General Dynamics F-111 Aardvark

F-111A nad juhovýchodnou Áziou

Námorná verzia F-111B počas testov v roku 1968

Austrálska F-111C

F-111F

EF-111A Raven

F-111 bola vybavená krídlami s meniteľnou geometriou, ktoré mali šípovitosť v rozpätí od 16 do 72,5 stupňa. Drak lietadla bol vyrobený prevažne zo zliatin hliníka a ocele, z titánu a iných materiálov.

Kabína posádky bola riešená inovatívnym spôsobom, keď pilot a operátor zbraňových systémov nesedeli za sebou, ale vedľa seba. V prípade núdze slúžila kabína posádky aj ako úniková kapsula, ktorá sa za pomoci výbušnín a raketových motorov úplne oddelila od lietadla. Pri oddelení odtrhla aj malú časť trupu, ktorá slúžila ako stabilizačné krídlo. Následne sa v spodnej časti nafúkol vak, ktorý mal stlmiť náraz pri dopade na zem. V prípade pristátia na vode bola kapsula istý čas schopná plavby. Posádky F-111 boli niekoľkokrát nútené použiť únikovú kapsulu, ale aj napriek všetkým technickým opatreniam boli pristátia mimoriadne tvrdé a členom posádky spôsobovali zranenia.

Prvých 30 lietadiel F-111A bolo poháňaných motormi Pratt & Whitney TF30-P-1. Tieto motory však pri vysokých rýchlostiach a vysokých uhloch nábehu trpeli problémami, ktoré súviseli so zahltením kompresoru. Preto ďalšie sériovo vyrobené F-111A už poháňala dvojica TF30-P-3 a prepracované museli byť aj prívody vzduchu motorov. Nový pohon dodatočne získalo aj niektoré z prvých 30 lietadiel vybavených problémovými TF30-P-1. Prívody vzduchu mali tendenciu nasávať veľa úlomkov z pristávacej dráhy, čo zapríčinilo, že F-111A mohli vzlietať len z upravených dráh, ktoré boli nepretržite zametané.

Avionika F-111A pozostávala z balíku elektroniky nazvaného Mk I. Zahŕňala inerciálny navigačný a útočný systém Litton AJQ-20, bojový radar General Electric AN/APQ-112, pulzný radar Honeywell APN-167, radar na sledovanie terénu Texas Instruments AN/APQ-110 a komunikačné systémy Collins ARC-109 a ARC-112.

F-111A mala pod krídlami šesť pylónov na zavesenie bômb, rakiet alebo externých palivových nádrží. Vonkajší pylón na konci každého z krídel bol pevný a nemohol sa otáčať. V dôsledku toho bolo možné na týchto dvoch závesníkoch niesť arzenál iba vtedy, keď boli krídla v polohe medzi 16 a 26 stupňami. Ale štyri vnútorné pylóny sa mohli otáčať a zostať tak rovnobežné so stredovou líniou lietadla pri akomkoľvek stupni šípovitosti. V malej bombovnici mohlo lietadlo niesť ešte dvojicu bômb s hmotnosťou 340 kg. Alternatívne mohli byť bomby v tomto vnútornom priestore nahradené 20-mm rotačným kanónom M61A1 s palebným priemerom 2000 nábojov. V tejto konfigurácii však lietali F-111 len zriedkavo a radšej využívali bombovnicu na nesenie bômb alebo elektroniky. V štandardnej bojovej konfigurácii sa užitočné zaťaženie F-111A pohybovalo od 3 630 kg po 9 070 kg, čo predstavovalo 10 až 26 bômb s hmotnosťou 340 kg alebo 8 až 20 bômb s hmotnosťou 454 kg. Napríklad pri misiách, kde bol požadovaný dolet 2 800 km, bolo užitočné zaťaženie F-111 rádovo 7 257 kg, čo predstavovalo 16 bômb s hmotnosťou 454 kg.

Išlo o námornú verziu F-111, ktorá sa však nakoniec nedočkala zavedenia do služby. Let prvého prototypu sa uskutočnil 18. mája 1965 a i keď bol úspešný, letové skúšky už čoskoro odhalili, že stroj má príliš vysokú vzletovú hmotnosť. Tento problém sa podarilo čiastočne zredukovať pri štvrtom prototype, ale stále to nebolo dostatočné. Tejto nepodarenej konštrukcii nepomohol ani fakt, že bola poháňaná motormi TF30-P-1, ktoré trpeli zahltením kompresora. Do októbra 1967 bolo námorníctvu jasné, že z F-111B nikdy nebude palubné lietadlo s požadovanými vlastnosťami a americkému kongresu odporučilo, aby bol projekt ukončený.

