Suda (encyklopedický slovník)

Suda (byzant. Σοῦδα) je rozsiahly byzantský lexikón z 10. storočia.[1] Vznikol v druhej polovici 10. storočia, pravdepodobne okolo roku 1000[2], teda počas vlády Basilea II.[3], prípadne sa iba uvádza „krátko po Konštantínových (pozn. Konštantín VII.) časoch“.[4][pozn 1]

Prvá strana jednej z raných tlačených verzií Sudy.

Názov

Historici viedli dlhé spory o význame názvu. Slovo „suda“ znamená priekopa[5]/jama[6] alebo palisáda[3] či voľnejšie bašta.[3] Alegorický význam je „pevná stavba“[5] alebo „rozsiahla, dobre usporiadaná a užitočná stavebná konštrukcia“.[6]

Etymológia asi vychádza z výrazov ohradenie/oplotenie prípadne priekopa.[2] Iné vysvetlenie je skratka z gréckeho výrazu „Synagógé Onomastikés (h) Ylés Di’ Alfabétú“ alebo „SO(h)Y Diaforón Andrón“, v preklade „Súhrn slovníkového materiálu v abecednom poriadku“ a „Súhrn slovníkového materiálu rozličných mužov“.[5]

Už od 12. storočia sa však tradoval pod nesprávnym názvom „Suidas“, čo malo byť meno autora, tak interpretoval názov napríklad Eustatios zo Solúna.[2]

Obsah

Suda vysvetľuje obťažné gramatické tvary, zriedkavé výrazy, príslovia, ďalej obsahuje informácie o osobách, miestach (najčastejšie antických a biblických)[4], inštitúciach a pojmoch ako kozmos, údaje zo stredoveku sú zriedkavé.[2] Jednotlivé heslá nie sú usporiadané podľa ich poradia v abecede, ale podľa toho ako sa vyslovujú.[1]

Tvorcovia čerpali nie z primárnych prameňov, ide o kompiláciu starších slovníkov a encyklopédii,[5] niekedy čerpali z antických či byzantských historikov, nie však z originálnych diel, ale z excerptov.[6]

Význam

Suda bol vo svojej dobe populárny zdroj.[2][3] Pre dnešnú dobu má svoj význam v tom, že obsahuje informácie o dielach (a aj citácie z nich), ktoré sú často stratené.[1][6]

Predstavuje pohľad na Byzantíncov, ich svet a časy ich vlastnými očami.[7]

Ukážka

Heslo o Gregorovi Naziánskom:

„ Gregor, biskup z Nazianzu (čo je cestová stanica v Kapadócii) bol vysoko vzdelaný muž a veľký priateľ Bazila z Cézarei, kapadóckeho biskupa. Nebol iba vedec a obratný v písaní básní, ale rovnako bol vzdelaný vo filozofii a bol horlivý rétor; napísal mnoho diel, ktoré sa skladajú z tridsiatich tisícov veršov. Medzi jeho diela patrí: K smrti (jeho) brata Cézarija, pohrebné kázania na smrť jeho otca, iná reč pre jeho sestru Gorgóniu, dielo o milosrdenstve k chudobným, jedno ako chvála na Makabejcov, diela, ktoré chvália Kypriána, Atanázia, Hera filozofa, dve kázne proti Juliánovi, dve rozpravy proti Eunómiovi, jedna kázeň o teológii, jedna rozprava o Synovi, iná rozprava o Svätom Duchu, panegyrik, desať homílií a mnoho ďalších známych diel. Nasledoval štýl Polemona z Laodikeji, ktorý bol sofista v Smyrne, a stal sa majstrom orátora Aristida. Napísal tiež iné dielo o hexametroch, v ktorom sa hovorí o pannách, o manželstve a iných veciach. Písal o rôznych témach: celkovo tridsať tisíc veršov v rôznych metrách. Gregor Filostorgus Árijec píše o ňom (Gregorovi Naziánskom) vo svojej Histórii a vraví: (citát chýba v pôvodom rukopise) a on (Filostorgus) písal tieto veci, pretože bol arián. Keď Gregor (Naziánsky) prišiel do svojho domova, ustanovil biskupa nad svojou cirkvou a odišiel žiť ako mních. Po šiestich rokoch zomrel v trinástom roku vlády cisára Theodósia. “
– Suda[8]

Heslo o Avaroch:

„ Týchto Avarov zničili s celou silou sami Bulhari. Krum sa spýtal zajatých Avarov: „Čo myslíte, z akej príčiny zahynul váš panovník a všetok (ľud váš)?“ A odpovedali mu: „Vzájomné ohováračky sa rozmohli a zmužilých i rozumných priviedli navnivoč. Potom nespravodliví a zlodeji sa stali druhmi sudcov; k tomu pristúpilo ožranstvo, lebo sa od množstva vína všetci stali opilcami. Potom to bolo úplatkárstvo - všetci sa totiž stali kšeftármi a klamali sa navzájom. Z toho vznikla naša skaza.“ Keď si to (Krum) vypočul, zvolal všetkých Bulharov a vydal nasledujúce ako zákon:

Ak jeden druhého žaluje, nesmie byť skôr vypočutý, kým spútaného neprešetria; ak by sa zistilo, žeje udavač alebo luhár, má byť usmrtený. Nijakému zlodejovi sa nesmie poskytnúť živobytie, ak by sa to niekto odvážil, má sa mu odňať všetko majetok a zlodejovi sa majú dolámať údy. Všetky viniče rozkázal vytrhať. Každému žobrajúcemu sa nemá dať len niečo, ale treba ho uspokojiť, aby znova nežobral; kto tak nespraví, má byť pozbavený imania.

 “
– Suda[9]

Poznámky
  1. Nejasnosti ohľadom presného datovania spočívajú v tom, že nie je jasné či informácie o cisárovi Basileovi II. a Konštantínovi VIII. pochádzajú z pôvodného textu alebo sú interpoláciou.[2]

Referencie
  1. Suda. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 454.
  2. SOUDA. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1930 – 1931.
  3. SOUDA. In: ROSSER, John H. Historical dictionary of Byzantium. Lanham, Md : Scarecrow Press, 2001. 479 s. (Historical dictionaries of ancient civilizations and historical eras; zv. 4.) ISBN 0-8108-3979-2. S. 366.
  4. The Cambridge History of the Byzantine Empire c. 500 – 1492. Ed. Jonathan Shepard. 1st pub. Cambridge : Cambridge University Press, 2008. 1207 s. ISBN 978-0-521-83231-1. S. 87.
  5. DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. Vyd. 2. Praha : Vyšehrad, 2003. 413 s. (Kulturní historie.) ISBN 80-7021-409-0. S. 176 – 177.
  6. SUDA. In: BORECKÝ, Bořivoj; DOSTÁLOVÁ, Růžena, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2., přeprac. a dopl. vyd., V nakl. Leda vyd. 1. Praha : Leda, 2006. 663 s. ISBN 80-7335-066-1. S. 504 – 505.
  7. HOLMES, Catherine. Basil II and the Governance of Empire (976 – 1025). New York : Oxford University Press, 2005. 625 s. (Oxford Studies in Byzantium; zv. 1.) ISBN 978-0-19-927968-5. S. 61.
  8. JEŽEK, Václav. Byzantská paideia vzdělávání v Byzanci : (byzantská kultura). 1. vyd. Prešov : Prešovská univerzita, 2006. 220 s. ISBN 80-8068-535-5. S. 123 – 124.
  9. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 273 – 274.

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.