Neskorá rímska republika

Dobytie veľkých území v Stredomorí malo ďalekosiahle následky:

• Na dobytých územiach vznikali veľkostatky (latifundiá), ktoré väčšinou patrili optimátom a pracovali na nich (lacní) otroci. Tiež sa dovážalo veľa lacných otrokov, s ktorými sa lepšie oplatili veľkostatky ako malé polia.
• Do Itálie sa dovážalo tak lacné obilie, že „domáci“ roľníci svoje nemohli predať a strácali svoje pozemky, čím sa stávali bezzemkami – proletármi. Proletári žili najmä v Ríme, kam sa sťahovali z celej krajiny. Roľníci z Itálie chudobneli aj tým, že tvorili jadro vojska a ešte počas bojov utrpeli ťažké straty. Keďže nedostatok roľníkov znamenal aj nedostatok vojakov medzi rímskymi politikmi sa stále častejšie objavovali návrhy na obmedzenie veľkostatkov (rozdelenie pôdy).
• V Itálii sa začali pestovať olivy a vínna réva.
• Už po roku 200 dochádzalo prijímaním nových „vodcov“ z dobytých území k rozpadu dovtedy jednotnej rímskej vedúcej vrstvy (187/184 scipiónske procesy)

Obyvateľstvo tvorili:

• optimáti – senátorský stav, úradnícka šľachta, vrchná vrstva nobility resp. názov nobility na sklonku republiky
• populári (ľudová strana) – od roku 133 názov pre politikov zastupujúcich záujmy rytierov, bezzemkov, roľníkov a obchodníkov, opierali sa najmä o rytierov a ľudové zbory, bojovali proti optimátom, rozlišovacím znakom populárov a optimátov je, že prví si nechávali schvaľovať zákony len ľudovými zbormi, kým druhí senátom
• rytieri (publikáni, jazdci) – jazdci poverení vyberaním daní (na tom zbohatli), veľkoobchodníci
• bezzemkovia (proletári) – bez vlastníctva pôdy, najmä remeselníci a nádenníci
• roľníci
• obchodníci
• otroci

Rozvoj otrokárskeho hospodárstva po Druhej púnskej vojne spôsobil tzv. Prvé povstanie otrokov (136 – 132), ktoré vypuklo v oblasti mesta Enna. Povstalci si zvolili aj kráľa, ale boli porazení.

V roku 133 tribún ľudu Tiberius Sempronius Grakchus, sám príslušník najvyšších optimátov, navrhol zákon, podľa ktorého kto má viac ako určitú rozlohu pôdy, má dať túto „nadbytočnú“ pôdu do dedičnej držby bezzemkov (t. j. nových roľníkov). Senát zákon zamietol, ľudový zbor ho však ochotne prijalo. Nato senátori Grakchusa zavraždili a jeho prívržencov odsúdili na popravu, zákon však ostal v platnosti, ale jeho realizácia bola všemožne sťažovaná, až sa nakoniec takmer neuskutočnila.

Nasledovalo obdobie častých občianskych vojen (132 – 31 pred Kr.). V rokoch 123 – 121 bol zvolený za ľudového tribúna Gaius Sempronius Grakchus, brat zavraždeného Tibéria, ktorý sa pokúsil o ešte ďalekosiahlejšie reformy. Okrem zákona podobného zákonu jeho brata navrhol o. i. aj predať zlacnené obilie plebejcom v Ríme a previesť súdy na rytierov, no aj jeho roku 121 spolu s 3000 prívržencami zavraždili a zákonom z roku 111 agrárnu reformu úplne zablokovali.

Zlyhanie optimátov vo Vojne s Jugurtom a Vojne s Kimbrami a Teutónmi (pozri Vonkajší vývoj) viedlo k vzostupu vodcu populárov Gaia Maria, ktorý bol dokonca protiústavne 5-krát zvolený konzulom (104 – 100). Marius urobil roku 104 vojenskú reformu: nahradil ad-hoc zvolávanú armádu profesionálnou armádou tvorenou hlavne bezzemkami, ktorí mali dostať ako žold pozemky (čo však optimáti potom prekazili).

