Hermetizmus (filozofia)

V neskorom staroveku sa hermetizmus[pozn 2] objavil paralelne s gnosticizmom, novoplatonizmom a raným kresťanstvom, „charakterizovaný odporom ako k prevládajúcej čistej racionalite, tak aj k dogmatickej viere.“[6]

Spisy, ktoré sú dnes známe ako Corpus Hermeticum (C. H.), boli časťou synkretických a intelektualizovaných pohanských predstáv, ktoré sa objavovali okolo 2. storočia. Inými príkladmi tohto kultúrneho hnutia je novoplatónska filozofia, chaldejské veštby, neskoršia orfická a pytagorejská literatúra, a samozrejme gnosticizmus. Množstvo dochovaných hermetických textov a informácií je zo spisov a citátov ich súčasníkov. Najviac odkazov na hermetizmus pochádza z kresťanských diel, z polemík alebo výpiskov, ktoré sa stavajú k hermetizmu rôzne (Aurelius Augustinus polemicky, Lactantius obdivne), z mimokresťanských prameňov novoplatonik Iamblichos z Chalkidy a alchymista Zósimos.[7]

Existujúce grécke texty trvajú na jedinečnosti a dobrote Boha, nabádajú k očisťovaniu duše a odmietajú pohanské náboženské úkony (napr. uctievanie obrazov). Veľa stratených a zachovaných textov sa zaoberá alchýmiou, astrológiou a mágiou. Sú to tzv. technické hermetické texty. Druhou skupinou sú tzv. filozofické hermetické texty, ktoré sa venujú filozofickým a náboženským úvahám. Väčší filozofický text Asclepius, stratené grécke dielo, zachované len v nekvalitnom[5] latinskom opise a v niekoľkých krátkych úryvkoch originálneho textu v citáciách, obsahuje krvavú predpoveď o konci rímskej nadvlády nad Egyptom a jeho znovuzrodenie. Tento text bol jediným hermetickým textom, ktorý sa do Európy dostal ešte počas antiky.

Prevládajúcou literárnou formou sú dialógy, aj keď len formálne, pretože Hermov oponent obyčajne dialóg neobohacuje. Väčšinou Hermés vyučuje prvkom tajného učenia. Táto forma dialógov je ovplyvnená egyptskou múdroslovnou literatúrou, ktorá pracuje s dialógom medzi otcom a synom[8] a nemá takú dynamiku ako grécke dialógy. Ďalšími literárnymi formami sú hermetické hymny a sentencie.

Po storočiach ochabnutého záujmu bol hermetizmus na Západe znovu prebudený roku 1460 po Kr. macedónskym mníchom menom Leonardo,[pozn 3] ktorý priniesol C. H. do Pistoie. Bol jedným z niekoľkých agentov pistoianského vládcu Cosima de’ Medici, ktorí prehľadávali európske kláštory, aby našli stratené staroveké spisy.[9] Celospolečenský záujem o antickú filozofiu tkvie aj v dejinných okolnostiach. Roku 1453 dobyli Turci Konštantinopol a dôsledkom bol aj útek ostatku byzantských učencov do Európy. So sebou priniesli množstvo v Európe neznámych filozofických spisov, ktoré podnietili záujem renesančnej inteligencie.

Hermetizmus v tom čase oslovoval mnohé osobnosti renesancie. Medzi jeho zástancami bol napr. Pico della Mirandola, Francesco Giorgi, alebo Giordano Bruno. Verili, že hermetizmus je prameňom ostatnej filozofie, starým ako sám človek, v ktorom sa dá nájsť odpoveď na každú otázku.

V roku 1614 nastal zlom, keď švajčiarsky filológ Isaac Casaubon analyzoval lingvistický štýl hermetických textov z C. H. a prišiel k záveru, že texty pripisované Trismegistovi nie sú prácou egyptského kňaza, ale vznikli koncom 1. storočia po Kr.[9][10] Walter Scott ich zasadil do obdobia okolo roku 200 po Kr., zatiaľ čo W. Flinders Petrie medzi roky 200 až 500 pred Kr.[11] Plutarchos datoval Herma Trismegista do obdobia okolo roku 100 po Kr. Tertullianus, Iamblichos a Porfyrios pokladali tradičné datovanie za správne.[12]

Casaubonov výskum znamenal pre hermetické texty a hermetizmus samotný koniec záujmu zo strany intelektuálov na dlhé roky. Jeho miesto zaujala karteziánska filozofia.

