Autódromo José Carlos Pace

Letecká snímka okruhu

Pre preteky „medzi jazerami“, ako by znel doslovný preklad označenia pre brazílsky Interlagos, musí byť jazdec telesne úplne fit. Energiu mu odoberajú nielen vysoké juhoamerické teploty a značná vzdušná vlhkosť, ale aj nerovnosti asfaltového povrchu, ktoré sa prenášajú monopostom do pretekárovho tela ako veľmi nepríjemné otrasy. Taktiež je tu v porovnaní s väčšinou ostatných Veľkých cien ešte jedna zmena. Na Interlagose sa jazdí proti smeru hodinových ručičiek, takže svalstvo počas celej sezóny zaťažované iným smerom má problém, ako sa vyrovnať s odstredivými silami v prevládajúcich ľavotočivých zákrutách.

Okruh síce patrí medzi tie najkratšie v kalendári, no napriek tomu je veľmi náročný nielen pre pilotov ale aj pre inžinierov, má jednu z najdlhších roviniek, pomalé a rovnako aj rýchle zákruty. Optimálne nastavenie monopostu sa preto nehľadá ľahko. Autódromo José Carlos Pace vyžaduje v nastaveniach veľké kompromisy. Kvôli rýchlemu času v kvalifikácii je potrebné mať auto nastavené na väčšie množstvo prítlaku a aj keď by bolo možné rovnaké nastavenie použiť i v samotných pretekoch, kvôli predbiehaniu, o ktoré na Interlagose nie je núdza potrebujú jazdci monopost schopný dosiahnuť vysoké rýchlosti na rovinkách. Špičkovú rýchlosť na rovných úsekoch však možno dosiahnuť len za predpokladu, že auto bude mať minimálny čelný odpor, teda málo prítlačných plôch a pokiaľ možno ich minimálny sklon.

Jednoduché to nie je ani s mechanickým nastavením a vyvážením monopostu tak, aby sa správal dobre v pomalej a zároveň i v rýchlej časti. Najviac sa dá v Brazílii získať práve v pomalých úsekoch. Na druhej strane rýchle zákruty (ako napríklad č. 11, kde rýchlosť neklesá pod 230 km/h) vyžadujú veľmi citlivé a dobre reagujúce auto, čo znemožňuje príliš mäkké nastavenie.

Kombinácia zákrut Senna-S (Sennove esíčka)

Interlagos je pre pilotov veľmi náročný, v zákrutách 6 a 7 pociťuje jazdec počas štyri a pol sekundy preťaženie 4,5 g. Extrémom je aj hlavná rovinka, na ktorej idú autá na plný plyn až šestnásť sekúnd. Okruh leží v nadmorskej výške približne 800 metrov a motory tak dostanú menej kyslíka, takže nemajú optimálny výkon a taktiež sa znižuje efektivita chladenia. V tejto výške je agregát slabší o približne osem percent. Má to aj pozitívny dopad, pretože do motoru vstupuje menej vzduchu, čo znamená nižší tlak a menšiu záťaž pre piesty, ojnice, kľukový hriadeľ a ďalšie pohyblivé súčiastky. Na druhej strane kvôli redšiemu vzduchu monoposty čelia nižšiemu aerodynamickému odporu, čo pomáha čiastočne kompenzovať úbytok výkonu. Piloti sa však musia kvôli nižšiemu prítlaku vyrovnať s menšou priľnavosťou. Interlagos má viacero pomalých zákrut, v ktorých je potrebné mať motor s dobrými jazdnými vlastnosťami medzi 8 000 a 13 000 otáčkami za minútu. Čistý prenos sily pomáha pri udržaní stabilného balansu a je základom pre dobrý výkon v pomalom prostrednom sektore. Zaujímavý problém môže vzniknúť pri jazde s malým množstvom paliva na cieľovej rovinke. Benzín má tendenciu presunúť sa doprava a dozadu, takže v kvalifikácii, keď je ho minimum, môže dôjsť k problému.

