Tribún ľudu

Tribún ľudu bol plebejský úradník v starovekom Ríme, ktorý chránil záujmy plebejcov.

Po vzniku rímskej republiky v roku 509 pred Kr. ovládali politický život v Ríme predovšetkým patricijovia. Široké ľudové vrstvy (plebejci) nemali prístup k politickým orgánom. V roku 494 pred Kr. sa plebejci, ktorí predstavovali väčšinu v rímskom štáte a tvorili hlavnú silu v rímskom vojsku, vysťahovali na Svätú horu a odmietali bojovať, pokiaľ im patriciovia nepovolili zriadiť si samostatný úrad tribúnov ľudu. Tento úrad mohli zastávať len občania z plebejských rodín. Tribúnov ľudu volili na plebejskom sneme (contio plebis). Údaje o počtoch tribúnov sa líšia (volili ich dvoch, piatich alebo desiatich).

Tribúni ľudu chránili záujmy plebejcov voči patricijským úradníkom, preto mali právo veta (z lat. veto = zakazujem). Mohli zrušiť alebo zastaviť rozhodnutie ktoréhokoľvek rímskeho úradníka alebo inej inštitúcie (napr. aj voľby, uznesenia iných snemov), pokiaľ poškodzovali alebo ohrozovali záujmy plebejcov. Dom tribúna ľudu mal právo azylu, takže ktokoľvek sa mohol uchýliť do jeho domu a nemohol byť trestne stíhaný. Preto musel byť dom plebejských tribúnov otvorený 24 hodín denne. Plebejskí tribúni sa nesmeli vzdialiť z Ríma na viac ako 24 hodín. Tribúni ľudu boli osobne nedotknuteľní (lat. sacrosancti), takže ktokoľvek zabil tribúna ľudu, musel byť potretsaný smrťou (prepadol pomste podsvetných bohov).

Tribúni ľudu zvolávali a riadili plebejské snemy, navrhovali zákony, mali právo zúčastňovať sa na zasadnutiach senátu.

Úrad tribúnov ľudu mal od počiatku veľký význam v politickom živote Ríma. Najznámejšími tribúnmi ľudu v dejinách boli bratia Gracchovci (Tiberius v r. 133, Gaius v r. 123 a 122 pred Kr.), ktorí sa snažili riešiť ťažké problémy rímskych občanov – bezzemkov. L. Cornelius Sulla svojim zmenami v rímskej ústave značne obmedzil moc tribúnov ľudu, stratili právo veta, nesmeli sa zúčastňovať zasadnutí senátu – museli len čakať na jeho rozhodnutie, ktoré potom oznámili plebejcom. Po Sullovej smrti bolo postavenie tribúnov ľudu opäť obnovené. Tento úrad sa stal v poslednom období existencie rímskej republiky taký významný, že mnohí patriciovia sa dali adoptovať do plebejských rodín, aby mohli zastávať tribunát (transitio ad plebem – prechod k ľudu). Najznámejším bol Publius Clodius Pulcher.

Pri formovaní rímskeho cisárstva sa úrad tribúnov ľudu stal jedným z hlavných úradov, ktorí si dávali udeľovať rímski cisári (mal im zabezpečiť osobnú nedotknuteľnosť, mohli zvolávať ľudové zhromaždenia a presadzovať na nich zákony) každoročne a podľa toho je možné datovať mnohé udalosti.