Emerson Fittipaldi

Mladší z dvoch bratov bol pomenovaný po americkom spisovateľovi a filozofovi Ralphovi Waldovi Emersonovi. Obaja jeho rodičia sa zaoberali motoristickým priemyslom, pričom Wilson Sr bol tiež zodpovedný za prvé preteky Mil Milhas v roku 1956 v São Paulo, ktoré boli inšpirované talianskym Mille Miglia z roku 1949. Nebolo teda prekvapením, že Emerson sa stal horlivým motoristických nadšencov od útleho veku.

Ako 14 ročný tínedžer začal Emerson, podľa vzoru svojho otca, ako motocyklista. Neskôr v 16-tich prešiel na vznášadlá, spolu s jeho starším bratom Wilsonom. Ale jedného dňa počas pretekov Wilson v 110 km rýchlosti pristál na zemi dolu hlavou a odvtedy sa obaja rozhodli, že už ďalej nebudú pretekať na vznášadlách.[1]

V mladosti Fittipaldi často pomáhal svojmu bratovi, ktorý sa zapájal do motokárových sérií. V tom období sa aj prestal zaujímať o motorky a presedlal na motokáry. Roku 1965 sa stal majstrom Sao Paula vo vlastnoručne vyrobenom stroji.

Fittipaldiho monopost zo série Formula Vee

Fittipaldi spoločne s bratom čoskoro začali pretekať v autách značky Renault. Zatiaľ čo Wilson sa začal zúčastňovať súťaží s autom Alpine GT, Emerson sa pokúšal preraziť v juniorských majstrovstvách s autom značky Renault Dauphine. Prvé európske skúsenosti neboli pre Wilsona veľmi priaznivé a Brazílčan bol z toho veľmi sklamaný. Spoločne s Emersonom sa rozhodli, že si založia obchod zameraný na spomienky, či na históriu motorizmu. Obaja boli fanatici do prípravy a konštruovania vozidiel. Na začiatku roku 1967 si postavili formulu na základoch Volkswagenu Karmann Ghia, poháňanú dvojlitrovým motorom Porsche a na domácich majstrovstvách na ňom obsadil Emerson druhé miesto. Bratom sa začalo dariť a postupne dominovali tak v sériách miestnych motokár, vo Formule Vee, ako aj v sérii GT Racing. Vynikajúci bol hlavne Emerson, ktorý sa stal miestnou hviezdou.[2]

Fittipaldiho monopost z Formule 2

Doma už Emerson Fittipaldi nemal čo dokázať, tak sa rozhodol odísť do Európy. Ako 22 ročný sa v roku 1969 usadil v Londýne, kde si kúpil pretekárske auto Ford Merlyn a zúčastnil sa na pretekoch triedy Ford. Prvé výsledky boli katastrofálne a mladý Brazílčan pomýšľal na návrat domov. Ale zoznámil sa so špecialistom na prípravu pretekárskych vozov Dennym Rowlandom, ktorý mu dal do poriadku jeho Ford a Emerson hneď nato vyhral 3 preteky zo siedmich. Ešte v tom istom roku ho Jim Russel presadil vo svojom Lotuse do pretekov Formuly 3. V britskej sérii absolútne dominoval, čím presvedčil aj majiteľa a šéfa tímu Lotus Colina Chapmana. Fittipaldi podpísal zmluvu na kompletnú sezónu vo vyššej triede Formule 2.

Emerson v Lotuse na VC Nemecka

Po smrti Piersa Courageho na VC Holandska sa v roku 1970 pokúsil Fittipaldiho získať do svojho tímu F1 Frank Williams. Brazílčan mal síce s Lotusom podpísanú exkluzívnu zmluvu, ale Williamsov záujem urýchlil rozhodnutie Chapmana nasadiť talentovaného jazdca do kolotoča F1. Stalo sa tak na VC Veľkej Británie, kde si 'Emmo' sadol do tretieho staršieho Lotusu 49C vedľa stabilných jazdcov Jochena Rindta a Johna Milesa, ktorý jazdili na nových Lotusoch 72. Nováčik obsadil 8. miesto.

O dva týždne neskôr v Hockenheime na tom istom aute bodoval na štvrtej pozícii. V Monze v piatkovom tréningu havaroval v zákrute Parabolica a pre zranenie sa nemohol zúčastniť na kvalifikácii – osudnej pre Jochena Rindta.Do pretekárskeho auta si sadol po mesačnej pauze na okruhu vo Watkins Glen. Z tretieho jazdca sa stal lídrom tímu, pretože John Miles Lotus opustil.V tom čase mohol už nežijúceho Jochena Rindta v hodnotení predbehnúť len Jacky Ickx, musel by však zvíťaziť v posledných dvoch cenách. Emerson preto dostal jasný príkaz – musel za každú cenu vyhrať preteky v USA. Prvý raz jazdil na Lotuse 72 a po štarte z druhého radu sa prepadol na 7. miesto. Postupne však všetci pretekári pred ním opúšťali svoje pozície a aj Ickx musel ísť do boxov, kde sa zdržal 2 minúty. Keď v 99. kole musel ísť do svojho BRM Rodriguez doplniť palivo, na čele sa zjavil Fittipaldi. V zostávajúcich deviatich kolách sa už nič nezmenilo a Emerson tak vyhral svoje prvé preteky (1970). Na prvý triumf mu stačilo iba štvoro pretekov. Stal sa tak tretím najmladším víťazom VC, ale najdôležitejšie bolo, že práve toto víťazstvo, ako sa neskôr ukázalo, dopomohlo k titulu zosnulému Rindtovi.