Hermova veda sa znovu ocitla na okraji záujmu. Prvý krok v ústrety hermetizmu urobil po dlhom čase Gustav Parthey roku 1854, keď vydal časť C. H.. Bolo to prvé vydanie gréckeho textu od roku 1630 a ukázalo veľký nezáujem akademických kruhov o hermetizmus v tom čase.[13]

Nakoniec sa prielom v záujme podaril Richardovi Reitzensteinovi roku 1904, keď vydal štúdiu Poimandres. Svojimi odvážnymi špekuláciami vyprovokoval odborníkov a tým rozprúdil modernú debatu o hermetizme, ktorá trvá dodnes. Hneď na začiatku sa vytvorili dva prúdy bádateľského prístupu k problematike:[14]

• orientalistický, ktorý predpokladá, že hermetizmus je produktom ľudového náboženstva helenistického orientu a jeho väzba na grécky svet je len zdanlivá alebo povrchná, a
• helenistický, ktorý vidí hermetizmus ako rôznorodý, ale svojbytný filozofický prúd, používajúci jazyk tradičného gréckeho myslenia, a úzko spätý s helenistickou kultúrou.

V roku 1945 sa našlo niekoľko hermetických spisov vo väčšom náleze gnostických papyrusov blízko Nag Hammádí v Hornom Egypte (pravdepodobne časť knižnice zaniknutého kláštora z 2. storočia po Kr.). Jedným z nich bol rozhovor medzi Hermom a Asklépiom z C. H. Asklépios (NHC VI/8) a text hermetických mystérijných škôl O osmičke a deviatke (NHC VI/6),[15] napísané koptsky.[14] V rokoch 1946–54 vydal André-Jean Festugièra štvorzväzkový preklad hermetík, spolu so štúdiou hermetizmu La Révélation d’Hermès Trismégiste. Je to dodnes najväčšia práca o hermetizme. Tento pokus o celkové uchopenie hermetickej filozofie neskončil najlepšie a v odborných kruhoch je pokladaný za rozporuplné dielo, prípadne slepú uličku v bádaní. Preto od polovice 20. storočia sa výskum hermetizmu preorientoval z pátrania po filozofických prameňoch k analýze parciálnych motívov systému.[16]

Podľa legendy, ktorú hermetici prijímajú, Hermes Trismegistos napísal 42 kníh, aj keď v súčasnosti poznáme oveľa viac spisov, ktoré mu pripisujú. Podľa legendy väčšina bola zničená spolu s alexandrijskou Veľkou knižnicou.

Z hermetických dokumentov je možné vybrať tri najdôležitejšie diela pre hermetizmus, ktoré sú dostatočne známe:

• Corpus Hermeticum je už vyššie spomenutý súbor gréckych textov. Sedemnásť kníh je tvorených ako dialógy Herma s inou postavou. Prvá kniha rozvíja meditatívny rozhovor medzi Poimandrom (tiež Nús alebo Boh) a Hermom. Hermés sa prvýkrát dostáva do kontaktu s Bohom. Poimandrés učí Herma tajomstvá Univerza. V ostatných knihách Hermés učí tieto tajomstvá druhých, napr. Asklépia, alebo svojho syna Tata.
• Smaragdová doska Herma Trismegista je krátke ale veľmi známe dielo, ktorého najznámejšou myšlienkou je „ako hore tak aj dolu“. Aktuálny preklad tejto maximy je: „Je pravdivé, je isté, je skutočné, že to, čo je dolu je ako to, čo je hore a to, čo je hore, je ako to, čo je dolu, aby sa vyplnili zázraky jednej veci.“ [19] Text tabule sa odvoláva aj na tri časti vesmírneho poznania, podľa ktorých je odvodené meno Trismegistos – „trikrátveľký“. Podľa legendy dosku našiel Alexander Veľký v Hebrone údajne v Hermovom hrobe.[20]
• Kybalion je traktát, publikovaný roku 1912 tromi anonymnými autormi, ktorí si hovorili „Traja zasvätenci“. Vysvetľuje hermetickú filozofiu a množstvo hermetických princípov.[21]

Hermés Trismegistos na vyobrazení z alchymistického traktátu z roku 1624.

