Northrop Grumman B-2 Spirit

Prvé verejné predstavenie B-2 v roku 1988

B-2 počas prvého letu v roku 1989

Na konci 70-tych rokov začal americké Ministerstvo obrany znepokojovať fakt, že u potenciálnych protivníkov USA došlo k výraznému zlepšeniu systémov protivzdušnej obrany. Hrozilo, že konvenčné strategické bombardéry, akými boli B-52 Stratofortress alebo v tej dobe vyvíjaný B-1 Lancer, sa stanú čoskoro zastarané. Preto sa americká vláda rozhodla pre zahájenie vývoja technologicky pokročilého bombardéra, ktorý by bol schopný preletieť veľké vzdialenosti, nepozorovane preniknúť nepriateľskou protivzdušnou obranou a zhodiť muníciu na cieľ. V septembri 1980 stanovilo americké letectvo požiadavky na tento nový bombardér, ktorý bol v USA známy ako „Advanced Technology Bomber (ATB)“. Do súťaže na vývoj nového lietadla sa prihlásili dva tímy, každý pozostávajúci z dvoch spoločností. Prvú dvojicu tvorili firmy Northrop a Boeing, druhý tím sa skladal z firiem Lockheed a Raytheon. Víťazom súťaže sa stal v októbri 1981 návrh lietadla od tímu Northrop/Boeing. Následne bola uzatvorená zmluva na dodávku dvoch testovacích konštrukcií draku lietadla, jedného lietajúceho prototypu a päť predsériových lietadiel. V 80. rokoch predstavovali náklady vývoj B-2 23 miliárd dolárov.

Pôvodný plán rátal popri piatich predsériových lietadlách s výrobou dodatočných 127 bombardérov. S rozpadom Sovietskeho zväzu a neskoršími škrtmi vo výdavkoch na obranu došlo k zredukovaniu pôvodne plánovaného počtu strojov B-2 na 75 kusov. Neskôr sa toto množstvo znížilo len na 20 lietadiel, ktoré doplnil jeden prototyp, nazvaný Spirit of America. Celková produkcia bombardérov B-2 „Spirit“ tak dosiahla 21 strojov.

Počas celého programu spoločnosť Northrop Grumman úzko spolupracovala s americkým letectvom, čo sa síce pozitívnym spôsobom odrazilo na konečnom výsledku, na druhú stranu to však vývoj lietadla mierne spomalilo. V polovici 80-tych rokov totiž USAF upravilo zadanie, ktoré pôvodne požadovalo bombardér, prispôsobený na let vo vysokých letových hladinách. Nová požiadavka na lietadlo, ktoré by bolo schopné aj letu nízko nad terénom, spôsobila navýšenie nákladov a oneskorenie celého projektu o dva roky. Prvé verejné predstavenie bombardéru B-2 sa uskutočnilo v roku 1988 a v júli 1989 sa vzniesol do vzduchu “Spirit of America”, ako prvý z bombardérov B-2. Počiatočných operačných schopností dosiahla letka B-2 v apríli 1997.

I keď vývoj B-2 patril k mimoriadne utajovaným vojenským projektom, aj napriek tomu boli zaznamenané dva incidenty, týkajúce sa úniku informácií. V decembri 1984 bol zatknutý zamestnanec firmy Northrop Thomas Cavanagh pri pokuse o predaj tajných materiálov o projekte B-2. Dokumenty zrejme pašoval z továrne Pico Rivera, kde sa stealth bombardéry vyrábali, a snažil sa ich predať sovietskej tajnej službe za 25 000 amerických dolárov. 42-ročný zamestnanec Northropu sa skontaktoval so sovietskymi diplomatmi netušiac, že jeho telefonát je odpočúvaný federálnymi agentmi. Tí ho následne vylákali na stretnutie a zatkli. I keď nakoniec k žiadnemu úniku informácii nedošlo, Thomas Cavanagh bol za tento pokus odsúdený na doživotie.[3] V roku 2011 bol na 32 rokov odsúdený Noshir Gowadia, ktorý pracoval na vývoji pohonného systému pre B-2. Dôvodom bolo, že za úplatok 110 000 amerických dolárov vyzradil utajované technológie čínskej vláde, ktorá ich potrebovala pre vývoj riadenej strely so zníženým tepelným vyžarovaním.[4]