Keďže spoločnosť General Dynamics nemala žiadne skúsenosti s palubnými lietadlami, spojila sa s firmou Grumman, ktorá bola skúseným výrobcom stíhačiek operujúcich z paluby lietadlovej lode.

Nos F-111B bol o 259 cm kratší ako u F-111A, aby sa lietadlo prispôsobilo výťahom na palubách vtedajších amerických lietadlových lodí. Krídla boli predĺžené o necelých 107 cm, aby sa zvýšila nosná plocha. F-111B by mala byť vybavená pulzno-dopplerovským radarom Hughes AN/AWG-9 a vyzbrojená šiestimi raketami AIM-54 Phoenix.

Verzia, určená pre Austráliu, ktorá nahradila bombardéry English Electric Canberra. Celkovo získalo austrálske letectvo 24 lietadiel tohto typu, ktoré boli oficiálne zaradené do služby v roku 1973 a Austrália ich prevádzkovala až od roku 2010.

F-111C získala krídla z verzie F-111B, ktoré mali rozpätie až 21,3 m. Na predĺžené krídla bolo možné pripevniť až osem pylónov. Zároveň bolo lietadlo vybavené spevneným podvozkom a moderným palubným radarom APQ-113. V rokoch 1983 až 1985 získali austrálske lietadlá aj AVQ-26 Pave Tack, ktorý pozostával z laserového značkovača a infračerveného senzoru, čo umožnilo efektívnejšie použitie laserom navádzaných bômb. F-111C boli vyzbrojené aj protilodnými raketami AGM-084A Harpoon.

V auguste 1990 bola s firmou Rockwell uzavretá zmluva na modernizáciu 18 strojov F-111C čo sa podarilo zrealizovať do novembra 1999. Lietadlá boli vybavené novým navigačným systémom, analógový systém riadenia letu bol nahradený digitálnym systémom "fly-by-wire" a pribudol tiež nový radar na sledovanie terénu Texas Instruments AN/APQ-171.[2]

Vo verzii F-111D bolo vyrobených 96 lietadiel, ktorých dodávky prebiehali v rokoch 1970 až 1973. Počiatočná operačné spôsobilosti dosiahli tieto stroje v septembri 1972, ale kvôli pretrvávajúcim problémom s avionikou boli bojaschopné až od januára 1974. Americké letectvo ich prevádzkovalo do decembra 1992.

F-111D bola poháňaná výkonnejšími motormi Pratt & Whitney TF30-P-9 a bola vybavená novými prívodmi vzduchu Triple Plow 2, ktoré odstránili problémy s kompresorom. Lietadlo tiež získalo nový avionický systém Mark II, ktorý zahŕňal napríklad navigačný systém od Autonetics North American Rockwell, počítačový systém od IBM, integrovanú súpravu displejov AN/AVA-9 od Norden Division of United Aircraft Corporation alebo dopplerovský radar od kanadskej firmy Marconi.[3]

Z dôvodu dlhotrvajúceho vývoja verzie F-111D objednalo americké letectvo 94 lietadiel F-111E, ktoré mali jednoduchšiu avioniku a motory TF30-P-3. Stroje však disponovali novinkou, vyvinutou pre F-111D, ktorou boli prívody vzduchu Triple Plow 2. F-111E bol vybavený radarom APQ-113, ktorý slúžil na navigáciu a riadenie paľby v režime vzduchu-zem alebo vzduch-vzduch (aj keď toto nebolo jeho primárnym určením). Lietadlá boli americkému letectvu dodané v rokoch 1969 až 1971.

Prvý prototyp verzie F-111E (67-0115) bol zapožičaný NASA na testovanie systému riadenia letu "fly-by-wire". Prvý skúšobný let s týmto systémom sa uskutočnil 4. septembra 1975.[4]

F-111F bola poslednou verziu F-111 pre americké letectvo, ktorej vstúpila do služby v januári 1972. Dodávky boli ukončené v septembri 1976 a US Air Force získalo celkovo 106 lietadiel tohto typu. F-111F boli v arzenále amerických vzdušných síl do roku 1996.

