Si-an JH-7
Si-an JH-7 (čín. 歼轰-7 – Ťien Chung-7; angl. Xian JH-7; v kóde NATO: „Flounder“; známy tiež pod názvom: FBC-1 (Fighter/Bomber China-1) Flying Leopard) je čínsky dvojmiestny dvojmotorový stíhací bombardér, ktorý vyvinula spoločnosť Si-an (Xi'an Aircraft Industry Group – Skupina leteckého priemyslu Si-an).
JH-7 FBC-1 Flying Leopard | |||
„Lietajúci leopard“ Ťien Chung-7A na základni Čeľabinsk Šagol | |||
Typ | stíhací bombardér | ||
---|---|---|---|
Výrobca | Skupina leteckého priemyslu Si-an | ||
Prvý let | 14. december 1988 | ||
Zavedený | 1992[1] | ||
Charakter | v službe | ||
Hlavný používateľ | Vzdušné sily Námorníctva Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády | ||
Výroba | 1985 – súčasnosť | ||
Vyrobených | ~200 | ||
Lietadlo je určené na ničenie lodí stredných a veľkých rozmerov, námorných a leteckých základní v prednej línii, komunikačných uzlov a početných jednotiek, ktoré by sa potenciálne mohli vylodiť na pobreží. Stroj je schopný preniknúť nad nepriateľské územie nadzvukovou rýchlosťou v nízkej letovej hladine a za akýchkoľvek poveternostných podmienok.
Vznik a vývoj
“Lietajúci leopard”, ako je JH-7 niekedy nazývaný, vznikol na základe požiadavky čínskeho letectva, vydanej v roku 1973. Nové lietadlo malo nahradiť stroje Harbin H-5, ktoré boli verziou sovietskeho Iľjušin Il-28 a predstavovali základný piliér všetkých čínskych bombardovacích jednotiek. Operačná analýza ukázala, že nové lietadlo bude musieť mať veľký dolet, bude musieť byť schopné lietať za akéhokoľvek počasia, vo dne i v noci. Kľúčové bolo, aby bolo schopné lietať tiež v nízkych letových hladinách a v rýchlostiach blízkych rýchlosti zvuku, a aby bolo v kabíne miesto pre operátora zbraňových systémov, zodpovedného za útočnú časť misie. O lietadlo prejavilo záujem aj čínske námorníctvo s tým, že rozšírili zoznam požiadaviek o schopnosť ničiť i hladinové plavidlá.
Vývojom lietadla bola poverená spoločnosť Xian Aircraft Industrial Corporation, ktorá v tom čase už mala skúsenosti s licenčnou výrobou strategického bombardéru Tupolev Tu-16, v Číne známom ako H-6. Projektu bolo pôvodne pridelené označenie H-7 (kde H ako Hongzhaji znamenalo bombardér), ale neskôr to bolo zmenené na JH-7 (Jianjiji-Hongzhaji, teda stíhací bombardér). Z hľadiska dizajnu sa finálny návrh podobal na Sepecat Jaguar, avšak z hľadiska veľkosti pripomínal skôr F-4 Phantom.
Prototyp JH-7 absolvoval prvý let 14. decembra 1988 a o rok neskôr boli zahájené letové testy pri nadzvukových rýchlostiach. Z celkovo vyrobených 5 prototypov prišla Čína o jeden stroj, ktorý v roku 1994 kvôli poruche motora havaroval. Vleklý vývoj a technické problémy počas testovania dlhoočakávaného lietadla spôsobili, že čínske letectvo stratilo už v roku 1991 o JH-7 záujem a objednalo radšej ruské Su-27SK.
Práce na odstraňovaní nedostatkov sa však nezastavili a po ukončení úvodnej testovacej fázy nasledovala predsériová výroba 20 lietadiel, ktoré boli v roku 1998 zaradené do služby v čínskom námorníctve. Tieto stroje boli použité na ďalšie letové testy, ale aj na testovanie presnosti ničenia pozemných cieľov bombami a raketami typu vzduch-zem. V roku 2001 bola zahájená sériová výroba, vrámci ktorej bolo do roku 2003 vyrobených okolo 35 lietadiel.
Medzitým pracovala spoločnosť XAC na vývoji zdokonalenej verzie, nazvanej JH-7A. V roku 2002 boli vyrobené dva prototypy a 1. júla toho istého roka sa nové lietadlo prvýkrát vznieslo do vzduchu. O dva roky neskôr bol variant JH-7A zaradený do čínskeho letectva a námorníctva.
Konštrukcia
Drak
JH-7 je hornoplošník s veľkými vztlakovými klapkami, vďaka čomu je lietadlo ideálne pre útoky na pozemné ciele v nízkych letových hladinách. Trup JH-7 má relatívne štvorcový tvar, podobne ako lietadlo Panavia Tornado.
Avionika
Lietadlá JH-7A sú vybavené pulzným dopplerovským rádiolokátorom JL-10A PD so schopnosťou detekcie cieľov maximálne na 100 km. V pozemnom móde dokáže sledovať 14 cieľov súčasne na 54 km a navádzať rakety na 6 z nich.[2]
Kokpit
Kokpit JH-7 pozostáva z 2 samostatne otváraných kabín v tandemovom usporiadaní. Vpredu sedí pilot a za ním operátor zbraňových systémov.
Motor
Ako pohonná jednotka bola zvolená dvojica prúdových motorov Rolls-Royce Spey, úspešne používaných na Západe v strojoch Blackburn Buccaneer, F-4K Fantom alebo A-7 Corsair. V roku 1975 bola podpísaná dohoda s Rolls-Royce na licenčnú výrobu motorov Spey, ktoré nesú označenie WS9. Spey predstavoval novú generáciu motorov, porovnateľných s ruskými pohonnými jednotkami, ktoré boli v tej dobe v Číne k dispozícii. Produkcia skúšobnej šarže WS9 sa začala v roku 1976.
Výzbroj
Typická protilodná zbraňová konfigurácia pozostáva z dvoch riadených striel YJ-81K alebo C-801K, dvoch rakiet vzduch-vzduch PL-5B pre vlastnú ochranu, plus dvoch prídavných palivových nádrží.
Varianty
JH-7 – počiatočná produkčná séria
JH-7A – modernizovaná verzia s vylepšenou avionikou a zbraňovým systémom. JH-7A má prepracovaný systém riadenia letu „fly-by-wire“, nový rádiolokátor JL-10A PD a kokpit, vybavený modernými multifunkčnými displejmi.
Používatelia
- Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády
- Vzdušné sily námorníctva Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády
Špecifikácie (JH-7A)
Technické údaje
- Posádka: 2
- Dĺžka: 22,33 m
- Rozpätie: 12,71 m
- Výška: 6,58 m
- Plocha krídel: 52,3 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 14 500 kg[3]
- Maximálna vzletová hmotnosť: 28 475 kg
- Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor Ťien WS-9 Čchin-ling s prídavným spaľovaním, každý s maximálnym ťahom 91,26 kN
Výkony
- Maximálna rýchlosť: 1 808 km/h (vo výške 11000 m)
- Akčný rádius: 1 650 km
- Dolet: 3 700 km s prídavnými palivovými nádržami a bez zbraní
- Dostup: 16 000 m
Referencie
Portál letectvo |