104 – 101 sa odohralo aj Druhé povstanie otrokov (tzv. sicílske). Senát nariadil, aby miestodržitelia Ríma prepustili takých otrokov, ktorí boli priatelia Ríma a otrokmi sa stali len kvôli pirátom alebo daňovým nedoplatkom. Keď na Sicílii miestny miestodržiteľ implementácii nariadenia zabránil, došlo k vzbure otrokov, ktorú ale Rím roku 101 porazil.

Nasledovala Spojenecká vojna (91 – 89 pred Kr., tiež: Marsická vojna), čiže v podstate vojna Italikov mimo Ríma (najmä Marsovia, Samniti, Paelingovia) proti Rímu. Italikovia už boli nahnevaní od zákona z roku 95 pred Kr., ktorí vykázal z Ríma všetkých cudzincov s „neprávoplatným“ občianstvom. Roku 91 potom ľudový tribún Livius Drusus o. i. požadoval, aby sa občianstvo poskytlo všetkým spojencom, ale Senát to zamietol a na tribúna bol spáchaný atentát. Nato začali Italikovia zabíjať úradníkov z Ríma a vypukla vojna. Výsledkom bola porážka Italikov (hoci niekoľko miest ešte pokračovalo v odboji), priznanie Rímskeho občianskeho práva všetkým slobodným občanom polostrova a následná definitívna romanizácia Apeninského polostrova.

V rokoch 88 – 82/80 došlo k občianskej vojne medzi vodcom optimátov konzulom Cornéliom Sullom a vodcom populárov Gaiom Mariom, resp. jeho nástupcami. Spor sa začal roku 88 pred Kr., kedy senát poveril Sullu vedením vojny proti Mithradatovi (pozri Vonkajší vývoj). Žiarlivý Marius však dosiahol, že za veliteľa bol zvolený on sám. Nato Sulla obsadil s rímskym vojskom Rím, Marius bol vyhnaný a Sulla sa vybral na východ (úspešne) bojovať proti Mithradatovi. Marius sa zatiaľ roku 87 s pomocou novozvoleného konzula L. Cornélia Cinnu zmocnil Ríma, bol zvolený za konzula, ale v januári 86 zomrel. Roku 83 sa Sulla vrátil do Itálie, zavraždil despotického Cinnu, roku 82 porazil Mariovho syna, dal povraždiť Samnitov (vtedy spojencov populárov), skonfiškovať majetok svojich nepriateľov a stal sa doživotným diktátorom (prvýkrát v rímskych dejinách). Zaviedol prvýkrát proskripcie, t. j. zoznamy nepohodlných ľudí (tu Mariových prívržencov), ktorých môže každý zabiť. Posledných Sullových nepriateľov porazil vojvodca Pompeius v rokoch 81 až 80 na Sicílii a v Afrike. Hispánia pod vedením Mariovho straníka prétora Sertoria, ktorý tam vytvoril protivládu Ríma, však dlho vzdorovala. Po nerozhodných bitkách medzi Pompeiom a Sertoriom v Hispánii (75 – 72) bol Sertorius porazený až pomocou sprisahania v Hispánii roku 72.

Za Sullovej diktatúry (82 – 79) došlo k viacerým reformám, ktoré najmä zvýšili moc optimátov (senátu) a obmedzili moc ich protivníkov – tribúnov ľudu. Roku 79 sa Sulla vzdal moci.

Nasledovalo Spartakovo povstanie (73 – 71 pred Kr.), povstanie asi 70 000 otrokov, ktoré bolo spočiatku úspešné, ale pre nejednotnosť porazené roku 71 najväčším rímskym boháčom Liciniom Crassom. Zvyšok otrockého vojska, ktorý utiekol do severnej Itálie, bol porazený Pompeiom vracajúcim sa z Hispánie.