Od F-111D sa odlišovala pokročilejšou elektronikou, ktorá sa vyznačovala väčšou jednoduchosťou a spoľahlivosťou. Išlo o avionickú sadu Mark IIB, ktorá kombinovala navigačné a digitálne počítačové systémy F-111D a FB-111A. Okrem toho bola vybavená moderným bojovým rádiolokátorom APK-144. Verzia F-111F dostala aj vylepšený podvozok a výkonnejšie pohonné jednotky TF30-P-100, ktoré poskytovali o 35 percent väčší ťah ako motory verzií F-111A a E.

Mnohé z lietadiel F-111F niesli v bombovnici kontajner Ford AVQ-26 Pave Tack, ktorý pozostával z laserového značkovača a infračerveného senzoru, čo umožnilo efektívnejšie použitie laserom navádzaných bômb. Hoci všetky predchádzajúce verzie F-111 mohli byť vyzbrojené laserom navádzanými bombami, len verzia F-111F si dokázala pozemné ciele aj sama označiť.[5]

Modifikácia lietadiel F-111A, ktorá nahradila stroje Douglas EB-66. Americké letectvo získalo prvé Raveny v novembri 1981 a do decembra 1985 ich bolo dodaných celkovo 42. US Air Force ich prevádzkovala do 2. mája 1998.

Ide o lietadlo elektronického boja, ktoré bolo vybavené rušiacim systémom AN/ALQ-99E. Antény a ďalšie príslušenstvo boli umiestnené v bombovnici, ostatné vybavenie sa nachádzalo v radóme.

F-111A zhadzuje bomby Mk 82

F-111A vyzbrojená kazetovými bombami

Dňa 15. marca 1968 sa šesť lietadiel F-111A presunulo zo základne Nellis do Thajska, odkiaľ začali pôsobiť v rámci programu Combat Lancer. Do konca marca uskutočnili stroje 55 nočných misií proti cieľom v Severnom Vietname. V priebehu piatich týždňov však stratilo americké letectvo tri zo šiestich F-111A a preto bolo ich bojové nasadenie 22. apríla zastavené. Neskôr sa ukázalo, že tieto straty neboli spôsobené nepriateľskou bojovou činnosťou, ale konštrukčnými chybami krídel a chvostových plôch.

F-111A sa vrátili do juhovýchodnej Ázie v septembri 1972. Podieľali sa na leteckej ofenzíve Linebacker II proti Severnému Vietnamu. Vykonávali bombardovacie misie proti cieľom v Severnom Vietname a Laose uprostred monzúnovej sezóny. Lietali bez pomoci lietadiel elektronického boja alebo tankovacích lietadiel KC-135. Dňa 8. novembra 1972 uskutočnili 20 náletov na Severný Vietnam v tak zlom počasí, že ostatné lietadlá museli zostať uzemnené. Štyri F-111A boli schopné dopraviť na cieľ toľko bômb ako 20 lietadiel F-4. Stroje F-111A uskutočňovali bombardovacie misie aj v Kambodži až do 15. augusta 1973. Celkovo absolvovali F-111A približne 4000 bojových misií. Zaznamenali vysokú mierou úspešnosti pri zasahovaní pozemných cieľov a to aj keď bola viditeľnosť takmer nulová. V súvislosti s bojovou činnosťou stratili americké vzdušné sily iba šesť lietadiel.

V noci 14. apríla 1986 zaútočilo 24 amerických F-111F na Líbyu. Lietadlá zhadzovali na ciele v Tripolise neriadené, ale aj laserom navádzané bomby. Líbyjskej protivzdušnej obrane sa podarilo jednu zo stíhačiek zostreliť.

Išlo o dovtedy najdlhší bojový let stíhacích lietadiel. Trval 13 hodín a F-111F urazili na spiatočnom lete medzi Veľkou Britániou a Líbyou 10 300 km.

Operácia Kaňon El Dorado bola tiež bojovým krstom pre lietadlá elektronického boja EF-111A Raven. Tejto operácie sa zúčastnili tri stroje Raven a ich úlohou bolo rušiť líbyjské radary.

