Gaius Cassius Longinus

Gaius Cassius Longinus (* pred 85 pred Kr. – † 3. október 42 pred Kr.) bol rímsky senátor, hlavný podnecovateľ sprisahania s cieľom zabiť Gaia Iulia Caesara a švagor Marka Iunia Bruta.[1][2] Bol považovaný predovšetkým za bojovníka - v kontraste s Brutom, ktorý je historikmi vnímaný ako štátnik. Od svojich vojakov vyžadoval prísnu disciplínu, ktorú si bol schopný vynútiť.[3]

Gaius Cassius Longinus
rímsky senátor
Biografické údaje
Narodeniepred 85 pred Kr.
Úmrtie3. október 42 pred Kr.
Odkazy
Gaius Cassius Longinus
(multimediálne súbory na commons)
 Historický portál
 Biografický portál
Denár (42 pred Kr.) vydaný Cassiom Longinom a Publiom Corneliom Lentulom zobrazujúci korunovanú hlavu Libertas a na reverze obetný džbán a lituus. Z vojenskej mincovne v Smyrne.

Životopis

Detstvo a mladosť

O Longinovom detstve a mladosti sa vie veľmi málo; známy je len príbeh o hádke so synom diktátora Sullu, ktorý ukazuje jeho nechuť k despotom.[4] Študoval filozofiu na ostrove Rodos pod vedením Archelaa a naučil sa plynule po grécky.[5] Oženil sa s Iuniou Tertiou (Tertullou), dcérou Servilie Caepionis a nevlastnou sestrou jeho neskoršieho sprisahanca Bruta. Mali jedného syna, ktorý sa narodil okolo roku 60 pred Kr.[6]

V roku 53 pred Kr. sa zúčastnil ako kvestor vojenskej výpravy proti Partskej ríši. Výprava, pravdepodobne aj v dôsledku ignorovania jeho taktických rád, skončila v bitke pri Carrhae porážkou Marka Licinia Crassa. Cassiovi sa podarilo zorganizovať zvyšky porazenej armády a nasledujúce 2 roky vo funkcii prokvestora provincie Sýria túto udržať v rímskych rukách. Nakoniec sa mu vojenskou ľsťou podarilo partské vojsko zničiť (vrátane smrti jeho veliteľa).[3]

Občianska vojna

Cassius sa vrátil do Ríma v roku 50 pred Kr., v čase tesne pred vypuknutím občianskej vojny medzi Caesarom a Pompeiom. V roku 49 pred Kr. bol zvolený za tribúna ľudu a našiel svoje miesto medzi optimátmi, hoci jeho brat Lucius Cassius podporoval Caesara. Cassius opustil Itáliu krátko potom, ako Caesar prekročil Rubikon. Stretol sa s Pompeiom v Grécku a bol dosadený ako veliteľ časti jeho loďstva.

V roku 48 pred Kr. zamieril so svojimi loďami na Sicíliu kde podpálil veľkú časť Caesarovej flotily.[7] Následne pokračoval v napádaní lodí pozdĺž pobrežia Itálie. Novinky o porážke Pompeia v bitke pri Farsale prinútili Cassia zamieriť do Hellespontu, kde dúfal v spojenectvo s kráľom Pontu, Farnakom II. Na ceste bol dostihnutý Caesarom a prinútený bezpodmienečne sa vzdať.[8]

Caesar z neho urobil legáta a použil ho vo vojne proti tomu istému Farnakovi, s ktorým Cassius dúfal po Pompeiovej porážke uzavrieť spojenectvo. Cassius však odmietol pridať sa do boja proti Catovi a Scipiovi v Afrike, namiesto toho sa stiahol do Ríma.

Sprisahanie

Cassius strávil nasledujúce dva roky bez úradu a značne upevnil svoje priateľstvo s Cicerom.[9] V roku 44 pred Kr. sa stal praetor peregrinus, s prísľubom vlády nad provinciou Sýria nasledujúci rok. Menovanie mladšieho Marka Bruta ako praetor urbanus sa ho hlboko dotklo.

Hoci Cassius bol "dušou" sprisahania proti Caesarovi, jeho vodcom sa stal Brutus.[10] Na marcové Idy (15. marca) roku 44 pred Kr. Cassius a sprisahanci, ktorí sa sami označovali ako Liberatores (Osloboditelia), Caesara nakoniec zavraždili. Hoci ich vec uspela, oslavy nemali dlhé trvanie; moci sa chopil Marcus Antonius a obrátil ľud Ríma proti nim. V listoch napísaných počas roka 44 pred Kr. sa Cicero často sťažoval, že Rím je podriadený tyranii, pretože "Liberatores" nezavraždili aj Antonia.[11] Podľa niektorých zdrojov chcel Cassius Antonia zabiť v tom istom čase ako Caesara, ale Brutus ho od tohto činu odhovoril.[12][13]