V roku 70 konzuli Pompeius a Licinius Crassus zrušili aj posledné prvky Sullových reforiem a hlavne obnovili práva tribúnov ľudu. V roku 63 konzul a znamenitý rečník Marcus Tullius Cicero odhalil sprisahanie (prevzatie moci) pripravované šľachticom Catilinom. Catilina nato utiekol z Ríma a jeho prívrženci boli na príkaz Cicerona popravení, pričom ale v príslušnej debate v senáte vysvitlo, že Caesar je proti poprave a proti nemu stojí okrem Cicerona aj Cato, vodca odporcov veľkostatkárov. Roku 62 bol Catilina porazený pri Pistorii.

V roku 61, po Pompeiovom návrate z vojny proti Mithradatovi (pozri Vonkajší vývoj), senát zamietol prideliť jeho vojakom pozemky a uznať ním uskutočnené územné usporiadanie východných provincií (63). To viedlo k vzniku tzv. Prvého triumvirátu (60 – 53) medzi Pompeiom (ktorý mal slávu), Crassom (ktorý mal peniaze, pozri hore) a Caesarom (ktorý mal moc, získal si obľubu usporadúvaním nákladných hier, od roku 68 kvestor, na rok 59 už bol zvolený za konzula). Išlo o tajný spolok, ktorým si rozdelili moc. V roku 59 sa Pompeius oženil s Casearovou dcérou. Caesar počas svojho konzulátu napriek odporu senátu splnil hore uvedené Pompeiove želania, ako aj mnohé Crassove, prostredníctvom ľudového snemu. Caesarovi naopak pridelili na päť rokov provincie Gallia cisalpina, Illyricum a Pompeius cez senát „pridal“ ešte Galliu ulterior. Rečník Cicero sa stal známym kritikou novovzniknutých pomerov, ktoré vlastne paralyzovali všetky inštitúcie republiky.

Caesar bol potom v rokoch 58 – 49 správcom celej Galie, kde výrazne posunul rímske hranice (pozri Vonkajší vývoj). Doma v Ríme Caesarove záujmy zastupoval Clodius, bojovný straník, ktorému Caesar dopomohol k funkcii tribúna ľudu. Tento roku 58 hneď niekoľkými zákonmi odpratal Caesarových odporcov, najmä Cicerona (bol vyhnaný, pretože prikázal popravu Catilinovych prívržencov – občanov Ríma) a Catona (poslali ho anektovať Cyprus). Cicero sa síce po zásahu Pompeia mohol roku 57 pred Kr. vrátiť, ale už sa politike venoval len málo. V tom čase – počas svojho pobytu v Galii a inde – Caesar neustále nepriamo zasahoval do situácie v Ríme, kde sa Pompeius a Crassus pokúšali dosiahnuť Caesarovu úroveň vplyvu a oligarchia na čele s Catonom sa snažila zrušiť Caesarove velenie v Galii. Senát však Caesarovo poverenie fakticky legalizoval roku 57 pred Kr. usporiadaním dvojtýždňových slávností na počesť Caesarových víťazstiev v Galii. V roku 56 bol na Caesarov popud obnovený triumvirát. Výsledkom bolo, že Pompeius a Crassus sa stali konzulmi na rok 55 pred Kr., Pompeius potom mal ísť na päť rokov do provincie Hispánia (aby mohol tak ako Caesar ukázať svoje vodcovstvo), Crassus zas do Sýrie (bojovať proti Partom) a Caesarovi predĺžili poverenie v Gallii o ďalších päť rokov. Pompeius však nakoniec do Hispánie neodišiel, poslal tam svojich legátov a ostal v blízkosti Ríma. Crassa zas Partovia roku 53 zabili, čím sa triumvirát rozpadol.

V roku 53 vypukol v Ríme obrovský korupčný škandál kvôli konzulátnym voľbám, vypukla anarchia, Pompeiova žena (čiže Caesarova dcéra) zomrela, Pompeius nezasiahol a znova odložil odchod do Hispánie. Medzi Caesarom a Pompeiom narastalo odcudzenie. Pompeius prešiel na stranu optimátov. Vo všeobecnom chaose (bola podpálená budova senátu a Clodius zavraždený svojimi protivníkmi) napokon všetky vrstvy obyvateľstva roku 52 zvolili Pompeia za jediného konzula. V decembri roku 50 potom iný konzul prenechal Pompeiovi svojvoľne „ochranu republiky“.