Na okruhu sa pilotom ponúka hneď niekoľko vhodných miest na predbiehanie, najväčšie šance pritom dáva hneď prvé „esíčko“ po štarte. Zákruta nesie meno po tragicky zosnulom národnom hrdinovi Ayrtonovi Sennovi (Senna-S).

Fakty a údaje

Zákruta číslo 6 (Ferradura), po ktorej nasleduje technická pasáž okruhu.

Hlavná rovinka

• Dĺžka trate: 4 309 m
• Počet kôl pretekov: 71
• Dĺžka pretekov: 305,909 km

• Rozdiel medzi štart. a cieľovou čiarou: 30 m
• Počet zákrut: 15 (5 vpravo a 10 vľavo)
• Šírka trate: ? – ? m

• Traťový rekord: 1:11,473 (217,038 km/h) – Juan Pablo Montoya/Williams-BMW (2004)
• Najrýchlejšie kolo kvalifikácie: 1:10,023 - Nico Rosberg/Mercedes (2014)
• Maximálna rýchlosť: 308 km/h
• Prvá GP: 1972 (víťaz Carlos Reutemann (ARG) – Brabham BT34)
• Počet GP: 29

• Priemerná spotreba paliva: 1,905 kg / kolo
• Jazda na plný plyn: 63 %
• Sekcia trate s jazdou na plný plyn: 1 220 m
• Počet preradení rýchlostných stupňov: 38 / kolo

• Opotrebenie pneumatík: stredné
• Opotrebenie bŕzd: nízke
• Úroveň priľnavosti: stredná

• Stratégia
  • 1 zastávka: 39. – 43. kolo
  • 2 zastávky: 24. – 28. a 44. – 47.
  • 3 zastávky: 14. – 19. a 35. – 39. a 52. – 58.

• Architekt: Louis Romero Sanson

• Kapacita tribún: 119 000

Napriek ekonomickej kríze motoristický šport v Brazílii pred vojnou rozkvital. Najskôr sa pretekalo v Rio de Janeiru a v roku 1936 sa pridalo aj São Paulo. Po nehode francúzskej pretekárky Mariette Hélène Delangle (Hellé Nice) zomreli štyria diváci a ďalších 37 bolo zranených. Pretekárka síce utrpela vážne zranenia, no prežila.

V roku 1938 zakúpili dvaja podnikatelia pôdu v južnej časti mesta. Pôvodne tam plánovali vybudovať obytnú štvrť. Jedna časť týchto pozemkov však na bytovú výstavbu vhodná nebola a tak sa tam rozhodli postaviť pretekársku trať. Pri dizajne okruhu vychádzali z trate Roosevelt Field v New Yorku. O návrh permanentného okruhu sa postaral Louis Romero Sanson, ktorý už v dvadsiatych rokoch projektoval predmestie São Paula Interlagos. Inšpiroval sa najlepšími okruhmi sveta a prácu konzultoval aj s inžiniermi, technikmi a skúsenými jazdcami. Kvôli finančným a organizačným problémom sa 7 960 metrov dlhú trať podarilo otvoriť až 19. novembra 1939. Prvé preteky sa uskutočnili o pol roka neskôr. Vtedy vyhral domáci matador Arthur Nascimento Junior s Alfou Romeo. Roku 1947 tu štartovali dokonca aj vtedajšie Grand Prix automobily, ale na prvú Veľkú cenu formuly 1 si Interlagos musel počkať až do 70. rokov.

