Suchoj Su-7

Suchoj Su-7 (v kóde NATO: Fitter-A) bol sovietsky prúdový taktický stíhací bombardér, ktorý vznikol na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Prvý prototyp vzlietol v roku 1955 a lietadlo sa začalo sériovo vyrábať od roku 1957. Bolo počítané s tým, že tento stroj bude schopný vykonávať jadrové útoky. Predpokladalo sa, že lietadlá budú musieť operovať z nespevnených pristávacích plôch, a preto bol podvozok vybavený kolesami s nízkotlakovými pneumatikami a doplnený hydraulicky vysúvateľnými lyžinami.

Suchoj Su-7

Suchoj Su-7BKL poľských vzdušných síl, 1991
Typstíhací bombardér a bojové lietadlo
VýrobcaĎalekovýchodný strojárenský závod
Prvý let7. septembra 1955
Zavedený1959
Vyradený1986 (ZSSR)
Hlavný používateľVVS ZSSR
Výroba1957 – 1972
Vyrobených1 847
 Portál letectvo

Lietadlá Suchoj Su-7 boli aj vo výzbroji Česko-slovenskej ľudovej armády.

Vznik a vývoj

Pavel Osipovič Suchoj začal svoju kariéru leteckého konštruktéra v 30. rokoch 20. storočia v ruskom vývojovom leteckom úrade ( v ruštine OKB), ktorý riadil v tom čase Andrej N. Tupolev. V čase nemeckej invázie do ZSSR, v lete 1941, sa Suchoj vypracoval na vedúceho svojej vlastnej konštrukčnej kancelárie. Avšak napriek tomu, že sa mu podarilo navrhnúť viacero sľubných konštrukcií, z viacerých dôvodov ani jedna z nich neuspela, pričom výsledkom bolo zatvorenie konštrukčnej kancelárie v roku 1949. V roku 1953, po Stalinovej smrti, sa vďaka nátlaku podarilo Suchojovi vrátiť na čelo svojej konštrukčnej kancelárie. Prvou úlohou obnovenej kancelárie bol vývoj novej taktickej a záchytnej stíhačky pre vzdušné sily ZSSR (VVS). Základom oboch strojov mal byť pokročilý motor AL-7F s prídavným spaľovaním, ktorý sa vyvíjal v továrni na výrobu motorov, ktorej šéfom bol Archip Ľuľka.

Nákres prototypu S-1.

Na základe odporúčaní získaných od hlavného inštitútu aerodynamiky a hydrodynamiky (CAGI) Suchoj predstavil dva konštrukčné návrhy, ktoré boli veľmi podobné, až na rozdielne usporiadanie krídel. Prvý z nich mal delta krídlo, a továrenské písmeno „T“. Bol zvažovaný na použitie v úlohe taktickej a zároveň aj záchytnej stíhačky, a niesli označenia T-1 a T-3, pričom T-3 (záchytný stíhač) mal zabudovaný radar. Druhý návrh obsahoval šípovité krídlo, a bol označovaný ako „S“ (strelovidnij – šípovitý). Ako prototyp taktickej stíhačky bol označený S-1. Obe stroje mali v prednej časti otvor na prístup vzduchu k motoru a výfuk v zadnej časti, šípovité chvostové plochy a bublinový prekryt kabíny.

Ako sa ukázalo, výber delta krídla pre záchytnú stíhačku bol dobrým krokom pre kvalitný výkon vo veľkých výškach. Návrh T-1 bol zanechaný, no koncept záchytného stíhača T-3 sa neskôr vyvinul do stroja Suchoj Su-9. Koncept S-1, so šípovitým krídlom poskytoval lepšiu ovládateľnosť v menších výškach, čím ho robil vhodným na rolu taktickej stíhačky. Bolo udelené povolenie na začatie vývoja, pričom prvý prototyp a stroj na pozemné skúšky boli postavené v roku 1955. Prototyp S-1 sa prvýkrát vzniesol 8. septembra 1955, pilotovaný skúšobným pilotom A.G. Kočetkovom.

