Slavín (Praha)
Slavín je ústredný objekt Vyšehradského cintorína, spoločná hrobka národných velikánov, v Prahe, v mestskej časti Vyšehrad.
Stavba
S myšlienkou zriadenia akéhosi panteónu najvýznamnejších českých osobností ako centrálneho miesta národného cintorína prišiel kanonik vyšehradskej kapituly a neskorší prepošt Mikuláš Karlach. Koncom osemdesiatych rokov 19. storočia pre svoj zámer získal podporu priateľa, zámožného obchodníka s drevom a smíchovského starostu Petra Fischera, ktorý stavbu podporil i finančne. Keď kapitula pre tento cieľ poskytla vhodné miesto mohol byť 7. septembra 1889 položený základný kameň stavby. Na stavbe sa podieľali dvaja významní českí umelci – Antonín Wiehl ako architekt; sochárske práce sú dielom Josefa Maudera. Slavín bol dokončený v roku 1893.
Slavín sa skladá z dvoch samostatných stavebných častí tvoriacich jeden ideový celok. Na miernom návrší východnej časti vyšehradského cintorína centrálnu časť tvorí nad schodiskom postavená vysoká tumba, na bokoch doplnená alegorickými postavami Vlasti trúchliacej a Vlasti jasajúcej, na vrchole so sarkofágom so sochou skláňajúceho sa anjela predstavujúceho Génia vlasti. Pod sochou sa na vrchnej časti tumby nachádza nápis, motto Slavína: Ač zemřeli, ještě mluví. Pred tumbou je na na schodisku na nízkom podstavci umiestnený krucifix, dielo sochára Václava Levého. Celok dopĺňajú oslavné nápisy. Druhú časť Slavína tvoria zadné a bočné krídla hrobky.
Myšlienka, pochovávať tu najskvelejšie osobnosti českej histórie, sa stala problematickou vo svojej podstate. Mnohé zo slávnych osobností si nepriali tu byť pochované, v niektorých prípadoch sa postavili na odpor pozostalí. Prvým pochovaným tu bol v roku 1901 básnik Julius Zeyer, autor veršov na postranných sokloch: Svých synů prach vlast, truchlíc, zemi vrací, Jich skutky, jásajíc, po věky lidstvu hlásá. Zatiaľ posledným pochovaným tu bol v roku 1996 dirigent Rafael Kubelík.
Zoznam pochovaných osobností
V Slavíne našlo miesto posledného odpočinku päťdesiatštyri význačných osobností českého kultúrneho i spoločenského života:
- Václav Bednář (1905 – 1987), operný spevák
- Otýlie Beníšková (1882 – 1967), herečka
- Ladislav Boháč (1907 – 1978), herec
- Ema Destinnová (1878 – 1930), operná speváčka
- Karel Engelmüller (1872 – 1950), divadelný a literárny kritik
- Jaroslav Fragner (1898 – 1967), architekt
- Josef Gočár (1880 – 1945), architekt
- Josef Gruber (1865 – 1925), ekonóm, univerzitný profesor
- Jan Heřman (1886 – 1946), klavírny virtuóz
- Jaroslav Hilbert (1871 – 1936), dramatik a novinár
- Kamil Hilbert (1896 – 1933), architekt
- Karel Hoffmann (1872 – 1936), huslista
- Karel Honzík (1900 – 1966), architekt
- Josef Hora (1891 – 1945), básnik
- Oldřich Hujer (1880 – 1942), lingvista, univerzitný profesor
- Vojtěch Hynais (1854 – 1925), maliar
- Bohumil Kafka (1878 – 1942), sochár
- Antonín Klášterský (1866 – 1938), básnik a prekladateľ
- Jan Klecanda (1855 – 1920), básnik a prozaik
- Eduard Kohout (1889 – 1976), herec
- Josef Král (1853 – 1917), filológ, univerzitný profesor
- František Křižík (1847 – 1941), elektrotechnik a vynálezca
- Jan Kubelík (1880 – 1940), husľový virtuóz
- Rafael Jeroným Kubelík (1914 – 1996), huslista, dirigent a skladateľ
- Jozef Štefan Kubín (1864 – 1965), spisovateľ
- Richard Kubla (1890 – 1964), operný spevák
- Jan Lauda (1898 – 1959), sochár
- Jaroslav Marvan (1901 – 1974), herec
- Otakar Mařák (1872 – 1939), operný spevák
- František Maxián (1907 – 1971), klavírny virtuóz
- Alfons Mucha (1860 – 1939), maliar a grafik
- Josef Václav Myslbek (1848 – 1922), sochár
- Oskar Nedbal (1874 – 1930), dirigent a hudobník
- Jan V. Novák (1853 – 1920), literárny historik
- Vojtěch Novák (1886 – 1960), herec a režisér
- Antonín Pelc (1895 – 1967), maliar a ilustrátor
- Josef Ladislav Píč (1847 – 1911), archeológ a historik
- Ferdinand Pujman (1889 – 1961), operný režisér a scenárista
- Marie Pujmanová (1893 – 1958), spisovateľka
- Josef Václav Sládek (1845 – 1912), básnik
- Antonín Strnadel (1910 – 1975), maliar a ilustrátor
- František Xaver Svoboda (1860 – 1943), spisovateľ a dramatik
- Růžena Svobodová (1868 – 1920), spisovateľka
- Ladislav Šaloun (1870 – 1946), sochár
- Václav Špála (1885 – 1946), maliar
- Zdeněk Štěpánek (1896 – 1968), herec
- Jan Štursa (1880 – 1925), sochár
- Karel Toman (1877 – 1946), básnik
- Václav Vladivoj Tomek (1818 – 1905), právnik, historik a pedagóg
- Kamila Ungrová (1887 – 1972), operná speváčka
- Vítězslav Vejražka (1915 – 1973), herec
- Jaroslav Vrchlický (1853 – 1912), básnik
- Julius Zeyer (1841 – 1901), básnik a prozaik
- Vilém Zítek (1890 – 1956), operný spevák
Zdroje
- P. Bedrníček, Vyšehrad tisíciletá sága, Volvox Globator, Praha, 2005