASA dňa 11. mája 1963 oznámil, že ak bude let MA-9 úspešný, bude to posledná misia programu. Za uskutočnenie misie Mercury-Atlas 10 sa po Shepardovej prosbe prihováral aj prezident John F. Kennedy, pričom konečné rozhodnutie nechal na vedení NASA.[11] V tom čase sa už začínal postupne rozbiehať aj program Gemini. Navyše, technické problémy, ktoré sa vyskytli ku koncu Cooperovho letu, sa ukázali byť spôsobené hlavne ich zaťažovaním za hranice svojich možností. Vedenie NASA preto nechcelo nič riskovať, a tak 12. júna 1963 vtedajší riaditeľ NASA James Webb oznámil Výboru pre vesmír Senátu Spojených štátov, že program Mercury splnil všetky ciele. Povedal, že priorita by sa teraz mala venovať programu Gemini.[5] To znamenalo, že Mercury-Atlas 9 bol posledným letom programu Mercury.

• BURGESS, Colin. Faith 7 (L. Gordon Cooper, Jr., and the Final Mercury Mission). New York; Londýn : Springer, 2016. 291 s. ISBN 978-3-319-30563-9.
• COOPER, Gordon; HENDERSON, Bruce. Leap of Faith (An Astronaut’s Journey Into the Unknown). New York : Open Road Integrated Media, Incorporated, 2018. 276 s. ISBN 978-1-5040-5424-9.
• SLAYTON, Donald K.; CASSUTT, Michael. Deke! (U.S. Manned Space : from Mercury to the Shuttle). New York : Forge, 1994. 354 s. ISBN 978-0-312-85503-1.
• SWENSON, Loyd S., Jr.; GRIMWOOD, James M.; ALEXANDER, Charles C. This New Ocean: A History of Project Mercury. The NASA History Series. Washington, DC : NASA, 1966. OCLC 569889. NASA SP-4201.
• THOMPSON, Neal. Light this Candle (The Life and Times of Alan Shepard, America’s First Spaceman). New York : Crown Publishers, 2004. 445 s. ISBN 978-0-609-61001-5.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mercury-Atlas 9

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Mercury-Atlas 9 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Mercury-Atlas 9 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)