Kysáč

Po prvých štyroch evanjelických rodinách, ktoré do Kysáča prišli roku 1773, v ďalšom roku sa prisťahovala 1 rodina, v roku 1775 ani jedna a potom v roku 1776 až 26, v roku 1777 ich prišlo 17, v roku 1778 prišli 3 a v roku 1779 iba 2 rodiny, resp.jednotlivci. Keď 14. októbra 1779 Futocké panstvo vykonalo súpis slovenských evanjelikov v Kysáči, ukázalo sa, že v 47 domoch bývalo 325 obyvateľov, a to 77 mužov a žien, čiže 154 dospelých a 171 detí (94 chlapcov a 77 dievčat), ktorí boli užívateľmi 23 poddanských usadlostí. Roku 1780 sa prisťahovali ďalší 4 osadníci, a tak v rokoch 1773 – 1780 bolo v Kysáči spolu 57 osadníkov.

Z analýzy súpisov poddaných v urbárskych tabuľkách z tzv. druhého premeriavania chotára v Kysáči 12. januára 1781 vidieť, že v obci bolo zapísaných 130 gazdov, 1 pravoslávny kňaz a traja želiari s domom, spolu teda 134 daňovníkov, srbských, rumunských a slovenských poddaných. Hoci prešlo iba 7 rokov od začiatku sťahovania Slovákov do Kysáča, tento údaj svedčí o pomerne značnom tempe rastu slovenského obyvateľstva.

Príchod nových slovenských prisťahovalcov intenzívne pokračoval v ďalších rokoch: roku 1781 prišlo 13 rodín, v roku 1782 neprišiel nik, v roku 1783 ich prišlo 9, v roku 1784 26, v roku 1785 21, v roku 1786 73, v roku 1787 33, v roku 1788 24, v roku 1789 26 a v roku 1790 40 rodín, alebo jednotlivcov. Súčasne s usadzovaním, výstavbou skromných príbytkov, usilovným obrábaním pôdy, postupným narastaním počtu slovenského obyvateľstva a s vytváraním väčšinovej slovenskej komunity sa čoraz výraznejšie prejavuje snaha kysáčskych osadníkov o vytvorenie podmienok pre spoločensko – kultúrny a najmä cirkevný a školský život. Tieto snahy sa u nich začali zjavne ukazovať najmä po roku 1781, keď bol vydaný Tolerančný patent cisára Jozefa II. V týchto, pre evanjelikov a.v. priaznivejších časoch Kysáčania boli fíliou cirkevného zboru v Petrovci. V roku 1785 si už založili slovenskú ľudovú školu, keď už mali aj učiteľa a v škole súčasne aj modlitebnicu.

V období zakladania školy v Kysáči bolo 541 obyvateľov, ibaže ich presný súpis sa zatiaľ nepodarilo objaviť. Roku 1788 sa Kysáčania cirkevne osamostatnili od matkocirkvi v Petrovci a založili slovenský evanjelický a.v. cirkevný zbor. Vtedy si povolali aj prvého farára Michala Slamaya, ktorý tu pôsobil v rokoch 1788 – 1794. V osemdesiatych rokoch 18. storočia, a najmä v potolerančných rokoch, ako to vidno z uvedených údajov, v Kysáči naďalej prebiehal azda najintenzívnejší proces prisťahovávania slovenských poddaných, lebo sa v tomto desaťročí prisťahovalo 225 osadníckych rodín, resp. jednotlivcov. Niektorí autori uvádzajú, že najviac Slovákov sa do Kysáča prisťahovalo v rokoch 1776 – 1786. V roku 1787 v prvom tzv. Jozefínskom súpise obyvateľstva v Kysáči bolo 1 720 obyvateľov, 236 rodín a 197 domov, ale v tomto súpise nebola vykázaná národnostná príslušnosť obyvateľstva. Roku 1789 v Kysáči bolo 919 slovenských obyvateľov.