Jedno vysvetlenie, ako Hermés dostal priezvisko „Trismegistos“ vraví, že „trikrátveľký“ je preto, lebo sa v Smaragdovej doske spomína jeho znalosť troch druhov poznania celého vesmíru.[21] Pod tromi druhmi poznania sa rozumie alchýmia, astrológia a teurgia. Podľa Marsilia Ficina Trismegista „volali ‚trikrátveľkým‘, pretože bol najväčším filozofom, kňazom a vládcom.“[22] Ďalšie vysvetlenie môžeme nájsť v Sude (veľká byzantská encyklopédia z 10. storočia): „Volali ho Trismegistos kvôli jeho zbožnosti k trojici, pretože tvrdí, že v trojici je jediná božská prirodzenosť.“[23]

• Alchýmia (Dielo Slnka) – nie je jednoduchá fyzická zmena olova na zlato.[24] Je to pátranie po duchovnej povahe alebo živote hmoty a materiálov, ktoré sa deje prostredníctvom tajomstiev zrodenia, smrti a vzkriesenia.[25] V samotnom chemickom procese sa používa množstvo postupov (napr. destilácia alebo fermentácia) a objavuje množstvo stavov v alchymistickom diele. Používa zrýchlené prírodné procesy, aby prirodzenú hmotu doviedla do stavu dokonalosti.[26] Takáto dokonalosť je cieľom „Veľkého diela“ (lat. Opus Magnum).
• Astrológia (Dielo Mesiaca) – Hermés označil Zaratuštru za jej objavitela a naučil ju ľudí.[27] V hermetickom ponímaní je možné, že pohyb planét má hlbší význam a dokonca metaforickú hodnotu symbolu v mysli Jediného (Boha). Astrológia má vplyv na Zem, ale neriadi naše činy. Poznanie má navrch, ak vieme akým vplyvom podliehame a ako sa s nimi správne vysporiadať.
• Teurgia (Dielo hviezd) – Jestvujú dva druhy mágie podľa Giovanniho Pica della Mirandolu a jeho diela Apologia, ktoré stoja navzájom v protiklade. Prvou je goétia (starogr. γοητεία – čarodejníctvo), čierna mágia pracujúca so zlými duchmi (napr. démonmi). Druhou je teurgia (starogr. θεουργία), božská mágia pracujúca s dobrymi duchmi (napr. anjelmi, archanjelmi, bohmi).[28] Teurgia sa pokladá za praktickú čast alchýmie.[29] Preto alchýmia je braná ako kľúč k teurgii,[30] konečný cieľ zjednotenia s vyššími svetmi, ktoré vedie k získaniu „božského vedomia“.[29]

Hermetizmus učí, že jestvuje „Jediný“ (Boh), ktorého súčasťou sme my a celý vesmír a predpokladá, že existujú vo vesmíre také bytosti, ako bohovia, anjeli alebo elementáli. Pracuje s pojmami ako prvotný Človek, Nús, alebo planetárni Správcovia, ktoré svedčia o gnostickom vplyve. Hermetizmus „usiluje o maximalizáciu spiritualizácie a univerzalizáciu zbožnosti, a v tom sa snaží prekonať bežné náboženstvá postavené na tradičných kultoch.“[31]

Vo vzťahu človek–boh hermetizmus tiež prekonáva iné náboženské a filozofické systémy:

V starovekom hermetizme sa stretáva niekoľko filozofických vplyvoch súčasne. Hlavné sú štyri:[33]

• grécky – alebo helenistický; hermetizmus narába s myšlienkami a výrazovými prostriedkami helénskych filozofických smerov (napr. Platóna), používa ich však iným spôsobom, rozvíja ich po svojom, nezávisle od pôvodnej logiky;
• židovský – na niektorých miestach sa objavuje legenda o stvorení sveta a človeka, dokázateľne príbuzná príbehu z Genesis; napr. motív Človeka je z helenistického judaizmu, podobne ako v gnosticizme; motívy sa však používajú len ako pomôcka a ich chápanie často v podstate odlišné; antropocentrizmus prevzatý z judaizmu je nezlučiteľný s gréckym filozofickým kozmocentrizmom.
• gnostický – niekedy sa vyskytujú gnostické pojmi ako prvotný Človek, planetárny Správcovia, alebo spása človeka poznaním jeho božskosti; v hermetizme nestojí horný svet v protiklade s dolným alebo nejestvuje protiklad medzi Nús–Bohom a Nús-Tvorcom; na spasenie človek v hermetizme nepotrebuje sprostredkovateľa ale dokáže sa povzniesť sám vlastnými silami, to je v protiklade aj s kresťanstvom;