Koncept S-1 bol pre sovietske letectvo veľkým krokom vpred, avšak skúšobné lety neprebiehali až tak hladko. Motory AL-7F sa ukázali problematickými. Napriek tomu bolo evidentné, že stroj mal vysoký potenciál; počas skúšobného letu v apríli 1956 s ním dosiahol pilot V.N. Machalin rýchlosť 2 170 km/h v priamom lete, čo bolo oveľa viac než stanovovali požiadavky. Ešte predtým než bol stroj odoslaný k vojsku na letové skúšky, bolo udelené povolenie na produkciu malej série, určenej na skúšky, pod názvom Su-7. Lietadlo bolo predstavené 24. júna 1956 na leteckej prehliadke na letisku Tušino pri Moskve. Pozorovatelia NATO mu udelili kódové označenie „Fitter“, čo bolo neskôr po zavedení novších verzií Su-7 upravené na „Fitter-A“.

Pohľad na jednu z lyží na podvozku Su-7BKL a podvesenú raketnicu so 16 kusmi 57 mm rakiet

Verzia „Fitter-A“ bol jednou z prvých sovietskych nadzvukových stíhačiek a trpela podobnými obmedzeniami ako v tom čase mnoho jej protivníkov – nízka výdrž, malý dolet a obmedzený náklad zbraní (1 000 kg). Typická výzbroj Su-7 zahŕňala:

  • 2 ks 500 kg bômb FAB-500
  • 2 podvesné raketnice, každá s 16 kusmi 57 mm neriadených rakiet
  • 2 podvesy na ktorých bolo upevnených sedem 16 cm neriadených rakiet
  • 2 neriadené rakety kalibru 240 mm

Let bez prídavných palivových nádrží bol možný, pričom vznikol dodatočný priestor na nesenie ďalších zbraní, no to tak dramaticky skrátilo dolet, že táto konfigurácia sa takmer nepoužívala. Lietadlá Su-7 trpeli vysokou vzletovou a pristávacou rýchlosťou a pri troche neopatrnosti sa mohlo zrútiť aj napriek relatívne vysokej rýchlosti a naraziť na pristávaciu dráhu. Kvôli tomu boli zavedené dvojité brzdiace padáky, čo po pristátí umožnilo prudko znížiť rýchlosť a zamedziť nehody. Na skrátenie vzletu sa používali rakety RATO, ktoré boli po vzlete odhodené, no kvôli svojej vysokej cene boli používané len zriedka. Lietadlo taktiež trpelo tuhým riadením, ktoré však bolo kompenzované spoľahlivým a efektívnym autopilotom.

Medzi jeho kladné vlastnosti patril napríklad dvojitý kanón NR-30 ktorého streľba bola nesmierne účinná. Strieľal náboje kalibru 30 x 155 mm, čo bolo viac než porovnateľný západný kanón Western ADEN/DEFA, strieľajúci náboje kalibru 30 x 113 mm. Lietadlo bolo zároveň veľmi stabilnou zbraňovou platformou, bol ľahko ovládateľný, schopný letieť veľmi rýchlo a hladko tesne nad zemou a bol nebezpečný pre akéhokoľvek protivníka, ktorý sa na neho odvážil v malej výške zaútočiť. Bol veľmi odolný, čo je pre útočný bombardér veľkou výhodou, jeho motor AL-7F mohol nasať aj väčšie predmety a nepoškodil sa, čo by v prípade porovnateľného západného motora skončilo jeho deštrukciou. Vraví sa, že na lietadle nebolo ani jediné označenie „NESTÚPAŤ“ a pitotova trubica bola taká pevná, že sa na nej dali robiť zhyby.

Verzie

Su-7BM
Suchoj Su-7BM v kbelskom múzeu, 2010.

