Julius Zeyer

Narodil sa ako piate zo siedmich detí Jana Zeyera a jeho manženlky Eleonory Alžběty rodenej Weisseles[6]. Otec pochádzal z francúzskej šľachtickej rodiny zo Štrasburgu a matka zo židovskej rodiny, ktorá sa už dlhšiu dobu hlásila ku katolíctvu. Český jazyk sa Julius učil od svojej pestúnky. Jan Zeyer bol veľkoobchodník s drevom, ale po jeho predčasnej smrti sa vedenia podniku ujala Eleonnora a svojho syna Júlia od tej chvíle starostlivo pripravovala na budúce prevzatie rodinnej firmy. Vyučil sa vo Viedni za tesára, potom študoval na obchodnej reálke, následne skúsil techniku, ale nakoniec vypomáhal matke vo firme. Vo svojich dvadsiatich rokoch odišiel na skusy najprv do tesárskej dielne vo Viedni a následne precestoval Nemecko, Švajčiarsko a Francúzsko. Po návrate domov sa matka Eleonóra rozhodla podporovať svojho milovaného syna v jeho literárnej kariére, po ktorej on sám už roky túžil.

Takto zaistený nemusel mať obavy, že by sa písaním neuživil. Julius Zeyer sa na filozofickej fakulte zapísal na prednášky z filozofie, estetiky, etiky, logiky a dejín filozofie, ktoré však navštevoval tak, ako to jemu osobne vyhovovalo. Intenzívne sa tiež venoval štúdiu jazykov, naučil sa anglicky, francúzsky, taliansky, španielsky, rusky a poľsky. Údajne si osvojil tiež základy sanskritu a koptčiny.

Lumírovci zľava: Zeyer, V. Sládek, Jaroslav Vrchlický

Zeyerove literárne začiatky neboli práve šťastné. Debutoval pomerne nevydarenou humoristickou poviedkou "Krásné zoubky" (1873). Potom sa jeho pozornosť náhle obrátila opačným smerom – do oblasti mágie, okultizmus a tiež slobodomurárstva. Odtiaľ pramení aj námet k jeho neskorším, rovnako nepríliš podareným „Fantastickým povídkám“ (1882). Od mágie, okultizmu a slobodomurárstva nebolo ďaleko k obdivu ku stredovekým ideálom, ktoré sa stali častou inšpiráciou v ďalšej Zeyerovej tvorbe (napr. „Román o věrném přátelství Amise a Amila“ (1880), „Maeldunova výprava“ (1896), „Kronika o svatém Brandanu“ (1886) alebo „V soumraku bohů“ (1898) ). Témou týchto diel je zápas dohasínajúceho pohanstva s počínajúiím kresťanstvom.

Zeyer sa snažil presadiť tiež v divadle, ale jeho dramatická tvorba pripomínala zo všetkého najviac lyrickoepické básne, určené k inscenovaniu. Išlo o diela často literárne krásne, ale pre divadelné spracovanie nevhodné. Tak vznikla hra „Sulamit“ (1885), ale tiež inscenácia inšpirovaná námetmi z českých dejín – napr. „Neklan“ (1893) alebo „Šárka“ (1906). Najznámejšou hrou Julia Zeyera je „Radúz a Mahulena“ (1898), ktorá sa hrá dodnes a v roku 1970 bola sfilmovaná (réžia Petr Weigl).

Július Zeyer celý život veľmi trpel tým, že nemal v divadle príliš veľké úspechy. Tento fakt bol aj dôvodom rozpadu jeho priateľstva s Jaroslavom Vrchlickým, ktorý bol ako dramatik oveľa známejší. Zeyerove dramatické dielo ale často zlákalo hudobníkov – k Radúzovi a Mahuleně zložil hudbu Josef Suk starší, Leoš Janáček si zase zvolil „Šárku“ ako libreto pre svoju prvú operu a na libreto podľa poviedky „Kunálovy oči“ skomponoval operu Otakar Ostrčil.

Najdôležitejším románom Julia Zeyera je autobiograficky ladené dielo „Jan Maria Plojhar“ (1891), v ktorom sa prvýkrát výraznejšie objavujú prvky mesianizmu, v ktorom Zeyer prirovnáva osudy českej zeme k utrpeniu Kristovmu. Tému mesianizmu rozvinul silnejšie tiež v poviedkovom triptychu „Tři legendy o krucifixu“ (vydanom posmrtne v roku 1906). Najvýraznejšou skladbou zo záveru Zeyerovej tvorby je „Troje paměti Víta Choráze“ (posmrtne 1905), rovnako autobiograficky ladené dielo s výrazne dekadentnými rysmi (náznaky dekadencie sa objavujú už u Jana Marii Plojhara a v diele „Dům U tonoucí hvězdy“ (1897)).