Sezóna 1971 bola poznačená Rindtovou smrťou. Lotus nevyhral ani jedny preteky, čo sa mu nestalo posledných 10 rokov. Emerson navyše počas sezóny havaroval s manželkou Mariou-Helen pri francúzskom Dijone a pre zlomené rebrá musel vynechať VC Holandska. Rozbité čelné sklo zanechalo na jeho tvári trvalú pamiatku. Na konci sezóny bol v celkovom hodnotení šiesty, pričom najlepšie mu vyšli preteky v Rakúsku kde skončil druhý a a na trati Silverstone a Le Castellet, kde bol tretí.

V nasledujúcej sezóne prešiel Lotus výraznými zmenami. Okrem zmenu názvu na John Player Team Special Lotus, prebehla aj výrazná technická a vizuálna zmena monopostu, keď tradičné farby červeno-bielo-zlatú nahradila čierno-zlatá. Emersonovi sa počas sezóny darilo. Vďaka štyrom víťazstvám v Španielsku, Veľkej Británii, Belgicku a Rakúsku nabralo jeho možné celkové víťazstvo reálne kontúry. V Monze odviedol skvelú taktickú jazdu a po piatom víťazstve bol známym majstrom sveta – prvým brazílskym a navyše aj najmladším šampiónom dovtedy.

Začiatok roka 1973 sa niesol v znamení Fittipaldiho. Vyhral 3 zo štyroch pretekov, pričom sa skvelo prezentoval na domácom okruhu v Interlagose. Lotus 72 však už jazdil štvrtú sezónu a pomaly začal strácať dych. Zhoršila sa aj atmosféra v tíme. Do tímu pribudol nový jazdec – Švéd Ronie Peterson, ktorý vôbec nebral ohľad na úradujúceho majstra. Fittipaldiho hnevalo, že nebol uprednostňovaný, navyše kým on si svoj monopost nastavoval na preteky sám, Peterson len nariadil mechanikom, aby mu ho nastavili podľa Fittipaldiho. Situácia vyvrcholila na pretekoch v Monze, kde Peterson už tretíkrát po sebe vyhral práve pred Emersonom. Nahnevaný Fittipaldi buchol s dverami a zamieril do McLarenu.

Emerson v roku 1974 na VC Veľkej Británie

Emerson prestupom získal. Mal lepší monopost a bol aj lepšie zaplatený. Súboj o titul v sezóne 1974 sa rozohral medzi štvoricou jazdcov – Fittipaldim, Jody Scheckterom na Tyrelle, Ragazzonim a Laudom na Ferrari. Do VC Francúzka viedol práve Emerson. V Dijone mu však vypovedal službu motor a body za druhé a tretie miesto patrili farbám Ferrari, čím Fittipaldiho predbehli v poradí. Nasledovali preteky v anglickom Brands Hatch, kde vyhral Scheckter a Emerson bol druhý. Emerson opäť viedol, ale len o bod. Potom však prišli poruchy v Nemecku a Rakúsku a Fittipaldi sa prepadol na 4. miesto. Do konca sezóny vtedy zostávali len 3 preteky. V Taliansku skončil druhý, za svojím bývalým kolegom Petersonom, čím si uchoval nádej na titul. V Kanade následne tretíkrát v sezóne vystúpil na najvyšší stupienok a tak sa o titule rozhodovalo v USA už iba medzi ním a Regazzonim. Emerson to mal napokon uľahčené, keď Ferrari postihli nečakané technické problémy a Brazílčan prišiel do cieľa pohodlne na 4. mieste. Fittipaldi tak získal svoj druhý titul a stal sa najmladším dvojnásobným majstrom.

V sezóne 1975 sa Ferrari podarila odveta. Fittipaldiho silnejší monopost odsunul na druhú priečku Rakúšan Niki Lauda. Frustrovaný Emerson aj napriek úspešnejšiemu pôsobeniu po sezóne z McLarenu odišiel.

Emerson v Copersucare

Jeho novým pôsobiskom sa stal brazílsky tím Copersucar. Bol to vlastne rodinný tím Fittipaldiovcov. Pod palcom ho mal Wilson Fittipaldi, keď tím začal budovať začiatkom roka 1974. Emerson po svojom prestupe vedel, že si bude musieť zvykať na umiestnenia na konci štartového pola, no myslel si, že je len otázkou času, kedy sa tým dostane vyššie. Nikdy však nedokázali postaviť dostatočne konkurencieschopné auto. Najlepšie umiestnenie Emerson zaznamenal v roku 1978, kedy skončil v Rio de Janeiro druhý za Reutamannovým Ferrari. Po sezóne 1980 sa Fittipaldi rozhodol opustiť volant. Do roku 1982 však ešte viedol svoj tím, potom však už neuniesol tlak verejnosti.

Víťazný monopost z Indianapolis 500

Ako 38-ročný sa Fittipaldi predstavil za volantom pretekárskeho voza série CART a postupne sa opäť predieral medzi špičku. V roku 1985 vyhral svoje prvé preteky a to v Michigane v USA. O 4 roky neskôr vyhral slávne preteky 500 míľ Indianapolis a na konci už piatej sezóne v CART sa tešil z celkového triumfu. V roku 1993 opäť vyhral preteky v Indianapolis. Fittipaldi stále nechcel skončiť. V roku 1996 prežil vážnu nehodu na michigenskom okruhu, no aj napriek tomu pokračoval. O rok neskôr však bol spolujazdcom pri menšej nehode jeho najmladšieho syna a aj keď neoznámil svoj koniec, lekári mu už nedovolili pokračovať.