Príchody nových slovenských osadníkov sú zaznamenávané aj v deväťdesiatych rokoch 18. storočia, čo je spolu 153 nových osadníkov v tomto desaťročí. Súhrne v rokoch 1773 – 1803 bolo zaznamenaných 435 rodín, respektíve jednotlivcov.

V januári 1795 v Kysáči bolo 1 289 Slovákov. V rokoch 1794 – 1805 bol v Kysáči druhým farárom František Jesenský, príčinlivý evanjelický farár a vynikajúci organizátor, pedantný kronikár, vzdelanec a jeden z prvých slovenských spisovateľov. Počas jeho pôsobenia bol medzi inými vystavaný aj evanjelický kostol v Kysáči (v rokoch 1794 – 1799). Intenzívny primárny proces sťahovania Slovákov do Kysáča prebiehal v rokoch 1773 – 1798, teda v priebehu jedného štvrťstoročia, v podstate do konca 18. storočia, a to už bol čas, keď sa slovenská dedina sformovala, o čom svedčia aj údaje o počte obyvateľov.

Z týchto údajov je zrejmé, že sa nové prisťahovanie takmer zastavilo a do Kysáča potom prichádzajú, respektíve odtiaľ odchádzajú iba jednotlivci alebo rodiny z okolitých báčskych osád (nevesty, zaťovia, príbuzní). Zastavenie príchodu ďalších slovenských osadníkov súvisel z malou rozlohou kysáčskeho chotára, teda s nedostatkom pôdy, respektíve voľných poddanských usadlostí, a preto si viacerí osadníci už v deväťdesiatych rokoch 18. storočia kupovali pôdu, domy alebo pozemky na stavbu domov od srbských, rumunských, ale i od skôr odsťahovaných slovenských spoluobyvateľov. Už v minulosti starší slovenský vojvodinský historik Jozef Maliak v jednom svojom rukopise konštatoval, že prvé slovenské obyvateľstvo Kysáča „sa podobalo štrku, ktorý znášajú strmé horské riavy do dolín“ a potvrdili to aj naše výskumy, lebo prvých 428 rodín a jednotlivcov sa prisťahovali z 87 rozličných obcí a z 19 stolíc.

Slovenskí prisťahovalci prišli z nasledovných stolíc: Békešská stolica (v rokoch 1783 – 1801 prisťahovalo 11 osadníkov zo štyroch obcí), Komárňanská stolica (rokoch 1773 – 1781 sa prisťahovali 2 osadníci), Peštianska stolica (1773 – 1804 sa prisťahovalo 70 osadníkov zo 16 obcí), Novohradská stolica (1776 – 1827 sa prisťahovalo 183 osadníkov z 25 obcí), Sabolčská stolica (sa roku 1791 presťahoval 1 osadník), Šomoďská stolica (Zo Šomodskej stolice dedina Táb, sa v roku 1805 údajne prisťahovali 2 osadníci), Tolnianska stolica (1773 – 1794 sa prisťahovali 5 osadníci údajne z troch obcí), Železná stolica (Zo Železnej stolice, z obce Šimon, sa údajne prisťahoval 1 osadník).