Zistiac nedostatky u Su-7, vzdušné sily ZSSR predložili požiadavku na predĺženie doletu ešte predtým než bol Su-7B zaradený do prvej línie. Výsledkom bol Su-7BM, pričom písmeno „M“ znamenalo „modernizovaný“, ktorý mal inštalované krídlové nádrže, ktoré zvýšili zásobu neseného paliva na 3 755 litrov. Taktiež boli upravené podkrídelné závesníky, aby boli schopné niesť štyri 620 litrové prídavné nádrže, používané pri preletoch.

Iné zlepšenia zahŕňali systém na zníženie nebezpečenstva nasatia cudzieho predmetu do motora, používajúc výfukový plyn z motora hnaný cez potrubie do prednej časti, ktorý čistil cestu pred lietadlom; autopilot; vylepšenú avioniku; motor AL-7F-1-150 s ťahom väčším o 5% pri použití prídavného spaľovania a vystreľovaciu sedačku KS-3. Su-7BM bol do služby zaradený v roku 1963, pričom do roku 1965 ich bolo postavených 290.

Su-7BKL a Su-7BMK

Ďalšou sériovo vyrábanou verziou bol Su-7BKL. Hlavnou zmenou oproti predošlým verziám bol nový podvozok, určený na prevádzku v drsných podmienkach, s väčším predným hydraulicky ovládateľným predným kolesom a pridaním pomocných lyžín na hlavné podvozkové nohy, určené pre operácie na rozbahnenom a zasneženom teréne. Boli skúšané aj stroje s čisto lyžinovým podvozkom, ktoré boli prekvapivo veľmi vydarené, avšak zostalo pri klasickej forme podvozku. Zásoba neseného paliva bola opäť zväčšená pridaním nádrže do trupu, zvýšiac tak nesené množstvo paliva na 4 030 litrov. Boli taktiež zavedené objemnejšie prídavné palivové nádrže, ktoré mohli pojať 950 a neskôr až 1 150 litrov paliva; takéto nádrže mohol Su-7BKL niesť len dve.

Su-7BKL

Ďalšie zmeny zahŕňali:

  • nový brzdiaci systém, s dvojitým brzdiacim padákom, umiestneným do charakteristického výčnelku pri koreni chvosta
  • úchyty pre pomocné vzletové rakety RATO v zadnej časti trupu
  • vystreľovaciu sedačku KS-4, ktorá mala ako prvá schopnosť katapultácie z nulovej výšky pri minimálnej rýchlosti 140 km/h
  • motor AL-7F-1-250 ktorý mal dlhší interval medzi opravami
  • vylepšenú avioniku a zbraňové systémy
  • spätné zrkadlo, namontované na vrchu kokpitu, ktoré bolo zavedené počas neskorej výroby
  • nové pylóny pod každým krídlom, ktorými boli potom osadené spätne aj staršie stroje

Od konca 60. rokov často niesol Su-7 kontajner s radarovým rušičom SPS-141. Su-7BKL bol sériovo vyrábaný od roku 1965, pričom do zastavenia výroby v roku 1971 bolo vyrobených 267 ks.

Exportná verzia Su-7BKL sa nazývala Su-7BMK, ktorý bol zavedený do výroby spolu s Su-7BKL. Bol veľmi podobný ako Su-7BKL, okrem podvozku, ktorý bol prevzatý z verzie Su-7BM a nemal zbraňový počítač. Spolu bolo do roku 1971 vyrobených 441 Su-7BKL.

Su-7U a Su-7UMK
Suchoj Su-7UMK v kbelskom múzeu, 1998.

V čase keď bol Su-7 vo veľkých množstvách zavádzaný do služby v letectve ZSSR, hlavným sovietskym pokročilým cvičným lietadlom bol MiG-15UTI, ktorý bol vnímaný ako stroj s nedostatočným výkonom, potrebným aby sa piloti zaškolili na nadzvukové lietadlá, ktoré sa v 60. rokoch dostávali do služby. Po vypracovaní niekoľkých projektov v roku 1964, bolo konštrukčnej kancelárii Suchoj v roku 1964 udelené povolenie na vývoj dvojmiestnej cvičnej verzie Su-7, ktorá mala interné označenie „U-22“, pričom písmeno „U“ znamenalo učebnyj – cvičný.