Medzitým (od r. 51) Caesar v Galii, stojac na čele najväčšieho a najlepšieho vojska aké dovtedy Rím zažil, požadoval úrad konzula, senát ovládaný Pompeiom zas v januári 49 požadoval, aby rozpustil svoje vojsko a vrátil sa do Ríma. Keď potom vysvitlo, že senát navyše vyhlásil Caesara za nepriateľa štátu, prekročil Caesar začiatkom roku 49 dnes povestnú rieku Rubikon (s výrokom „Kocky sú hodené“), tvoriacu hranicu medzi Itáliou a Galiou.

Prekročením Rubikonu začala občianska vojna (49 – 45 pred Kr.) medzi (populárom) Caesarom a (optimátom) Pompeiom, resp. po jeho smrti jeho synmi. Roku 49 konzuli, Pompeius a senátori-optimáti utiekli do Dyrrhachionu v Macedónii (dnes Drač v Albánsku) a úspešný Caesar sa po krátkom pobyte v Ríme pobral do Hispánie (v snahe zabezpečiť si tylo pred útokom na Dyrrhachion), kde roku 49 porazil Pompeiových legátov. Na spiatočnej ceste primäl ku kapitulácii Massiliu (dnes: Marseille) a usporiadal pomery v južnej Galii. Potom sa zastavil v Ríme ešte roku 49, kde ho o. i. prétor M. Aemilius Lepidus vymenoval za diktátora, usporiadal voľby a bol zvolený za konzula. Potom sa pustil na východ za Pompeiom, ktorého vojsko 9. augusta 48 pred Kr. porazil pri Pharsalose (dnes Farsala). Pompeius utiekol do Egypta, lebo tam kedysi pomohol na trón Ptolemaiovi XII. Auletovi, otcovi súčasných dvoch vládcov Egypta. Netušil však, že v Egypte práve bojovali proti sebe strany podporujúce týchto dvoch vládcov – Ptolemaia XIII. Philopatora a jeho sestru Kleopatru. Navyše z túžby zavďačiť sa víťazovi dvorania Ptolemaia XIII. Caesarovi, ktorý dorazil krátko po Pompeiovi, predložili na privítanie Pompeiovu hlavu. Pompeiovci utiekli do provincie Africa. Caesara, na ktorého strane medzitým stál celý Rím, ktorý ho preto zvolil za diktátora na jeden rok a zavalili rôznymi poctami, sa potom v Egypte zapojil do bojov o trón na strane Kleopatry (tzv. Alexandrijská vojna 48 – 47). Po príchode posíl z Malej Ázie a Sýrie Caesar Ptolemaia XIII. porazil. Egypt potom (rok 47) ostal nezávislý pod vládou Kleopatry a jej druhého brata Ptolemaia XIV. (ktorý sa formálne stal Kleopatriným manželom).

Potom sa Caesar vybral späť do Ríma, kde sa za jeho neprítomnosti vyskytli rôzne formy poburovania. Cestou v Sýrii preukázal služby Židom a v dnešnom Turecku roku 47 pred Kr. pri Zele (dnes Zile) porazil Farnaka (Caesarov výrok, že len „prišiel, uvidel a zvíťazil“), ktorý sa od predošlého roku snažil zo svojej Bosporskej ríše dobyť späť územia svojho otca Mithradata. Späť v Ríme potom Caesar rýchlo usporiadal pomery, dosadil všade svojich ľudí a ponáhľal sa (r. 47) do provincie Africa, kde roku 46 pri Thapse (dnes: Henchir ed-Dimas) porazil Pompeiovcov (t. j. republikánov). Pompeiovi synovia utiekli do Hispánie, republikán Cato spáchal samovraždu a Numídia v Afrike bola rozdelená: časť pripadla Mauritánii, časť bola pripojená k provincii Africa. Po návrate do Ríma roku 46 Caesara triumfálne privítali, predĺžili mu diktatúru o desať rokov, senát bol zväčšený do roku 44 z 300 na 900 poslancov (pričom tí noví boli samozrejme odvtedy Caesarovi priaznivci), zaviedol Juliánsky kalendár a uskutočnil mnohé iné reformy. Cicerovi, ktorý bol v občianskej vojne na strane Pompeia, a mnoho jeho priaznivcom udelil Caesar milosť. Roku 45 potom ešte Caesar porazil Pompeiových synov v Hispánii pri Munde (dnes Montilla). Tým sa občianska vojna skončila.