Súhrne sa do Kysáča prisťahovalo 252 osadníkov z 8 stolíc a z 52 slovenských obcí v Maďarsku. Najviac rodín a jednotlivcov prišlo z Novohradskej stolice a to 183 osadníkov z 25 obcí, pričom najviac ich bolo z Terian 38, z Luciny 26, zo Šámšonu 23, z Guty 16, z Gengelagu 10, z Bíru 8 a zo Siráku 7 osadníkov. Teda iba z 8 južno – novohradských obcí prišlo 136 osadníkov. Prevaha Novohradčanov, podobne ako aj v iných starších dolnozemských obciach je ešte výraznejšia, keď sa k nim pripočíta ďalších 14 osadníkov z 11 obcí Novohradskej stolice na Slovensku. Po Novohradskej stolici ohľadom pôvodu Kysáčanov a čo do ich počtu, nasleduje Peštianske stolica, odkiaľ sa prisťahovali 70 osadníci zo 16 obcí, a to najviac z Malého Kereša 35, z Eďházu 6 a z Piliša 6 osadníkov, čiže z 3 obcí 47 osadníkov. Teda z 10 novohradských a peštianskych obcí prišlo do Kysáča súhrne 183 rodín a jednotlivcov, čo medziiným nasvedčuje, že zakladateľmi Kysáča boli v podstate osadníci zo starších slovenských obcí v Maďarsku, ktorí sa po desaťročiach a neraz i po storočí znovu sťahovali ešte južnejšie a zakladali tam ďalšie obce. Môžeme konštatovať, že predovšetkým usilovní predkovia dnešných krajanov z Maďarska založili Kysáč, dnes druhú najväčšiu slovenskú dedinu v Báčke, vyznačujúcu sa bohatým spoločenským, cirkevným a národno-kultúrnym životom v minulosti i súčasnosti.

V roku 2010 bola v Kysáči založená Galéria Slovenského národného domu (SND). Otvorená bola za prítomnosti vyše 200 ctiteľov výtvarného umenia ako z Kysáča tak i z okolia. Sídlo galérie sa nachádza v miestnostiach Slovenského národného domu v Kysáči. Slávnostný deň otvárania Galérie SND bolo v piatok 10. decembra 2010 vernisážou spoločnej výstavy 13-tich kysáčskych výtvarných umelcov, akademických maliarov a členov profesionálnych výtvarníckych združení.

Po príhovoroch a predstaveniach mládeže z Kysáča na záver vernisáže slovami „Nech žije Galéria SND“ otvorili samotní kysáčski výtvarní umelci prvú galériu v Kysáči symbolicky podaním rúk dokopy.[3]

V galérii boli od svojho otvorenia už mnohopočetné výstavy umelcov, fotografov. Nakoľko je Slovenský národný dom sídlom i Kultúrno-umeleckého spolku Vladimíra Mičátka, v týchto priestoroch boli organizované aj rôzne posedenia so spisovateľmi, organizované boli komorné vystúpenia speváckych zborov či umeleckých súborov.

Prvá písomná zmienka o knižnici v Kysáči je z roku 1862.

Založili ju Ján Mičátek a evanjelický farár Juraj Jesenský. Vo svojich začiatkoch mala knižnica iba 63 kníh. V roku 1934 sa knižnica presťahovala do Národného domu a vtedy už počítala 322 kníh a mala 103 členov. V septembri roku 1974 sa knižnica presťahovala do miestností Kultúrno-informačného strediska (dnes KC Kysáč) kde pôsobí až dodnes.

Najviac slovenských kníh podľa štatistiky je zaradené počas sedemdesiatych rokov (20. st), kedy mala až 4020 slovenských kníh a z toho 912 detských. 90-te roky 20. storočia zaznamenali veľký pád. Nové tisícročie do knižnice neprinieslo viac kníh, ale naopak omnoho menej. Dnes knižnica počíta 13252 kníh z čoho je 5818 slovenských.

Od 5. novembra 1962 knižnica v Kysáči pôsobí ako pobočka Národnej knižnice v Novom Sade.

Taktiež na Základnej škole Ľudovíta Štúra pôsobí školská knižnica, ktorá je vždy k dispozícii žiakom a profesorom.

Epicentrom športového diania v Kysáči je športový areál, v ktorom sa nachádzajú: futbalové ihrisko (škvára, tráva + tribúna), tenisový kurt, malé futbalové ihrisko – asfaltované a obyčajné a v budúcnosti je naplánované nastaviť aj ihrisko pre basketbal. V letných mesiacoch terén je vhodný pre beh. V obci pôsobí aj Strelecký klub Tatra. Na účeli športu je tu i veľká hala Základnej školy Ľudovíta Štúra, kde možno hrať: basketbal, volejbal, hádzanú, futbal…

Kysáč má svoj obecný športový klub Tatra. Svoje logo Futbalový klub Tatra Kysáč má podobné futbalovému klubu Slovan z Bratislavy. Mladší a starší žiaci hrajú I. ligu, Mladší dorast, ako aj Starší dorast hrajú v II. lige. Dlhú tradíciu majú poľovníctvo (Poľovnícky spolok Bažant) a rybolov (ŠRS Smuđ) - ktorí sa tiež zoskupujú vo svojich spolkoch.