Po Caesarovej smrti

Cassiova reputácia na Východe mu umožnila ľahko zhromaždiť armádu od miestnych guvernérov a v roku 43 pred Kr. bol pripravený s 12 légiami zaútočiť na Publia Cornelia Dolabellu. V tomto okamihu sa Senát rozišiel s Antoniom a vložil svoju dôveru do rúk Cassia, pričom ho potvrdil ako guvernéra provincie. Dolabella zaútočil, no bol zradený svojimi spojencami a prinútený spáchať samovraždu. Cassius bol následne pripravený tiahnuť na Egypt, ale po vytvorení Druhého triumvirátu si Brutus vyžiadal jeho služby. Cassius sa s ním rýchlo s väčšinou svojej armády spojil v Smyrne a nechal svojho synovca vládnuť Sýrii.

Konšpirátori sa rozhodli zaútočiť na spojencov triumvirátu v rímskej provincii Ázia. Cassius napadol a vyplienil Rhodos, Brutus Lýkiu. Nasledujúci rok sa preskupili v Sardise, kde ich armády vyhlásili za imperátorov. Prekročili Hellespont, prešli Tráciou a utáborili sa blízko Filippi v Macedónii. Gaius Julius Caesar Octavianus (neskôr známy ako Augustus) a Marcus Antonius dorazili krátko nato. Cassius ich plánoval vyhladovať, pričom chcel využiť svoje výhodné postavenie. Namiesto toho boli obaja spojenci prinútení zviesť dve bitky, známe ako bitka pri Filippách. Brutus bol proti Oktaviánovi úspešný a obsadil jeho tábor. Cassius bol však porazený Antóniom. Nevediac o Brutovom víťazstve, považoval všetko za stratené a prikázal svojmu sluhovi Pindariovi, aby ho zabil.[14] Bol oplakaný Brutom ako "posledný z Rimanov" a pochovaný na Thasose.[15]

Referencie
  1. Ronald Syme: The Roman Revolution (Oxford University Press, 1939, znovuvydané v 2002), str. 57 Dostupné online.
  2. Elizabeth Rawson: "Caesar: Civil War and Dictatorship," in The Cambridge Ancient History: The Last Age of the Roman Republic 146–43 B.C. (Cambridge University Press, 1994), vol. 9, str. 465.
  3. SHEPPARD, Si. Bitva u Filipp 42 př. n. l.. Praha : Grada Publishing, a.s., 2008 (orig.). ISBN 978-80-247-2873-5. Kapitola Velitelé znepřátelených stran, s. 17-18. (po česky)
  4. Plutarchos, Brutus 9.1-4 Dostupné online.
  5. Appian, Civil Wars, 4.67. Dostupné online.
  6. Plutarchos, Brutus, 14.4 Dostupné online.
  7. Caesar, Civil War, iii.101 Dostupné online.
  8. Avšak Suetonius (Caesar, 63) tvrdí, že to bol Lucius Cassius, kto sa pri Hellesponte vzdal Caesarovi.
  9. V liste z roku 45 pred Kr. Cassius píše Cicerovi, "Neexistuje pre mňa väčšie potešenie ako ti písať; pripadá mi to, akoby sme sa rozprávali a žartovali zoči-voči" (Ad Fam., xv.19).
  10. T.R.S. Broughton, The Magistrates of the Roman Republic (American Philological Association, 1952), diel. 2, str. 320, citujúc Plutarcha: Brutus 7.1–3 a Caesar 62.2; a Appiana: Bellum Civile 4.57.
  11. Napríklad Cicero, Ad Fam., xii.3.1.
  12. Velleius Paterculus, 2.58.5
  13. Plutarchos, Brutus, 18.2-6.
  14. ADKINS, Roy A.; ADKINS, Lesley. Handbook to Life in Ancient Rome. [s.l.] : Oxford University Press US, 1998. Dostupné online. ISBN 978-0-19-512332-6. Kapitola Republic and Empire, s. 14.
  15. Plutarchos, Life of Brutus, 44.2.
  • Tento článok obsahuje (preklad) textu z 1911 Encyclopædia Britannica, ktorá je v public domain.

Literatúra
  • CASSIUS DIO COCCEIANUS. The Roman History: The Reign of Augustus. London : Penguin Books,, 1987.
  • CICERO, Marcus Tullius. Selected Letters. London : Penguin Books, 1986.
  • GOWING, Alain M.. Appian and Cassius' Speech Before Philippi ("Bella Civilia" 4.90-100). Phoenix, 1990, roč. 44, čís. 2, s. 158–181.
  • PLUTARCH. Fall of the Roman Republic: Six Lives. New York : Penguin Books, 1972.
  • PLUTARCH. Maker's of Rome: Nine Lives by Plutarch. London : Penguin Books, 1965.

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gaius Cassius Longinus na anglickej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.