Boli postavené 2 prototypy, a prvý z nich sa vzniesol 25. 10. 1965, pilotovaný skúšobným pilotom J.E. Kukuševom. Tento stroj bol zavedený do sériovej výroby ako Su-7U, v roku 1966, pričom do skončenia výroby v roku 1971 bolo postavených 367 ks. Niektoré z nich boli pridelené k protivzdušnej obrane, ktorá bola oddelenou súčasťou vzdušných síl ZSSR. Išlo o zvláštny krok, pretože protivzdušná obrana nemala vo výzbroji žiadne Su-7, no kvôli nedostatku nadzvukových cvičných lietadiel sa musela uspokojiť so strojom Su-7U. Stroju bolo v kódovom označení NATO pridelené meno „Moujik“ (Mužík).

Stroj Su-7U konštrukčne vychádzal z verzie Su-7BM, s avionikou, dvojitým brzdiacim padákom a úchytmi na pomocné vzletové rakety RATO prevzatými zo stroja Su-7BKL. Trup bol rozšírený o 20 cm, aby sa vytvorilo miesto pre druhý kokpit. Za kokpitom sa tiahol viditeľný tunel, v ktorom bola uložená kabeláž a palivové vedenie v snahe oddeliť ich čo najviac od horúceho motorového priestoru.

Suchoj Su-7BKL v pôvodnej farbe kovu vo francúzskom múzeu, 2007

Medzi predným a zadným kokpitom bola bariéra, pričom inštruktor na zadnom sedadle komunikoval so žiakom na prednom sedadle pomocou interkomu. Oba časti kokpitu boli samostatne pretlakované. Zadné sedadlo nebolo vyvýšené a tak mal inštruktor veľmi zlý výhľad smerom dopredu. Aby sa tento nedostatok odstránil, bol zabudovaný periskop, ktorý sa vztýčil po vysunutí podvozku. Žiak aj učiteľ sedeli na vystreľovacích sedačkách KS-4, ktoré obsahovali systém na postupné opustenie lietadla, v snahe zabrániť kolízii pri súčasnej katapultácii oboch pilotov.

Podvozok bol upravený pridaním kvapalného chladiaceho systému, čo umožňovalo opakované vzlety a pristátia, ako to cvičenie vyžadovalo. V skutočnosti bolo lietadlo schopné boja,ponechávajúc si svoj dvojitý kanón NR-30 a bojovú avioniku, aj keď pridanie druhého sedadla znížilo zásobu neseného paliva a znížilo kapacitu nesených zbraní. Do tohoto stroja bol zabudovaný motor AL-7F-1-200. Paralelne s cvičným Su-7U bola od roku 1968 až do konca výroby vyrábaná aj exportná verzia Su-7UMK, pričom bolo vyrobených 44 ks. Až na drobné rozdiely v avionike bola zhodná s Su-7U a zachovala si kódové označenie NATO „Moujik“.

Bojové nasadenie

Napriek tomu, že Su-7 nebol v ZSSR nikdy bojovo nasadený, zúčastnil sa viacerých konfliktov v zahraničí.

Egypt
Suchoj Su-7BMK egyptského letectva v múzeu, 2009.

Egypt obdržal okolo 64 ks verzie Su-7BMK, ktoré boli po začiatku Šesťdňovej vojny v júni 1967 k dispozícii, pričom niekoľko ich bolo zničených na zemi. Avšak Sovieti veľmi rýchlo znovu vyzbrojili egyptské vzdušné sily do pôvodnej veľkosti a Su-7 sa ukázal byť užitočným lietadlom počas lokálnych šarvátkach v nasledujúcich rokoch. Zúčastnil sa útokov na izraelské ciele na Sinajskom polostrove a po útoku veľkou rýchlosťou unikal na domovské základne, aby sa vyhol stíhačkám izraelských vzdušných síl. Bol taktiež použitý na taktický prieskum, nesúc kontajner osadený britskými kamerami Vinten. Táto verzia poslúžila počas vojny Yom Kippur. Egypťania boli s lietadlom tak spokojní, že v 80. rokoch mnohé z nich modernizovali vylepšenou avionikou.