• Detský folklórny festival Zlatá brána,
• Gitariáda Vojvodiny,
• Kysáčsky spevník,
• Novoročná estráda,
• Deň Kysáčskej sármy,
• Motokiss…Weekend,
• Slnečná jeseň života,
• Festival Zuzany Kardelisovej,
• Festival slovenského ľudového kroja Slovákov vo Vojvodine.

Interiér evanjelického kostola.

Kráľ Dávid s harfou. Jedna z troch zachovaných fresiek v evanjelickom kostole.

• 1787 - získanie povolenia založiť si vlastný, samostatný cirkevný zbor v Kysáči; príchod prvého slovenského evanjelického a. v. farára.
• 1. novembra 1797 chrám Boží bol posvätený a odovzdaný do služby (posviacku vykonal senior Andrej Stehlo).
• 1799 - dostavaná veža kostola.
• 1855 - cirkevný zbor kúpil organ od Karola Veselého.
• 1860 - výstavba druhej cirkevnej školy.
• 1865-1866 - prestavba chrámu, kvôli zvýšenému počtu veriacich; práce boli ukončené v r. 1866 a 11. novembra (na Martina) bol posvätený báč – seniorským seniorom Gabrielom Belohorským.
• 1868 - renovuje sa veža.
• 1878 - výstavba tretej školy.
• 1889 - výstavba štvrtej školy.
• 1895 - cirkevný zbor kúpil panskú krčmu, kde stavajú piatu školu.
• 1904 - výstavba šiestej školy.
• 1972 - výstavba cirkevno-zborového domu; 5. novembra posviacku vykonal biskup Dr. Juraj Struhárik.
• V septembri 1998 bola vykonaná výmena starých okien na kostole.
• 1999 v septembri sa menil črep.
• 10. mája 2001 sa renovovala kostolná veža.
• 2006 - generálna oprava organu.
• 2006 - vymaľovaný interiér kostola, posviacku vykonal biskup Samuel Vrbovský.
• 2010 - výmena okien na zborovej fare.
• 2012 - vynovená podlaha pod lavicami a taktiež bolo i farbenie lavíc. (Maliarske práce mal na starosti majster Michal Marčok, ktorý so svojimi pomocníkmi nafarbil lavice, chór, organ a časť oltára a tak Kysáčsky kostol dostáva nový vzhľad).
• 2. mája 2012 - začiatok výstavby parkoviska pred kostolom a farou - materiál na tento účel poskytlo mesto Nový Sad a práce vykonávali sami.
• 18. júna 2012 boli do kostola namontované nové schody na chór, ktoré robil pán majster Michal Mokoš a tým vylepšil interiér kostola.

Počas svojej histórie v cirkevnom zbore SECAV v Kysáči, pôsobili nasledovný duchovní pastieri:

Od roku 1997 v kysáčskom cirkevnom zbore slúžia farári Mgr. Ondrej Marčok spolu so svojou manželkou Mgr. Darinou Marčokovou, ktorá je zároveň kantorkou a osobnou kaplánkou svojho manžela.