Bočný pohľad na letiaci B-2 Spirit

Záber z kokpitu B-2

Čelný pohľad na bombardér B-2

Rotačný závesník na bomby v útrobách B-2

Typ konštrukcie, ktorá bola použitá pri bombardéroch B-2, sa označuje ako lietajúce krídlo, keďže pri nej úplne absentuje trup a zvislé riadiace plochy. Pri tvorbe návrhu nového bombardéra firma Northrop prepracovala projekty lietadiel XB-35 a YB-49 z konca 40-tych rokov, ktoré sa nikdy nedočkali sériovej výroby.[5] Zaujímavosťou je, že rozpätie krídel B-2 je 52,4 m, čo je identický rozmer, aký mal aj jeho o 40 rokov starší predchodca YB-49. Pozdĺž celej odtokovej hrany krídla, okrem výfukového priestoru bezprostredne za motormi, sa nachádza deväť veľkých ovládacích plôch. Vonkajší pár pohyblivých plôch plní funkciu brzdových kormidiel. Každá z týchto plôch pozostáva z dvoch častí, ktoré sa môžu pohybovať smerom nahor alebo nadol. Môžu pracovať symetricky ako aerodynamické brzdy alebo asymetricky ako kormidlá. Pohybujúce sa brzdové kormidlá však zvyšujú radarový odraz lietadla, preto v čase, keď B-2 vstupuje do bojovej zóny, musia byť zamknuté. Predpokladá sa, že v takej situácii lietadlo zatáča pomocou rozdielneho ťahu motorov. Ďalších šesť ovládacích plôch sa používa hlavne ako výškovky, avšak najvzdialenejší pár môže pri nízkych rýchlostiach plniť aj funkciu krídelok. V priestore medzi výstupnými tryskami sa nachádza posledná ovládacia plocha, ktorá eliminuje nadhadzovanie, spôsobené vertikálnymi nárazmi vzduchu v nízkych výškach.

Spoločnosť Boeing, ako druhý člen tímu, sa podieľal na dodaní vonkajších krídel, zadnej centrálnej časti, palivového systému, zbraňového systému a podvozku. Northrop bol zodpovedný za prednú centrálnu časť lietadla, kokpit, nábežné a odtokové hrany, ovládacie plochy, ako aj finálnu montáž a celkovú koordináciu projektu. Z povrchu lietadla bolo odstránených množstvo hrán, bežne sa nachádzajúcich na konvenčných lietadlách, čím sa výrazne zredukoval odraz radarových vĺn. Niektoré plochy sú potiahnuté materiálom, absorbujúcim radarové vlny (RAM). Hlavný podvozok je štvorkolesový, umiestnený je hneď vedľa motorov a zaťahuje sa smerom dopredu. Predný dvojkolesový podvozok sa zaťahuje smerom dozadu.

V porovnaní s pedchádzajúcimi americkými bombardérmi došlo u B-2 k výraznému zníženiu posádky. Zatiaľ čo posádka B-52H Stratofortress pozostáva z 5 členov a posádka B-1B Lancer zo štyroch členov, lietadlo B-2 má len dvoch pilotov. Tí sedia v kabíne vedľa seba, pričom naľavo je miesto hlavného pilota a napravo sedadlo veliteľa misie. Veliteľ misie je primárne zodpovedný za navigáciu a za plnenie úloh v roli operátora zbraňových systémov, ale tieto funkcie môže v prípade potreby vykonávať aj pilot. Každý člen posádky má k dispozícii štyri farebné CRT monitory.

B-2 je vybavený rádilokátorom AN/APQ-181 od spoločnosti Hughes Aircraft (v súčasnosti Raytheon). Navigáciu lietadla zabezpečujú dva systémy, ktoré môžu pracovať samostatne, ale vyššia presnosť sa dosahuje pri použití oboch systémov súčasne. Jedným z nich je inerciálny systém Kearfott a druhým astronomicko-inerciálny systém Northrop NAS-26. NAS-26 bol pôvodne vyvinutý pre riadené strely dlhého doletu Snark. Určovanie aktuálnej polohy lietadla prebieha na základe vopred vybraných hviezd a funguje aj cez zamračenú dennú oblohu. Kľúčovým prvkom tohto systému je stabilizovaný elektro-optický teleskop, ktorý je umiestnený naľavo od kabíny posádky.