Caesar ostal neobmedzeným vládcom obrovskej ríše, diktatúra mu bola predĺžená na doživotie, bol mu pridelený dedičný titul Imperator (po slovensky imperátor alebo cisár) a uskutočnil mnohé ďalšie reformy, napr. založil mnoho kolónií ako stredísk romanizácie, mnohých úradníkov určoval de facto on sám, čokoľvek vyhlásil malo silu zákona, vystaval Rím atď. Podriadenosť Egypta bola zabezpečená tým, že Kleopatra sídlila v Ríme, žila s Caesarom de facto v manželskom zväzku (hoci mali obaja oficiálne iných partnerov) a mali spolu syna Caesariona (Kaisariona), ktorý bol roku 44 vymenovaný za spoluvládcu Egypta (vládol 44 – 30) pod menom Ptolemaios XV.

15. marca 44 pred Kr. bol však Caesar, práve keď sa pripravoval na výpravu proti Partom, na schôdzi senátu zavraždený vysoko postavenými sprisahancami na čele s C. Cassiom Longinom a najmä s M. Iuniom Brutom, mladým priateľom Cicera a človekom, ku ktorému mal Caesar sympatie a ktorému udelil významné hodnosti (preto údajný Caesarov výrok „Aj ty Brutus?!“). Dôvodom bolo, že Caesar sa fakticky správal ako kráľ (dokonca sa povrávalo, že sa chce dať vymenovať za kráľa), no kráľovstvo bolo v Ríme od čias vzniku republiky veľmi sprofanovaný pojem.

Kleopatra po Caesarovej smrti utiekla do Egypta.

Po zabití Caesara v Ríme bojovali o moc:

• Republikáni, ku ktorým patrili sprisahanci (Cassius, Brutus a. i.) a vedúce osobnosti senátu
• Cézarovci, vedení Marcom Antóniom (konzul, vojvodca, Caesarov priateľ), M. Aemiliom Lepidom (magistrom equitum Caesara, rímsky boháč) a podporovaní mnohými miestodržiteľmi provincií a väčšinou rímskeho vojska
• Gaius Octavius (vnuk Caesarovej sestry, podľa Caesarovho testamentu adoptívny syn a hlavný dedič Caesara, od nastúpenia dedičstva nazývaný Gaius Iulius Caesar Octavianus)
• Sextus P. Pompeius (syn Pompeia, ktorý od bitky pri Munde r. 45 vedie malú vojnu proti cézarovcom)

Sprisahancom sa nepodarilo získať spontánny súhlas ľudu so zabitím Caesara. Antonius zatiaľ získal štátnu aj Caesarovu pokladnicu a Caeasarom zanechaný archív. So sprisahancami šikovne uzavrel kompromis, podľa ktorého títo získali beztrestnosť výmenou za pravidlo, že všetky Caesarove nariadenia (aj dosiaľ nevyhlásené) zostávajú v platnosti. Keďže mal Antonius v rukách archív, mohol čokoľvek vydávať za Caesarove opatrenie. V apríli 44 pred Kr. si sprisahanci uvedomili, že sú v ofenzíve a niektorí opustili Rím (sčasti išli do provincií, ktoré im pridelil ešte Caesar), napr. Decimus Iunius Brutus (nepliesť si s M. Brutusom!) sa stal miestodržiteľom Gallie Cisalpiny. V máji 44 zatiaľ do Ríma dorazil Octavius (predtým čakal v Grécku na Caesara, aby ho sprevádzal na plánovanej výprave proti Partom) a prihlásil sa k svojmu dedičstvu. V júni sa Antonius vzdal provincie Macedónia, ktorú mu pridelil Caesar, a dostal namiesto nej Galliu Cisalpinu a Galliu Comatu. Potom tam odcestoval, ale v novembri musel obkľúčiť D. Brutusa v Mutine (dnes Modena), pretože nechcel odovzdať svoju provinciu. V tom čase si Octavianus vybudoval v Arrentiu (dnes: Arezzo v Taliansku) súkromnú armádu. Jeho hlavnými prívržencami sú rytieri Q. Salvidienus Rufus, M. Vipsanius Agrippa a C. Maecenas. M. Brutus a Cassius odišli zatiaľ v auguste na základe mimoriadneho poverenia senátu do provincií Asia a Sicilia inkasovať obilie.

