Bratislavský tunel

Prvé úvahy ohľadom výstavby tunela pod Hradným vrchom siahajú do roku 1929, kedy bola vypísaná medzinárodná súťaž na regulačný plán a železničné riešenie pre územie mesta a okolitých obcí. Dva súťažné návrhy obsahovali aj riešenie prepojenia centra s dunajským nábrežím formou tunela pod hradom. Jeden z návrhov bol ocenený, druhý bol odkúpený. Cieľom bolo odľahčiť dopravu v centre a priblížiť husto obývané časti mesta so štvrťami na dunajskom nábreží, kde sa zároveň plánovalo vybudovanie areálu pre Dunajské veľtrhy, ktoré bývali v Bratislave od roku 1921 (budúci komplex PKO). Prístup z mesta na nábrežie Dunaja a ďalej smerom do Karlovej Vsi a Devína bol až do 40. rokov 20. storočia možný len po nevyhovujúcej starej Karloveskej ceste (dnešná Žižkova ulica) a Podhradskom nábreží z Rybného námestia. Tunel mal byť zároveň využitý na uloženie inžinierskych sietí (vodovod, kanalizácia, elektrické vedenia), čo by umožnilo skrátiť ich dĺžku. Ďalším argumentom bolo zriadenie hromadného úkrytu pre čas vojny, výhodne umiesteného v blízkosti škôl a husto obývaných a dôležitých častí mesta.[1][2]

K začatiu výstavby tunela došlo v období vojnovej SR v septembri roku 1943 prácami na východnom (mestskom) portáli a začiatkom októbra na západnom (dunajskom) portáli. Razenie tunela bolo realizované rakúskou tunelovacou sústavou (smerová štôlňa, stropná štôlňa, kalota, plný výlom). Dokončený a sprevádzkovaný bol až v pofebruárovej ČSR 4. júla 1949, pričom celkové náklady na výstavbu dosiahli 145 miliónov Kčs. Viedla ním dvojpruhová cesta a prístupný bol spočiatku aj pre chodcov, ktorí využívali chodníky po celej dĺžke a tiež vedľajšiu, 134 m dlhú odbočnú chodbu, vedúcu na ulicu Palisády pri Bratislavskom hrade (v súčasnosti slúži ako núdzový východ z tunela). Ventilácia tunela však nebola, vzhľadom na rastúci objem automobilovej dopravy dostatočná a nízka bola tiež intenzita osvetlenia, chodci preto tunel po čase prestávali využívať. V rokoch 1952 – 1972 a 1974 – 1981 cez tunel premávali aj autobusy mestskej hromadnej dopravy.[1][2]

Vzhľadom na potrebu zvýšiť kapacitu električkového spojenia centra s Karlovou Vsou a Dúbravkou, kde vznikli nové panelové sídliská, bol tunel od 2. decembra 1981 uzavretý a prebehla jeho prestavba na električkový, ktorý bol otvorený 29. augusta 1983. Náklady na výstavbu dvojkoľajnej električkovej trate s celkovou dĺžkou 1 619 m dosiahli 83,7 milióna Kčs.[2]

V rokoch 2009 – 2010 bol tunel kompletne zrekonštruovaný (nový drenážny systém, preloženie káblových vedení a 800 mm vodovodu do technického kanála a káblovodov pod chodníkom, nový koľajový spodok a zvršok typu pevná jazdná dráha, technológie, bezpečnosť), kvôli dlhodobému zatekaniu vody však musel byť v rokoch 2012 – 2013 opäť uzavretý a bola nutná sanácia havarijného stavu.[3][4][1]

Súčasťou tunela je aj samostatný protiletecký kryt, tvorený 30 – 50 m dlhou rúrou podobného prierezu a prevedenia, ako hlavná tunelová rúra. Prístupný je krátkou spojovacou chodbou z hlavnej rúry a samostatnou štôlňou, vedúcou na hrad.[2]

Ako protiletecký kryt slúžila koncom druhej svetovej vojny aj rozostavaná hlavná tunelová rúra, pričom masovejšie využívaný sa budúci tunel ako úkryt stal najmä po masívnom bombardovaní rafinérie Apollo jednotkami 15. americkej leteckej armády 16. júna 1944. Počas poplachu bolo v tuneli počítané s ukrytím približne 10 tisíc osôb. Naposledy bol tunel ako úkryt využitý počas oslobodzovania Bratislavy začiatkom apríla 1945.[1]