McDonnell Douglas F-15E Strike Eagle

F-16XL v porovnaní s klasickou F-16

V marci 1981 oznámilo americké letectvo spustenie programu Enhanced Tactical Fighter (ETF), ktorého úlohou bolo nájsť náhradu za lietadlá F-111 Aardvark. Hlavnými požiadavkami na nové lietadlo bola schopnosť nadzvukového letu a schopnosť preniknúť aj do chránenej oblasti s jadrovou výzbrojou. Navyše lietadlo malo byť schopné vyplniť misiu samostatne, bez potreby sprievodných stíhačiek a lietadiel elektronického boja.

Svoje návrhy na nové taktické stíhacie lietadlo zaslali poprední výrobcovia leteckej techniky General Dynamics a McDonnell Douglas. Prvá zo zmienených firiem bola výrobcom Aardvarku a veľmi dobre si uvedomovala jeho nedostatky. Zároveň však stála aj za vývojom veľmi výkonného lietadla F-16 Fighting Falcon, ktoré sa pár rokov predtým začalo úspešne zavádzať do amerického letectva. Nemenej významným hráčom na trhu bol však aj McDonnell Douglas, ktorý slávil úspech so svojim programom F-15 Eagle.

General Dynamics dúfal, že zúročí svoje skúsenosti s F-16 a predstavil verziu F-16E, známu tiež ako F-16XL. Toto lietadlo malo upravené delta krídlo, ktoré vystupovalo z trupu takmer po celej dĺžke stroja. Celý trup bol predĺžený, delta krídla prevzali úlohu nadzvukových stabilizátorov a vďaka ich zväčšeniu vznikol priestor na pridanie ďalších závesných bodov.

McDonnell Douglas mal nad General Dynamics istú výhodu, pretože už drak F-15 Eagle vyvíjal s ohľadom na to, aby malo lietadlo schopnosti viacúčelového stroja. A to aj napriek tomu, že F-15 bola vyvíjaná v duchu hesla „not a pound for air-to-ground“ (ani kilo navyše pre schopnosti vzduch-zem) a stala sa výkonnou stíhačkou na vybojovanie vzdušnej nadvlády. Svoj variant Strike Eagle so schopnosťami pôsobiť aj proti pozemným cieľom ponúkla firma McDonnell Douglas americkému letectvu dokonca štyri mesiace predtým, ako boli vôbec zverejnené požiadavky programu ETF. McDonnell Douglas navrhoval vybaviť existujúci drak F-15 vylepšenou avionikou, ktorá by rozšírila spôsobilosti lietadla vykonávať misie zamerané na ničenie pozemných cieľov. Cieľom navrhovaného programu mala byť modernizácia 206 lietadiel F-15A/B a 304 lietadiel F-15C/D, ktoré v tej dobe prevádzkovalo americké letectvo. Hoci sa firme McDonnell Douglas nepodarilo uzavrieť zmluvu na Strike Eagle, naďalej pracovala úpravách starších verzií F-15.

Táto snaha sa McDonnell Douglasu vyplatila a v súťaži o program ETF nakoniec porazila General Dynamics. Dňa 24. februára 1984 nakoniec podpisuje zmluvu na vývoj a výrobu lietadiel F-15E Strike Eagle. Celkové náklady sa odhadovali 1,5 miliardy amerických dolárov a USAF plánovalo kúpiť 393 dvojmiestnych F-15E.

Dňa 31. marca 1987 vzlietol F-15E prvýkrát k oblohe. O rok neskôr, v apríly 1988, bolo prvé z vyrobených lietadiel dodané 405. taktickému výcvikovému krídlu na základni Luke a začal sa výcvik prvých pilotov. Počiatočné operačné spôsobilosti získal Strike Eagle 30. septembra 1989, avšak plnohodnotnej prevádzke nových lietadiel bránil až do nasledujúceho roka nedostatok náhradných dielov.[2]

Spodný pohľad na F-15E

F-15E Strike Eagle vybavený dvojmiestnym kokpitom s tandemovým usporiadaním, kde pilot sedí vpredu a vzadu je miesto operátora zbraňových systémov. V prednej časti kabíny posádky sa nachádzajú tri viacúčelové obrazovky a Heads-Up displej (HUD). V zadnej časti kabíny sú štyri veľké obrazovky, na ktorých operátor vidí celú škálu zbraní, dostupné hrozby, mapy pohybujúce sa v reálnom čase, režim výberu cieľov, prostriedky elektronického boja, výstup z radaru a rôznych iných systémov lietadla.

Strike Eagle je vybavený výkonným radarovým systémom APG-70, ktorý umožňuje pilotovi pôsobiť proti akýmkoľvek vzdušným hrozbám, zatiaľ čo sa operátor zbraňových systémov sústreďuje na nájdenie a zničenie pozemných cieľov. V roku 2016 podpísalo americké letectvo so spoločnosťou Boeing zmluvu, na základe ktorej získa 28 lietadiel F-15E nový palubný radar s aktívnym elektronickým skenovaním AN/APG-82(V)1. Táto modernizácia by mala byť ukončená do začiatku roka 2019.[3]

Súčasťou výbavy je aj systém LANTIRN, ktorý pozostáva z dvoch kontajnerov - navigačného a zameriavacieho. Systém umožňuje F-15E lietať v nízkych nadmorských výškach aj počas nepriaznivého počasia a v noci. LANTIRN dokáže automaticky sledovať vybrané ciele a odovzdáva tieto informácie iným palubným počítačovým systémom (vrátane zbraňového).

Strike Eagle je poháňaný dvojicou motorov Pratt & Whitney F100-PW-220 alebo -229 s prídavným spaľovaním. Motory umožňujú dosiahnuť lietadlu maximálnu rýchlosť 2,5 Machu a dostup 18 200 m. Vďaka ich vysokému výkonu a digitálnemu systému prevádzky dokáže lietadlo akcelerovať aj pri strmom stúpaní.

V konfigurácii vzduch-vzduch môže F-15E niesť štvoricu striel krátkeho dosahu AIM-9 Sidewinder a štvoricu striel dlhého dosahu AIM-120 AMRAAM alebo osem AMRAAMov. Proti pozemným cieľom môže byť Strike Eagle vyzbrojený celou škálou gravitačných bômb, laserom navádzaných bômb alebo riadených striel vzduch-zem.

Vďaka nízkemu plošnému zaťaženiu nedošlo k strate obratnosti, čo umožňuje lietadlu vykonávať ostré otáčky aj bez veľkej straty rýchlosti. Dolet lietadla bol predĺžený inštaláciou dvojice konformných palivových nádrží, z ktorých každá má objem 2800 l. Nielen že nemajú taký zásadný vplyv na zvýšenie odporu lietadla ako externé palivové nádrže, ale navyše je na nich umiestnených šesť závesných bodov.[4]

F-15E

Izrael

Izraelské vzdušné sily disponujú 25 strojmi F-15I.

Katar

Katarské vzdušné sily v decembri 2017 objednali 36 lietadiel, ktoré majú byť dodané do konca roku 2022.

Kórejská republika

Vzdušné sily Kórejskej republiky disponujú 59 lietadlami F-15K.

Saudská Arábia

Kráľovské saudské vzdušné sily disponujú 87 lietadlami F-15S/SA.

Singapur

Vzdušné sily Singapurskej republiky disponujú 40 strojmi F-15SG.

Spojené štáty

United States Air Force disponujú 213 strojmi F-15E.[7]

• Suchoj Su-30

Portál letectvo