Začiatkom roku 43 senát však pričinením Cicera legitimoval vojská Octaviána aj D. Brutusa, urobil z Octaviána senátora, vyhlásil Antonia za nepriateľa vlasti a Octaviana s konzulmi poveril ochranou štátu (proti Antoniovi). Zatiaľ bol v apríli 43 Antonius pri Mutine porazený (pričom zomreli obaja konzuli), ale spojil sa potom s vojskami Lepidovho syna a iných. V auguste Oktavianove vojsko dorazilo do Ríma, Octavianus bol pod nátlakom zvolený za konzula a Caesarovi vrahovia boli odsúdení.

Medzitým bol Sextus Pompeius na Cicerove odporúčanie senátom poverený velením flotíl a pobreží a ovládal Tyrrhenské more a Sicíliu, M. Brutus a Cassius v provinciách (vtedy už Macedónia a Sýria) zorganizovali obrovské vojská a Antonius stál so svojim vojskom v Galii. Čeliac týmto protivníkom sa rozhodol Octavianus podľa Caesarovho vzoru predbežne spojiť s najsilnejším – s Antoniom. Preto prostredníctvom M. A. Lepida uzavrel 11. novembra 43 pred Kr. pri Bononii (dnes Bologna) súkromnú dohodu, tzv. Druhý triumvirát, medzi Octavianom, M. Antoniom a M. A. Lepidom, ktorú potom 27. novembra schválili ľudové zbory. Podľa tejto dohody uzavretej na päť rokov sa má Octavianus vzdať konzulátu, konzuli do roku 40 sa majú stanoviť vopred, Antonius dostane provincie Gallia Cisalpina + Gallia Comata, Lepidus Galliu Narbonensis + Hispaniu, Octavianus Africu+ Sicíliu +Korziku a Octavianus sa ožení s nevlastnou Antoniovou dcérou. V decembri nasledovali proskripcie, ktorými bolo 130 senátorov postavených mimo zákona. Senátor Cicero bol zavraždený, mnohí senátori utiekli na východ a senát bol doplnený prívržencami triumvirov. Celkovo sa vyše 2000 občanov stalo obeťou týchto proskripcií. V roku 42 Caesara prehlásili za boha, čím sa jeho syn Octavianus stal „divi filius“ (syn zbožšteného). Vrahovia Caesara – Brutus a Cassius – sa v tom istom roku „usadili“ pri Filipách (pri Kavale v Macedónii). V októbri ich Antonius – každého v inej bitke – porazil, pričom zomrelo veľa bývalých senátorov, a republikánske vojsko aj strana sa rozpadli. Brutus a Cassius spáchali samovraždu.

