Japonéria (vplyv japonského umenia)

Japonskí umelci, ktorí mali veľký vplyv boli Utamaro a Hokusai. Na jednej strane sa japonské umenie stalo v Európe populárnym, na druhej bunmekaika(文明開化) – westernizácia – viedla k strate prestíže drevotlačí v Japonsku.

Umelci, ktorí boli ovplyvnení japonským umením boli: Arthur Wesley Dow, Pierre Bonnard, Henri de Toulouse-Lautrec, Mary Cassattová, Edgar Degas, Renoir, James Abbott McNeill Whistler (Rose and silver: La princesse du pays de porcelaine, 1863 – 64), Monet, Vincent van Gogh, Camille Pissarro, Paul Gauguin, Bertha Lum, Will Bradley, Aubrey Beardsley, Alfons Mucha, Gustav Klimt, Giuseppe de Nittis, sestry Frances a Margaret Macdonaldové, architekti Edward W.Godwin, Frank Lloyd Wright, Charles Rennie Mackintosh a Stanford White, keramici Edmond Lachenal a Taxile Doat. Niektorí umelci, napríklad Georges Ferdinand Bigot, odišli do Japonska kvôli svojej fascinácii jeho umením.

Diela vo všetkých médiách boli ovplyvnené. Tlače a plagáty od Toulouse-Lautreca si nemožno predstaviť bez japonského vplyvu. Tiež Félix Vallotton[1] a Paul Gauguin často tvorili drevotlače v štýle japonizmu, hlavne čierno-biele.

Whistler považoval za dôležitý prienik britského umenia do japonského, no za centrum japonských záležitostí bol považovaný Paríž. Whistler zozbieral tiež zaujímavú kolekciu počas doby, keď bol mimo Anglicka, do 1859. V Anglicku však štúdium a obchodovanie s japonikami začalo už v 1852. Esenciálny prvok japonského umenia, používanie kánonu dekorovanej plochy, chýbajúca perspektíva, boli jednými z propozícií v Owen Jonesovej „The Grammar of Ornament 1856“. Dekoratívne výtvarné umenie v Anglicku bolo ovplyvnené princípmi odvodenými od japonského umenia a bolo nazývané ako anglo-japonský štýl, ktorý sa líšil od japonérie francúzskej.

Niektoré Van Goghove maľby imitovali ukiyo-e v motívoch aj štýle. Napríklad, „Le Père Tanguy“, portrét vlastníka obchodu s umením, ukazuje šesť rôznych ukiyo-e malieb v pozadí. Van Gogh tiež namaľoval obraz „Kurtizána“ v 1887 potom ako našiel jedno ukiyo-e od autora Kesai Eisen na obálke magazínu „Paris Illustré“ v 1886. Tiež v tomto čase v Antverpách zbieral japonské tlače.

Skupina "Nabi" bolo zoskupenie štyroch maliarov, ktorí boli silno ovplyvnení japonským umením. Tento umelecký klub vznikol v roku 1888 v Paríži a patrili doň: Pierre Bonnard, Maurice Denis, Édouard Vuillard a Félix Vallotton. Japonéria sa veľmi silno prejavila napríklad v dielach od Vuillarda – Femme de profil au chapeau vert (1891), od Vallottona – Clair de lune (1895), od Bonnarda – Le corsage à carreaux (1892).[1]

V japonérii sa autori zaujímali hlavne o asymetriu a nepravidelnosť v japonskom umení. Japonské umenie pozostáva z necentrovaného aranžmánu bez perspektívy, bez tieňov a s výraznými farbami na plochách. Tieto prvky boli v priamom kontraste s grécko-rímskym umením a s akademickými konvenciami.

Ukiyo-e, s jeho krivkami, vzorovanými plochami a kontrastnými plochami v obraze inšpirovali smer Art-Nouveau. Niektoré jeho línie a vzory sa stali grafickými klišé, ktoré sa neskôr prejavovali v prácach autorov na celom svete. Tieto formy s veľkými plochami farieb boli predchodcami abstraktného umenia v modernizme.

Japonéria tiež ovplyvnila prijatie japonských prvkov alebo štýlu naprieč celým spektrom umeleckých remesiel, od nábytku, textilu, šperkov až po grafický dizajn.

Japonéria sa prejavila aj v hudbe. V 1885, Gilbertova a Sullivanova komická opera „Mikado“ bola inšpirovaná japonskou výstavou v Knightsbridge, v Londýne, ale mohla byť inšpirovaná aj Medzinárodnou výstavou vo Viedni v 1873. Sullivan použil v opere verziu piesne "Ton-yare Bushi" od Ômura Masujiro. Giacomo Puccini tiež použil túto melódiu vo svojej opere Madama Butterfly v 1904.

Vplyv japonského umenia na európsku literatúru bol tiež značný. Ezra Pound začal svoje dlhé pôsobenie v „East Asian culture“ v 1909, keď prvýkrát videl ukiyo-e tlače v spoločnosti kurátora Laurence Binyona v londýnskom British Museum. Boli inšpiráciou k prihláseniu sa k Imažinizmu a jeho poetickým víziám, ktoré boli často prejavené aj v dielach Richarda Aldingtona, Johna Goulda Fletchera a Amy Lowellovej.

V českej literatúre tvoril v štýle japonérie spisovateľ Julius Zeyer.

Vplyv japonskej literatúry, hlavne poézie, pretrvával po celé 20. storočie. Poéziou haiku a tanka sa nechali inšpirovať viaceré umelecké smery a školy. Umelci San Francisco Renaissance a Beat Generation, neskôr vplyv hnutia hippies, títo všetci považovali japonskú poéziu za jeden zo svojich základných prameňov inšpirácie a formy.