Leoš Janáček

• Melodika sa u Janáčka prelína s intonáciou reči, ktorá nesie všetky znaky moravsko-sliezskej intonácie.
• Inštrumentácia je veľmi svojrázna.
• Harmónia – rád využíva trojzvuky, štvorzvuky, kvartové útvary, cirkevné stupnice a poltónové stupnice len zriedka. V jeho neskorších prácach sa často objavujú kombinované akordy, päťzvuky, súbežné reťazce trojzvukov. Jeho harmonické cítenie je silne tonálne. Medzi jeho obľúbené tóniny patria Des dur, As mol, As dur, B mol, C mol a Es dur.
• Rytmus – Charakteristický je pre neho ostrý rytmus, spájanie rôznych taktov, posúvanie prízvuku na ľahkú dobu.

Generačne ho zaraďujeme do línie Antonín Dvořák a Zdeněk Fibich, ale Janáček slohovými znakmi svojej hudby hlboko prerástol do 20. storočia. Česká hudba práve v Janáčkovi dostala impulz, ktorý rozvinul pojem česká hudba a zasiahol do európskej hudby.

Janáčka môžeme orientáciou tvorby prirovnať k Stravinskému, Bartókovi i Hindemithovi. Podobne ako Bartók bol uznávaný veľmi dlho ako folklorista. Nielenže zbieral piesne, ale ich aj študoval a poukázal na ich zvláštnosti. Spolu s Františkom Bartošom spolupracoval na dvoch vydaniach zbierky Národní písně moravské a práve túto zbierku podložil i teoretickou štúdiou O hudobní stránce písně moravské. Janáček na základe folklóru vytvoril systém nazývaný nápevková teória. Od roku 1922 používal v záznamoch nápevov Hippov chronoskop, čím dosiahol efektívnejšiu metódu záznamu. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť do troch charakterovo odlišných období:

• I. obdobie (1873 – 1901) V jeho raných skladbách je prevažný vplyv Pavla Křižkovského, Antonína Dvořáka a nemeckých romantikov. V tomto období vznikli diela ako Suita a idyla pre sláčikový orchester, Mužské zbory vydané v rámci Ohlasov národných piesní, V suite pre veľký orchester op. 3, v operách Začiatok románu a Šárka; kantátach Hospodine, Otčenáš a Amarus a v iných dielach.

• II. Obdobie (1901 – 1916) V tomto období nastáva radikálny odklon od romantizmu, nástup realizmu a tvorivý aj teoretický vzťah k folklóru. Nesúhlasil s Wagnerovým novoromantizmom a jeho princíp príznačných motívov nahradil osobitým hudobne dramatickým štýlom. Používal reálne motívy vyvierajúce z chvíľkovej a príznačnej situácie. Z tohto obdobia pochádzajú skladby ako Výlety pána Broučka na Mesiac, Výlety pána Broučka do 15. storočia; fragment Sonáty pre klavír; kantáta Večné evanjelium; komorné dielo Rozprávka; klavírna skladba V hmlách; symfonická báseň Šumařovo díťě; husľová sonáta; zbory Kantor Halfar, Maryčka Magdonová a Sedemdesiat tisíc.

• III. obdobie (1916 – 1928) Po roku 1917 sa stal pre Janáčkovu tvorbu silným inšpiračným zdrojom citový vzťah ku Kamile Stosslovej. Posledné obdobie je preniknuté i ľudovým duchom a to nielen námetmi, ale i hudobnou rečou. Folklórne zdroje, ktoré sa už pred rokmi stali východiskom jeho slohu, boli rozhodujúce i pre diela tohto obdobia. V jeho skladbách z tohto obdobia nájdeme i ruské prvky. Posledné obdobie prináša skladby ako: symfonická fantázia Taras Buľba; symfonická báseň Balada blanická; piesňový cyklus Zápisník zmiznutého; opery Káťa Kabanova, Príhody lišky Bystroušky, Věc Makropulos, Z mŕtveho domu; I. sláčikové kvarteto, II. sláčikové kvarteto - Listy důvěrné; komorné diela - Mladosť, Concertino, Capriccio, Riekanky; orchestrálne dielo - Symfonietta; kantáta - Glagolská omšea; zbory - České legie a Potulní šílenec.

Janáček bol skladateľ takmer výlučne programový. Preto najrozsiahlejšia a umelecky najmohutnejšia je jeho operná tvorba. V operách odmietol dôsledné využitie príznačných motívov známych z Wagnerových romantických opier a použil svoju nápevkovú teóriu. Napísal deväť opier:

• 1887/1888 – Šárka,
• 1891 Počiatok románu,
• 1894/1903 – Jej pastorkyňa,
• 1903/1904 – Osud,
• 1909/1917 – Výlety pána Broučka na Mesiac a Výlety pána Broučka do 15. storočia,
• 1919/1921 – Kaťa Kabanová podľa hry A. N. Ostrovského Búrka,
• 1924 – Príhody líšky Bystroušky,
• 1923/1925 – Vec Makropulos,
• 1927/1928 – Z mŕtveho domu.

V jeho raných skladbách nájdeme vplyv Antonína Dvořáka. Pozoruhodné je, že nenapísal ani jednu symfóniu.

• 1877 – Suita pre sláčikový orchester,
• 1878 – Idyla,
• 1889/1890 – Lašské tance,
• 1912 – Šumařovo díťě,
• 1915/1918 – Taras Buľba,
• 1920 – Balada blanická,
• 1926 – Sinfonietta.

• 1879 – Romanca,
• 1880 – Dumka,
• 1910 – Rozprávka pre violončelo a klavír,
• 1913/1921 – Sonáta pre husle a klavír,
• 1923 – I. sláčikové kvarteto,
• 1924 – Mladosť pre flautu, hoboj, klarinet, lesný roh, fagot a basklarinet,
• 1925 – Concertino,
• 1926 – Capriccio,
• 1927 – Riekanky,
• 1928 – II. sláčikové kvarteto (pre svoj ľúbostný autobiografický podtext nazvané Listy důvěrné).

Kantátovú tvorbu obohatil Janáček netradičnými dielami tak námetovým zameraním, ako aj hudobnou rečou a formou:

• 1896 – Hospodine pre sólový kvartet a zmiešaný dvojzbor so sprievodom organu, harfy, 3 trúbok, 3 pozaun a 2 túb,
• 1897 – Amarus,
• 1911 – Na Solani, Čarták,
• 1914 – Večné evanjelium,
• 1916 – Otčenáš,
• 1926 – Glagolská omša.

• 1880 – Jarné piesne,
• 1917 – Zápisník strateného (orig. Zápisník zmizelého).

• 1875/1876 – Mužské zbory, vydané neskôr pod názvom Ohlasy národných piesní,
• 1895 – Štyri mužské zbory,
• 1888 – Žiarlivec,
• 1904 – Čtvero mužských sborů,
• 1906 – Kantor Halfar,
• 1908 – Maryčka Magdonová,
• 1909 – Sedemdesiat tisíc,
• 1916 – Vlčí stopa, Kašpar Rucký, Hradčanské písničky,
• 1918 – Česká legie,
• 1922 – Potulní šílenec.

• 1892 – Kytica národných piesní,
• 1898 – cyklus Ukvaldská lidová poezie v písních (13 ľudových piesní s klavírom),
• 1901 – Národné piesne moravské,
• 1906/1916 – Moravská lidová poezie v písních (obsahuje 53 piesní a 26 ľudových balád),
• 1918 – Sliezske piesne,
• 1922 – Moravské piesne.