• egyptský – miestami sa objavujú motívy ako kráľovská moc alebo tvoriteľské Slnko; aj keď jazyk je helenistický, živná pôda hermetizmu je v egyptskej tradícii.

Kozmická ruža z diela Amphitheatrum sapientiae aeternae od Heinricha Khunratha.

V súčasnosti sa podľa Antoine Faivreho hermetizmus rozlišuje na:[34][pozn 1]

• doktrínu, ktorú obsahuje antická hermetická literatúra a
• väčší súbor náuk, viery a praktík, ktoré nie sú vždy závislé na antickom hermetizme.

Jeden z najlepších znalcov hermetizmu 20. storočia, Giulio Cesare Evola, vyslovil postreh, v ktorom porovnáva antické a súčasné ponímanie hermetickej a aj všeobecnej vedy. Český hermetický historik a psychológ Milan Nakonečný o tom píše:

„Duchovné videnie človeka v tradičných kultúrach bolo také, že každé zmyslové vnímanie malo aj psychickú zložku, ktorá mu pridávala duchovný rozmer a privádzala obsah zmyslu k nahému obrazu spolu so silným citovým momentom.“ Preto, pokračuje Evola, mohla byť antická veda zároveň teológiou a transcendentálnou psychológiou — prírodoveda bola zároveň duchovedou. Na tento základ je potom potrebné postaviť hermetizmus: dá sa chápať ako prírodná veda, ale nie v dnešnom význame slova. Nejde tu len o hmotné poznanie, ale aj o ‚ireálnu intelektualitu‘. Ak si predstavujeme svet ako organickú jednotu, ako rád (κόσμος), vytvárame si možnosť stúpať k metafyzickej rovine a svet sa javí ako ‚božie dielo‘ (θείων έργων).[34]

Hermetizmus používa štyri klasické živly: zem, vodu, vzduch a oheň. Boli známe už pred Sokratom a často ich spomína C. H.. Piaty aristotelovský živel éter C. H. nepozná.

Tieto slová sa veľmi často používajú v okultných alebo magických kruhoch. Ako je vyššie uvedené, pochádzajú z hermetických textov. Ich koncept je prvý raz vyložený v Smaragdovej doske Herma Trismegista v slovách: „… to, čo je dolu je ako to, čo je hore a to, čo je hore, je ako to, čo je dolu …“.[35]

V zhode s rôznymi úrovňami reality: fyzickou, duševnou a duchovnou, všetko, čo sa stane v jednej úrovni, stane sa aj v ostatných. Tento princíp sa vyskytuje tiež v paradigme mikro- a makrokozmu. Mikrokozmos je samostatné Ja, alebo iná individualita. Makrokozmos je vesmír. Predpokladá sa, že makrokozmos je ako mikrokozmos a opačne, a vzájomne sa prelínajú. Porozumením jednému, zvyčajne mikrokozmu, je možné porozumieť druhému.[36]

Hermetizmus sa k prevteľovaniu stavia pozitívne, podobne ako novoplatonizmus. Hermés hovorí:

Existuje vysvetlenie, že veta hovorí o rôznych znovuzrodeniach skôr v duchovnom zmysle ako vo fyzickom tele.