Lietadlo je poháňané štyrmi dvojprúdovými motormi General Electric F118-GE-100, z ktorých každý má ťah 77 kN. F118-GE-100 bol vyvinutý z motora F101-X, použitom v stíhacích lietadlách F-14. Maximálna rýchlosť B-2 je 915 km/h a maximálny dostup predstavuje 15 200 m. Bombardér preletí bez dotankovania 11 100 km, pričom s jedným natankovaním vo vzduchu dokáže predĺžiť túto vzdialenosť na 18 500 km. B-2 môže dotankovať palivo počas letu pomocou nástavca, ktorý sa nachádza za kokpitom. Nasávacie otvory pohonnej sústavy sú esovitého tvaru, aby ukryli kompresor motora pred rádiolokátorom nepriateľa. Ich okraje sú zúbkované, aby sa rozptýlili vlny nepriateľských radarov a nedošlo k ich návratu späť k zdroju. Výfukové plyny z motora sú ochladzované, aby sa znížila tepelná stopa lietadla a minimalizovala možnosť odhaliť a sledovať bombardér nepriateľskými infračervenými detekčnými systémami.

Výzbroj je ukrytá v dvoch bombovniciach, z ktorých každá pojme 9 ton bômb alebo riadených striel. B-2 môže niesť širokú škálu konvenčnej munície, ale aj jadrové bomby typu B61 a B83[6] v počte 16 kusov. Z konvečných neriadených bômb sú to Mk 82 s hmotnosťou 227 kg a Mk 84 s hmotnosťou 907 kg. Ich riadeným ekvivalentom, ktorý bol do B-2 integrovaný, sú bomby GBU-38 a GBU-31, vybavené systémom inerciálneho a satelitného navádzania. Plne naložený bombardér unesie až 80 kusov Mk 82/GBU-38 alebo 16 bômb Mk 84/GBU-31. Aby sa pri útoku na nepriateľské ciele zvýšili šance B-2 na prežitie, dostali bombardéry do výzbroje aj bomby AGM-154 JSOW. Tie pri odhodení vo vysokej letovej hladine dokážu kĺzavým letom prekonať vzdialenosť až 130 km. Presne zasiahnuť cieľ im umožňuje GPS navigácia v kombinácii s infračerveným navádzaním v záverečnej fáze letu. K ešte väčšej minimalizácii strát v prípade možného konfliktu prispieva integrácia riadenej strely AGM-158 JASSM. Tá umožňuje bombardéru zaútočiť na dobre chránené ciele zo vzdialenosti 370 km bez toho, aby sa vystavil väčšiemu riziku.

Vrak B-2, ktorý havaroval v roku 2008

Dňa 23. februára 2008 havaroval bombardér B-2, nazvaný Spirit of Kansas, pri vzlete zo základne Andersen na ostrove Guam. Príčinou havárie bola zistená vlhkosť v troch senzoroch, v dôsledku čoho dostával systém riadenia letu nesprávne informácie o rýchlosti letu a uhle nábehu. To spôsobilo, že lietadlo pri vzlete začalo prudko stúpať a zároveň sa nakláňať doľava. Z toho dôvodu sa ľavé krídlo dostalo do kontaktu so zemou a následne stroj havaroval. Obaja piloti sa stihli katapultovať a nehodu sa im podarilo prežiť.[16]

USA

United States Air Force mali k decembru 2015 k dispozícii 20 sériovo vyrobených lietadiel:

• 509. bombardovacie krídlo– základňa Whiteman, Missouri (v súčasnosti sa tam nachádza 19 strojov)
• 412. testovacie krídlo – základňa Edwards, California (v súčasnosti tu podstupuje 1 stroj letové skúšky, pri ktorých sa testuje modernizovaný softvér a zbraňové systémy)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Northrop Grumman B-2 Spirit

Tupolev Tu-160

Portál letectvo