Socha Carlosa Paceho

Prvá Grand Prix Brazílie bola usporiadaná v roku 1972, vtedy však ešte nešlo o preteky, ktoré by boli súčasťou majstrovstiev sveta. Zvíťazil v nej Carlos Reutemann na Brabhame. Domáci favorit Emerson Fittipaldi síce pre poruchu zavesenia svojho Lotusu odstúpil, ale na stupňoch víťazov ho zastúpil brat Wilson. S druhým Brabhamom skončil tretí. Grand Prix bola hodnotená veľmi pozitívne a o rok neskôr už bola súčasťou majstrovstiev sveta. Tentoraz dokázal na radosť domácich fanúšikov triumfovať Emerson Fittipaldi. O rok neskôr prvenstvo obhájil, ale už za volantom McLarenu. Roku 1975 sa musel skloniť pred krajanom Carlosom Pacem s monopostom Brabham. Prvým Európanom, ktorý dokázal v Brazílii zvíťaziť, sa stal o rok neskôr Niki Lauda s Ferrari. V sezóne 1977 oslavoval víťazstvo opäť Reutemann, tentoraz vo farbách Ferrari. Bodoval aj štvrtý Fittipaldi s rovnomenným autom z tímu svojho brata. Až do sezóny 1978 sa využívala osemkilometrová verzia Interlagosu. Potom sa Veľká cena presťahovala do Rio de Janeira, na okruh Jacarepaguá, dnes tiež známy ako Autódromo Internacional Nelson Piquet. Po ročnej anabáze v Rio de Janeire sa preteky v roku 1979 vrátili na predmestie São Paula a skončili dvojitým prvenstvom francúzskych Ligierov s Jacquesom Laffitom a Patrickom Depaillerom. O rok neskôr sa jazdci na čele s Alanom Jonesom a Jodym Scheckterom sťažovali na nerovnosti, ktoré nevyhovovali monopostom s prítlačným efektom. So situáciou sa najlepšie vyrovnal René Arnoux s Renaultom. Jones skončil napriek výhradám tretí. Organizátori však následne odmietli investovať do nutnej rekonštrukcie a Veľká cena sa premiestnila na okruh Jacarepaguá do Rio de Janeira. Ten bol dejiskom pretekov formuly 1 na ďalších deväť rokov. Kráľovná motoristického športu natrvalo zakotvila v São Paule v roku 1990. Vtedy bola už využívaná kratšia, 4,3 kilometrová verzia Interlagosu. Trať bola medzitým premenovaná podľa Josého Carlosa Paceho, ktorý v roku 1977 zahynul pri leteckom nešťastí a dosiahol tu svoje jediné víťazstvo v F1. Veľká Cena Brazílie sa vrátila do São Paula v roku 1990. Návratu predchádzali rokovania nového starostu Luiza Erundinu s Berniem Ecclestonom. Mesto súhlasilo s prebudovaním okruhu, pričom na tento účel vyčlenilo 15 miliónov dolárov. Na dizajne trate spolupracoval s odborníkmi i domáci hrdina Ayrton Senna. Práce začali koncom roka 1989 a vďaka intenzívnej práci počas celej zimy stihli usporiadatelia pripraviť okruh na pretekanie za neuveriteľných 84 dní. Rekonštrukcia okrem skrátenia trate na výsledných 4 325 metrov zahŕňala i výstavbu nových boxov a štartovej veže. Obnovená premiéra patrila Alainovi Prostovi a Ferrari. Ayrton Senna s McLarenom si pri kolízii s o kolo späť jazdiacim Satorim Nakadžimom poškodil predné krídlo a dokončil na treťom mieste. Všetko si však vynahradil výhrami v rokoch 1991 a 1993. Vtedy tu získal jediný bod v kariére Alex Zanardi. V roku 1994 vyhral Michael Schumacher s Benettonom a začal tak cestu za prvým titulom majstra sveta. Výhru aj titul zopakoval o rok neskôr. Pravidlo, že kto vyhrá v Brazílii, stane sa majstrom sveta, platilo u pilotov Williamsu Damona Hilla a Jacquesa Villeneuva, v prípade oboch triumfov Mika Häkkinena s McLarenom a aj v roku 2000, kedy sa z tretej výhry radoval Schumacher, vtedy už vo farbách Ferrari. V roku 2001 bol Juan Pablo Montoya s Williamsom pri svojom treťom štarte blízko prvému víťazstvu v kariére, no kolidoval s o kolo späť idúcim Josom Verstappenom. Vyhral David Coulthard s McLarenom.