Antonius potom išiel na východ, aby tam zaobstaral peniaze, kým Octavianus mal v Itálii v prospech veteránov triumvirátskych vojsk vyvlastňovať pozemky. V roku 41 mestá v Itálii však proti vyvlastňovaniu vzbúrili a ich hovorcami sa stali Antoniova manželka Fulvia a Antoniov brat L. Antonius, ktorí obaja Antonia nenávideli. V nasledujúcom roku Octavianus obkľúčil L. Antonia v Perusii (dnes Perugia), ale Octavianus mesto po tzv. Perusijskej vojne (zima 41 – 40) v marci roku 40 pred Kr. dobyl, mesto dal vyplieniť a dal popraviť 300 senátorov a rytierov. Antonius bol zatiaľ na východe, kde do mesta Tarsos (dnes Tarsus) zavolal egyptskú kráľovnú Kleopatru a zaľúbil sa do nej (Antonius Kleopatru zavolal z Egypta, aby sa zodpovedala za to, že predtým podporovala Cassia). Ale v lete 40 pred Kr. už Antonius, ku ktorému sa pridal Sextus Pompeius, obkľúčil v Itálii Brundisium (dnes Brindisi). Po nátlaku z radov vojakov Antonia i Octaviana sa obaja protivníci dohodli a v septembri roku 40 pred Kr. uzavreli tzv. Brundiský pakt, ktorým si rozdelili ríšu. Podľa neho Itáliu budú vlastniť spoločne (de facto pod Octavianov správou), Octavianus dostane západ, Antonius východ, Lepidus provinciu Africa a Antonius si (po Fluviinej smrti) oficiálne vzal Octavianovu sestru, ale naďalej udržoval styky s Kleopatrou, s ktorou čoskoro mali tri deti.

Na západe bola roku 39 pred Kr. so Sextom Pompeiom, ktorý ešte stále ovládal ostrovy, uzavretá tzv. Misenská zmluva, ktorou Sextus dostal navyše ešte Grécko (provincia „Achia“). V roku 38 pred Kr. sa Octavianus prvýkrát nazval Imperator Caesar a oženil sa s Liviou Drusillou, ktorá mu zabezpečila kontakty u Rímskej šľachty. V tom istom roku Octavianovi nevyšla invázia na Sicíliu proti Sextovi Pompeiovi a navyše v samotnom Ríme vypukol hlad a následne vzbury obyvateľstva. Preťažený Octavianus požiadal o pomoc Antonia. Stretli sa preto v Tarente, kde predĺžili Druhý triumvirát o päť rokov a Octavianus dostal lode na boj proti Sextovi Pompeiovi. S takouto posilou Octavianov výborný námorný stratég M. Vipsanius Agrippa porazil roku 36 pred Kr. S. Pompeia pri Naulochu. Octavianus sa stal skutočným pánom západu: vylúčil Lepida z triumvirátu a ponechal mu len hodnosť veľkého pontifika, usídlil veteránov z bojov pri Mutine a Filipách v kolóniách, odpustil dane a dlhy, hladomor v Ríme sa skončil a Octavianus získal nedotknuteľnosť ľudových tribúnov (sacrosanctitas). V rokoch 35 až 34 pred Kr. ešte na dôvažok uskutočnil výpravy proti panónskym kmeňom (dobyl Sicias (Šišak)) a definitívne ovládol pobrežie Dalmácie.

Na východe zas od zimy 37/36 Antonius, sídliaci v Alexandrii, riešil záležitosti provincií a vazalských štátov. Svadba s Kleopatrou v roku 36 síce zostáva sporná, Egypt však bol zväčšený o územie Cypru, Cilície (dnes juhovýchodné Turecko) a Koilesýrie. Kleopatrinho syna Caesariona Antonius určil za nástupcu Kleopatry na tróne. Ďalší problém predstavovali ešte stále Partovia. Paralelne k Perusijskej vojne v roku 41 pred Kr. totiž prenikli na východe do Malej Ázie pod vedením Pacora a rímskeho renegáta Labiena, ktorý sám seba nazýval Parthicus imperator (Partský imperátor). Po Brundijskom pakte porazili v rokoch 39 – 38 rímske vojská pod vedením Antoniovho legáta P. Ventidia Bassa Partov v troch veľkých bitkách. Až roku 36 sa bojov ujal sám Antonius, prenikol víťazne do Parthie, ale jej hlavné mesto odolalo a na ústupe Rimania utrpeli ťažké straty. Pokiaľ ide o ostatné oblasti, z Arménie (získaná roku 34 ako rímska provincia), Kyreny a Sýrie Antonius vytvoril akési sekundogenitúry a vládu nad nimi s kráľovským titulom zveril deťom Kleopatriným (deťom Antonia aj Ceasara). V Judei však nechal vládnuť edomskú dynastiu, ktorá bola síce oddaná Antoniovi, ale nepriateľská voči Kleopatre. Z Médie vytvoril vazalský štát. Celkovo mal v pláne ovládnuť východné územia prostredníctvom dynastickej únie s Egyptom (Kleopatrou). Sám zatiaľ neprijal kráľovský titul, hoci na svojich minciach bol zobrazený spolu s Kleopatrou.