• Borďoš
• Briesťov
• Kurtašor
• Most
• Nový Kysáč
• Pažiť
• Salajka
• Šimandra
• Široká ulic
• Štvrtá ulic
• Tankosićevo
• Torina
• Tretia ulic
• Vrabačí zámok

Tankosićevo (čítaj: Tankosiťevo; v minulosti v maďarčine: Hadikhalom[4]) je časť Kysáča, nachádzajúca sa v severnej časti obce. V minulosti bolo Tankosićevo samostatná obec, ale v roku 1970 bolo pripojené ku Kysáču.[5] Obyvatelia tejto časti Kysáča boli v minulosti prevažne utečenci, ktorí sa sem prisťahovali po prvej svetovej vojne a v priebehu a po druhej svetovej vojne. Názov sa odvodzuje od Vojvodu Vojislava Tankosića (1880 - 1915), majora srbského vojska a četníckého vojvodu.

Populácia obyvateľov Tankosićeva pred spojením sa s Kysáčom:

• 1. mája, 13. októbra, Benešova, Dr. Janka Gombára, Generála Štefánika, Hurbanova, Jána Kolára, Jána Martinka, Janka Čmelíka, Janka Jesenkého, Jánošíková, Masarykova, Mičátkova, Michala Babinku, Michala Kardelisa, Milana Tepića, Mládežnícka, Nová, Ondreja Marčoka, Slovenská, Šafárikova, Štúrova, Svätosavska, Vinohradská, Vojvodu Tankosića, Vojvodinská, Vuka Karadžića, Železničná.
  srb. : 1. maja, 13. oktobra, Benešova, Dr. Janka Gombara, Generala Štefanika, Hurbanova, Jana Kolara, Jana Martinka, Janka Čmelika, Janka Jesenskog, Janošikova, Masarikova, Mičatkova, Mihala Babinke, Mihala Kardelisa, Milana Tepića, Omladinska, Nova, Ondreja Marčoka, Slovačka, Šafarikova, Šturova, Svetosavska, Vinogradska, Vojvode Tankosića, Vojvođanska, Vuka Karadžića, Železnička.

• Námestie Jána Amosa Komenského (srb. Trg. Jana Amosa Komenskog)

Kysáčania sa môžu pýšiť, že majú more, ktoré aj v zime zamrzne. Čiže keď povedia Kysáčske more, myslia na tzv. Gujdovky - Gujdove jamy. Je to vodná nádrž vzdialená od centra dediny necelý kilometer, smerom do Nového Sadu. Ďalšia vodná nádrž sú Mlynské jamy, nachádzajúce sa neďaleko základnej školy. Pozoruhodné sú aj (už vyschnuté) Cigánske jamy, nachádzajúce sa pri vstupe do obce, ktoré majú veľký význam pre dejiny Kysáča - nachádza sa tu aj pamätník k druhej svetovej vojne.

Škola vo svojich dejinách prechádzala mnohými zmenami a reformami. Dnes je v škole zhruba 500 žiakov, rozdelených do 25 tried z čoho je 17 s vyučovacím jazykom slovenským a 8 tried s vyučovacím jazykom srbským. Kolektív má 45 členov z čoho je 32 učiteľov, 9 pomocno – technických pracovníkov, dvaja administratívni pracovníci, jeden pedagóg a riaditeľ školy. Všetky predmety sú 100 percentne odborne zastúpené. V škole pôsobia mnohé krúžky a voľnočasové aktivity, ktoré sú rozdelené na: predmetové, kultúrno-umelecké, športové a ostatné. Na nich a dodatkových hodinách (pre talentovaných študentov) žiaci trávia svoj voľný čas a chystajú sa na rôzne súťaže. Spevácky učiteľský zbor bol založený v marci 1998. V rámci školy pôsobí aj vysunuté oddelenie špeciálnej školy Dr. Milana Petrovića a to od 1. Decembra 1975. Od roku 1986 sa dovtedajšie predškolské oddelenie presťahovalo do novej budovy (vedľa základnej školy), ktorá pôsobí v rámci predškolskej ustanovizne „Radosno detinjstvo“ v Novom Sade. Škola má vlastnú knižnicu a kuchyňu. Úradujúcou riaditeľkou Základnej školy Ľudovíta Štúra v Kysáči je Anna Legíňová.