V operácii Púštna búrka zohrali lietadlá F-111F kľúčovú úlohu pri zničení irackej veliteľskej a riadiacej infraštruktúry a pri eliminácii dôležitých pozemných cieľov na bojisku v Kuvajte. 67 stíhačiek F-111F vzlietalo z leteckých základní v Saudskej Arábii a dokázali na cieľ dopraviť presne navádzanú muníciu za akýchkoľvek poveternostných podmienok. Tieto stroje vykonali 2500 letov a zničili 2203 cieľov, vrátane 920 tankov, 252 kusov delostrelectva, 245 opevnených lietadlových krytov, 13 pristávacích dráh, 113 bunkrov a 12 mostov. Celkovo zhodili 5500 bômb, pričom v takmer 85 percentách išlo o presne navádzanú muníciu.

Keď iracké sily začali úmyselne vypúšťať ropu z čerpacích staníc, aby umožnili jej únik do Perzského zálivu, bola to práve F-111F, ktorá na rozvodné potrubie zhodila bombu s elektro-optickým navádzaním GBU-15, aby tento únik zastavila. V poslednú noc vojny zhodili dve F-111F narýchlo vyvinuté bomby GBU-28 na iracké bunkre hlavného velenia. Tieto bomby dokážu preniknúť viac 30 m vrstvou zeme alebo takmer 7 m vrstvou betónu.

Pozoruhodným dôkazom bojovej efektívnosti F-111F bolo, že počas vojny v Perzskom zálive nestratilo americké letectvo žiadne z týchto lietadiel.[6]

Spolu s F-111F bola nasadená aj staršia a menej pokročilá verzia F-111E. Tieto stroje nemali integrovanú presnú muníciu, preto bombardovali ciele v severnej časti Iraku prevažne s gravitačnými bombami Mk 82 alebo Mk 84.

Do vojny sa zapojili aj lietadlá elektronického boja EF-111A Raven, ktoré uskutočnili viac ako 900 letov. Žiadne z týchto lietadiel nebolo zostrelené nepriateľom, aj keď americké letectvo prišlo o jeden stroj, čo však nesúviselo s bojovou činnosťou. Paradoxne si jeden z Ravenov vyslúžil víťazstvo vo vzdušnom súboji, keď iracká Mirage F.1, ktorá ho prenasledovala, narazila pri manévrovaní do zeme.

• Posádka: 2 (pilot a operátor zbraňových systémov)
• Dĺžka: 22,4 m
• Rozpätie:
  • roztiahnuté: 19,2 m
  • stiahnuté: 9,75 m
• Výška: 5,22 m
• Nosná plocha :
  • roztiahnuté: 61,07 m²
  • stiahnuté: 48,77 m
• Hmotnosť (prázdny): 21 400 kg
• Vzletová hmotnosť: 37 600 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 45 360 kg
• Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor Pratt & Whitney TF30-P-100 s prídavným spaľovaním
  • Suchý ťah: 2 × 79,6 kN
  • Ťah s forsážou: 2 × 112 kN

• Maximálna rýchlosť: 2,5 Machu (2 655 km/h) vo vysokej letovej hladine, 1,2-násobok rýchlosti zvuku (1 473 km/h) v nízkej letovej hladine
• Bojový dolet: 1 481 km
• Preletový dolet: 5 950 km s prídavnými palivovými nádržami
• Dostup: 20 100 m
• Stúpavosť: 131,5 m/s
• Plošné zaťaženie:
  • roztiahnuté: 615,2 kg/m²
  • stiahnuté: 771 kg/m²
• Ťah/Hmotnosť: 0,61

• 1 kanón M61A1 Vulcan kalibru 20 mm so zásobou munície 2 000 ks
• 9 externých závesov (8 pod krídlami, 1 pod trupom medzi motormi) – s nosnosťou do 14 300 kg
  • Strely vzduch-vzduch:
    • AIM-9 Sidewinder
  • Strely vzduch-zem:
    • AGM-130
  • Bomby:
    • Mk 82, Mk 83, Mk 84, Mk 117
    • kazetové bomby (20 x CBU-52/CBU-59/CBU-71, 8 x CBU-87/CBU-89)[7]
    • BLU-109
    • GBU-10/ GBU-12/ GBU-28
    • BLU-107
    • GBU-15[6]
    • jadrové bomby B61 alebo B43