Julius Zeyer precestoval na svoju dobu obrovské množstvo zemí – už v mladosti to bola oblasť dnešného Rakúska, Nemecka a Francúzska, neskôr aj Holandsko, Belgicko, Španielsko, Poľsko, Rusko (tu sa ocitol niekoľkokrát ako vychovávateľ), Slovinsko, Chorvátsko a Afrika a rad ďalších miest. Niektoré exotické zeme, ktoré síce reálne nenavštívil, sa pre neho stali tiež tvorivou inšpiráciou – Japonsko pre román „Gompači a Komurasaki“ alebo dráma „Lásky div“[7] (1894), Čína sa objavuje v poviedke „Zrada v domě Han“ (1881) či v dráme „Bratři“ (1882), India v poviedkach „Kunálovy oči“ (1906) a Island v už zmienenom „V soumraku bohů“.

Z cudzích kultúr si ale pre svoju tvorbu vyberal len to, čo zodpovedalo jeho osobnej predstave o kráse, ušľachtilosti a estetičnosti. Mýty a legendy týchto zemí tak pretváral k obrazu svojmu. V súvislosti s týmito námetmi sa uňho hovorí o tzv. obnovených obrazoch. Najviac vo svojom živote cestoval v dobe, keď bol vychovávateľom u grófa Harracha (1882).

Zeyer trpel celoživotnou osamelosťou a dosť precitlivelo reagoval na nepriaznivé kritiky svojho diela a malý záujem čitateľov. Posledné roky života prežil vo Vodňanoch a v samom závere sa uchýlil ku svojmu blízkemu priateľovi a mecenášovi Josefovi Hlávkovi na jeho zámok v Lužanoch a potom do jeho pražského paláca. Občas pobýval v Prahe u svojej sestry Heleny Jungfeldovej, u ktorej skonal 29. januára 1901 na zlyhanie srdca. Hoci si prial byť pochovaný na lesnom cintoríne u Vodňan, odpočíva v Prahe na Slavíne, kam bol uložený ako prvý 31. januára 1901.

Námety čerpal najčastejšie z dávnej histórie, mytológie, bájí a povestí, a to nielen českých, ale i francúzskych alebo ruských. Jeho poézia je prevažne epická a má často nostalgický ráz. Vo svojom literárnom diele, nech už ide o prózu či poéziu, si vysníval vlastný svet, ktorý mal s realitou len málo spoločného. Tento fiktívny svet bol aj so svojimi hodnotami a pravidlami pravým opakom vtedajšieho provinciálneho českého malomeštiactva, s ktorým prichádzal Zeyer denne do styku a ktoré tak nenávidel. Stal sa obdivovateľom japonskej kultúry, čo sa prejavilo na napísaní románu v štýle japonérie „Gompači a Komurasaki“.

V jeho diele sa tiež často objavuje motív silného, citového priateľstva medzi mužmi (napr. Román o věrném přátelství Amise a Amila) a až eroticky ladené popisy krásy mladých mužov (napr. Vyšehrad, úvod Ondřeja Černyševa alebo postava Inulta z Troch legiend o krucifixe). Na základe týchto faktov a starostlivého rozboru jeho diela došiel rad literárnych vedcov a historikov k záveru, že Julius Zeyer bol s nejväčšou pravdepodobnosťou homosexuál či snáď bisexuál. Medzi jeho veľmi blízkych priateľov však patrilo hneď niekoľko žien, s ktorými si veľmi dobre rozumel – tu je treba zmieniť predovšetkým Annu Máriu Stoneovú, slečnu Kershawovú alebo Annu Lauermannovú Mikschovú.

1. Výslovnosť Zeyerovho priezviska bola a je predmetom sporov. Básnik sám svoje priezvisko vyslovoval podľa väčšiny svedkov ako [zajer], podľa iných s bežnejšou nemeckou výslovnosťou ako [cajer]. Už začiatkom 20. storočia však bola najčastejšia výslovnosť [zejer] podľa českého pravopisu. Celou problematikou sa zaoberá séria článkov v časopise Naše řeč z rokov 1934-1935.[1][2][3][4]

1. http://nase-rec.ujc.cas.cz/archiv.php?art=2797
2. http://nase-rec.ujc.cas.cz/archiv.php?art=2814
3. http://nase-rec.ujc.cas.cz/archiv.php?art=2836
4. http://nase-rec.ujc.cas.cz/archiv.php?art=3111
5. Matriční záznam o narození a křtu farnost při kostele sv. Jindřicha na Novém Městě pražském
6. Pobytová přihláška rodiny:
7. Kouzlo šerosvitu : Antonín Líman, zbierka esejí, Česko-japonská společnost a Dharmagaia, 2008, 260 str., kapitola o J. Zeyerovi, ISBN 978-80-86685-80-9

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Julius Zeyer

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Julius Zeyer na českej Wikipédii.

Literárny portál