Hermés vysvetľuje v knihe O myslení a vnímaní (C. H. IX), že Nús (myseľ) rodí obe kvality: dobro aj zlo, podľa podnetu, ktorý dostane buď od Boha alebo od démonov. Boh prináša dobro a démoni zlo. Medzi vecami, ktoré prinášajú démoni, je „nevera, vražda, násilie k otcovi, svätokrádež, bezbožnosť, uškrtenie, samovražda skokom z útesu, a ďalšie podobné diabolské činy.“[38]

Z tohto textu je jasné, že hermetizmus má naozaj zmysel pre morálku. Slovo „dobro“ je však používané veľmi presne, výhradne pre „najvyššie dobro“, t. j. Boha.[39] Len Boh (ako „najvyššie dobro“, nie ako „všeobsahujúci“) je úplne oslobodený od zla, preto sa považuje za dobrého. Človek je zbavený šance byť dobrým, preto má telo podliehajúce prírodným živlom a nepozná najvyššieho Boha.[40]

Medzi vecami, ktoré sú pokladané za hriešne, je aj sústredenie sa na materiálny život, čo je jediná vec, ktorá uráža Boha:

Mikrokozmos

Príbeh sa spomína v knihe Poimandrés (C. H. I). Rozpráva ho Nús–Boh Hermovi Trismegistovi po meditáciách. Začína tým, že Boh ako zhliadol Kozmos a stvoril živly, vytvoril náš svet s vlastnými prvkami a dušami. Potom Nús–Boh, súčasne božský Otec aj kozmická Matka, majúci Logos (Slovo), zrodil Nús–Tvorcu, tvorcu sveta. Nús–Tvorca stvoril sedem Správcov alebo božstiev (pokladaných za Merkúr, Venušu, Mars, Jupiter, Saturn, Slnko a Mesiac), ktoré sa pohybujú v kruhoch a vládnu osudu.

Logos preskočil ďalej, z materializovania živlov, ktoré stvoril bez inteligencie. Nús–Tvorca vytvoril okruh Správcov a ich hmota vydala stvorenia bez reči. Zem bola oddelená od Vody a z nich vyšlo množstvo tvorov, rozdielnych od Človeka.

Nakoniec Nús-Boh stvoril Človeka androgyna na svoj obraz a odovzdal mu stvorenie. Človek pozorne sledoval tvorenie svojho brata – Nús–Tvorcu a prijal od neho a aj od svojho otca právo na všetko. Človek sa potom vzniesol do sfér, aby videl a poznal všetko stvorenie a vtedy ukázal tvár Najvyššieho Fysis (Prírode). Fysis sa do neho zamilovala a Človek, vidiac v nej svoju zrkadliacu sa podobu, zaľúbil sa do nej (v skutočnosti do svojej podoby). V tom momente, ako sa rozhodol ostať s ňou, stal sa jej súčasťou a otrokom jej obmedzení, akými sú pohlavie a spánok. Stal sa nemým, pretože stratil Logos, rozdvojeným, smrteľným telom, ale ostal nesmrteľný duchom, ostalo mu právo na všetko, ale podliehal osudu.[5]

Príbeh okrem vzniku človeka neprotirečí evolučnej teórii. Väčšina hermetikov plne akceptuje evolučnú teóriu ako pevný základ pre stvorenie všetkého, od jednoduchej hmoty po človeka.[42]

Kybalion formuluje sedem hermetických axióm:[43][44]

1. Zákon mentalizmu: „Všetko je Myseľ. Vesmír je v mysli.“
2. Zákon súvzťažnosti: „Ako hore, tak aj dolu. Ako dolu, tak aj hore.“
3. Zákon vibrácie: „Nič nestojí, všetko je v pohybe, všetko vibruje.“
4. Zákon polarity: „Všetko je duálne, všetko má svoje póly, všetko má svoj protiklad, podobné a nepodobné veci sú rovnaké, protiklady sú vo svojej podstate identické, líšia sa formou, protiklady sa priťahujú, všetky pravdy sú len polopravdami, všetky paradoxy sa dajú urovnať.“
5. Zákon rytmu: „Všetko prichádza a odchádza, všetko ma svoj príliv a odliv, všetko stúpa a klesá, kmit kyvadla je vo všetkom, miera kmitu vpravo je mierou kmitu vľavo, rytmus vyvažuje.“
6. Zákon príčiny a následku: „Každá príčina má svoj následok, každý dej svoju príčinu, všetko sa deje podľa Zákona, náhoda je len nepoznaný zákon, je mnoho spôsobov ako sa následok prejaví, ale Zákonu neunikne.“
7. Zákon pohlaví: „Pohlavia sú vo všetkom, všetko má svoj mužský a ženský aspekt, pohlavie je v každom prejave.“