Emerson Fittipaldi s monopostom Copersucar FD-04

Brazília mala v kalendári dlho svoje miesto skôr na začiatku sezóny. Obrat nastal od roku 2004, kedy sa jej dostalo cti organizovať atraktívnu záverečnú Veľkú cenu sezóny. Od tej doby je Brazília stále posledným či jedným z posledných pretekov v sezóne. To so sebou prináša fakt, že práve na horúcej juhoamerickej pôde sa v posledných rokoch rozhodlo o väčšine titulov. Bolo tomu tak nepretržite od roku 2005. Fanúšikovia dodnes majú v pamäti jeden z najdramatickejších vyvrcholení bojov o titul. Felipe Massa vtedy urobil všetko, čo mohol. Vyhral kvalifikáciu i dažďom zmáčané preteky, lenže práve prietrž mračien rozhodla o tom, že sa majstrom sveta stal Lewis Hamilton. Timo Glock, idúci na suchých pneumatikách, za sebou britského pilota McLarenu neudržal, a ten si došiel pre piate miesto, čo bolo zhodou okolností nevyhnutným minimom pre to, aby titul patril práve jemu. Hamilton si tak vynahradil situáciu z predošlého roka, keď o titul prišiel neuveriteľnou zhodou náhod.

Brazília sa tiež stala svedkom niekoľkých kuriozít. V roku 2002 slávny futbalista Pelé zabudol odmávať prvých dvoch pilotov v cieli – bratov Schumacherových. V roku 2003 boli preteky z bezpečnostných dôvodov predčasne ukončené. Fernando Alonso po havárii Marka Webbera nestačil spomaliť a narazil do jedného z Austrálčanových kolies. Potom narazil do bariéry z pneumatík tak prudko, až sa gumy rozišli po trati. Veľká cena bola okamžite zastavená. Viedol síce Giancarlo Fisichella s monopostom Jordan, ale výsledky boli určené podľa poradia z 53. kola, kedy ešte viedol Kimi Räikkönen s McLarenom. Ten bol vyhlásený za víťaza a prevzal cenu. Neskôr sa ale ukázalo, že Fisichella stihol pred vyvesením červených vlajok začať ďalšie kolo a výsledky sa teda museli zmeniť podľa poradia po 54. kole. To už Talian viedol a pri opakovaní ceremoniálu pred ďalšími pretekmi v Imole prevzal trofej. Ceny si museli vymeniť aj šéfovia tímov. Prvé víťazstvo Taliana a posledná výhra tímu Jordan tak boli naozaj nezabudnuteľné. Ďalšie dva ročníky patrili Montoyovi, ktorý tu slávil s Williamsom i McLarenom. Preteky sa z úvodu sezóny presunuli na jej záver a namiesto marca sa začalo jazdiť v októbri. V roku 2006 sa stal Felipe Massa z tímu Ferrari prvým Brazílčanom od čias Sennu, ktorý vyhral domácu Veľkú cenu. Schumacher skončil pri lúčení s kariérou po stíhacej jazde štvrtý. V roku 2007 tu Kimi Räikkönen s Ferrari vďaka výhre na poslednú chvíľu získal titul majstra sveta na úkor dovtedy suverénneho Lewisa Hamiltona a jeho kolegu Fernanda Alonsa. O rok neskôr to bolo ešte dramatickejšie. Víťaz Massa pár sekúnd veril, že je šampiónom, ale Hamilton dokázal v poslednej zákrute posledného kola predbehnúť Glocka trápiaceho sa na suchých pneumatikách a vybojoval piate miesto, ktoré mu presne stačilo k zisku titulu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Autódromo José Carlos Pace

• Autódromo José Carlos Pace
• Satelitné snímky z Google Maps
• Údaje okruhu na Formula1.com