V roku 33 podnikol Octavianus v senáte v Ríme propagandistické výpady proti Antoniovi, kritizujúc jeho spojenie s Kleopatrou (ktorej vlastne odovzdal niektoré rímske územia) ako aj celú politiku na východe. V roku 32 sa napokon zmocnil Antoniovho testamentu uloženého u Vestálok, zverejnil ho a využil túto príležitosť na to, aby Antoniovu politiku vyložil ako vlastizradu. Itália a západné provincie mu nato prisahali osobnú vernosť, Kleopatre a Egyptu bola vypovedaná vojna a Antonius (ktorému ako rímskemu občanovi nemohli vyhlásiť vojnu) bol zbavený všetkých hodností a označený za nepriateľa vlasti. Antonius sa nato rozviedol s Octavianovou sestrou (ktorú už roku 37 bol poslal späť do Ríma).

V zime 32 – 31 sa Octavianus s celým senátom presunul na východ. 2. septembra 31 pred Kr. sa hneď prvé vážne stretnutie medzi oboma stranami – námorná bitka pri Actiu (západné grécke pobrežie) – vďaka Agrippovej stratégii skončilo ráznym víťazstvom Octaviana. Kleopatra utiekla na svojej lodi a Antonius ju nasledoval. Potom kapitulovalo nie len Antoniove vojsko v Grécku, ale aj zbory v Kyréne, o ktoré chcel oprieť nový odpor. V Alexandrii sa Kleopatra pokúsila o útek na východ, ale bol zmarený a ostala s Antoniom v Alexandrii. Antoniovu následnú depresiu sa snažila riešiť usporadúvaním hlučných hier.

V lete roku 30 pred Kr. však dorazil do Egypta Octavianus, porazil Antonia a 3. augusta dobyl Alexandriu aj s kráľovským pokladom. Antonius na základe falošnej správy o Kleopatrinej smrti spáchal samovraždu. Kleopatre určili, aby bola ozdobou Octavianovho rímskeho triumfu. Podarilo sa jej však 12. augusta takisto spáchať samovraždu a uniknúť tak tejto potupe. Octavianus sa stal jediným vládcom Rímskej ríše. V Egypte sa skončila éra Ptolemajovcov a Egypt sa stal rímskou provinciou. Zatiaľ sa stal akýmsi korunným majetkom Octaviana spravovaným rytierskym prefektom Corneliom Gallom. Senátori mali do Egypta zakázaný vstup. Antoniove usporiadanie východu však Octavianus ponechal nezmenené a vymenil len miestodržiteľov. Po zime strávenej na ostrove Samu sa Octavianus roku 29 vrátil do Ríma a oslávil tri triumfy (za víťazstvá pri Actiu, Alexandrii a v Dalmácii).

Sto rokov trvajúce občianske vojny sa skončili a Rím mal už len jedného de facto neobmedzeného vládcu – Octaviana, od 16. júna 27 pred Kr. zvaného „Imperator Caesar divi filius Augustus“ (Imperátor Caesar syn zbožšteného Vznešený). Obdobie od roku 31 pred Kr. (prípadne už od roku 44 pred Kr.) nazývame cisárstvo (čo je slovo neskôr odvodené od slova „Caesar“), a jeho prvú fázu principát. Štátne zriadenie nazývané republika sa de facto definitívne skončilo, hoci oficiálne a formálne Octavianus spočiatku práve inštitúcie republiky obnovil, lebo to sľuboval už od roku 36 pred Kr. Sám bol v rokoch 31 – 23 pred Kr. nepretržite konzulom.