India

Indické vzdušné sily použili svoje Su-7 Fitter-A počas Indo-Pakistanskej vojny v roku 1971, kedy uskutočnil takmer 1 500 vzletov, pričom ani jeden nebol stratený, aj napriek intenzívnej protilieteckej paľbe. Dva stroje boli zasiahnuté pakistanskými strelami Sidewinder a obidvom sa podaril bezpečný návrat na základňu.

Celkovo je možné povedať, že piloti si Su-7 obľúbili, aj keď si uvedomovali niektoré jeho obmedzenia a aj keď niektorým robila problém vysoká pristávacia rýchlosť. Aj napriek tomu, že Sovieti považovali prvé verzie Su-7 len o niečo lepšie než staršie stroje MiG-17, postupným vývojom boli do výzbroje zaradzované nové verzie Su-7, nahrádzajúc staršie a tieto potom slúžili spoľahlivo až do 80. rokov, kedy boli postupne vyradzované zo služby.

Používatelia
Používatelia Su-7
Modrá = súčasní Červená = bývalí

Su-7 sa stal jednou z najväčších opôr taktického letectva ZSSR. Bol taktiež vyvezený do mnohých krajín Varšavskej zmluvy, aj iných spriatelených krajín, ako napríklad do Afganistanu, Alžírska, Kuby, Egyptu, Indie, Iraku, Líbye, Severnej Kórei, Sýrie a Vietnamu. Jedným z najspokojnejších zákazníkov bola India, ktorá zakúpila 230 ks verzie Su-7BMK a Su-7UMK. Vo vzdušných silách ZSSR a krajinách Varšavskej zmluvy boli prvé verzie Su-7 ponechané v továrenskej farbe kovu. To však nebolo pre nízko letiace útočné lietadlo praktické a tak bolo vyvinutých množstvo kamuflážnych schém, väčšina zahŕňala bledomodrú spodnú časť trupu a kamuflážne polia rôznych farieb na vrchu stroja, ktoré sa líšili od krajiny ku krajine, podľa oblasti v ktorej slúžil.

Špecifikácie (Su-7BKL)

Technické údaje
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 16,80 m
  • Rozpätie: 9,31 m
  • Výška: 4,99 m
  • Plocha krídel: 34 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 8 937 kg
  • Vzletová hmotnosť: 13 570 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 15 210 kg
  • Pohonná jednotka: 1× prúdový motor Ľuľka AL-7F-1 s prídavným spaľovaním, s ťahom 66,6 kN (94,1 kN s prídavným spaľovaním)
  • Zásoba paliva: 3 220 kg

Výkony
  • Maximálna rýchlosť:
    • Na úrovni morskej hladiny: 1 150 km/h
    • V letovej hladine: 2 150 km/h
  • Dolet: 1 650 km
  • Dostup: 17 600 m
  • Počiatočná stúpavosť: 160 m/s
  • Plošné zaťaženie: 434,8 kg/m²
  • Pomer ťah/hmotnosť: 0,71
  • Dĺžka štartu: 950 m
  • Dĺžka pristátia: 700 m

Výzbroj
  • 2 × kanón Nudelman-Richter NR-30 kalibru 30 mm
  • Až 2000 kg na šiestich závesníkoch, typicky vrátane dvoch 950 l alebo 600 l palivových nádrží pod trupom, a kombinácia 250 kg alebo 500 kg bômb a neriadené rakety kalibru 57 mm v raketometoch UB-16-57U. Na ľavej strane trupu na pevnom závesníku mohla byť aj atómová bomba 8U69. Niektoré verzie tiež mohli niesť dve 600 l prídavné palivové nádrže pod krídlami.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Suchoj Su-7 na českej Wikipédii.

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Suchoj Su-7
Portál letectvo
Ruský portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.