Black metal

Blackmetaloví gitaristi obyčajne obľubujú vysoko posadené gitarové tóny a silné skreslenie.[6] Pri hre na gitare sa značne používa rýchly (nestlmený) tremolo picking.[6][7][8] Gitaristi často využívajú nesúzvuk – spoločne so špeciálnymi stupnicami, intervalmi a akordovými progresiami—aby tak vytvorili pocit hrôzy. Nezriedka sa tiež používa tritonus. Gitarové sóla a nízke gitarové ladenia sú veľmi vzácne v black metale.[8]

Na basovej gitare sa len zriedkakedy hrajú samostatné melódie. Nie je nezvyčajné, že basovú gitaru len sotva počuť[8] alebo že len homofonicky sleduje basové linky gitary. Bicie sú obyčajne rýchle a používa sa dvojkopák a/alebo blast beaty.

Blackmetalové piesne sa zväčša nedržia konvenčných štruktúr skladieb a často im chýba jasné rozdelenie na verše a refrény. Namiesto toho mnohé blackmetalové skladby obsahujú rozvláčne a opakované inštrumentálne sekcie.

Tradičné blackmetalové kapely zvyčajne používajú vysoko posadené a škriekavé vokály pozostávajúce z výkrikov, kričania a vrčania.[6][8] Tento vokálny štýl bol ovplyvnený spevákom Quorthonon zo skupiny Bathory,[9] a patrí medzi črty, ktorými sa tradičné blackmetalové vokály odlišujú od tých v death metale, kde sa zväčša využíva nízke chrochtanie.

Pôvodne sa pojem black metal používal pre extrémne metalové kapely so satanistickou a antikresťanskou tematikou; v súčasnosti patrí medzi najčastejšie motívy textov odpor voči kresťanstvu[8] a iným organizovaným náboženstvám. Navyše, mnohí interpreti píšu texty, ktoré propagujú ateizmus, antiteizmus, pohanstvo alebo satanizmus.[10] Antikresťanské postoje sekulárnych či pohanských umelcov nezriedka súvisia s christianizáciou krajín, z ktorých pochádzajú. Medzi ďalšie často rozoberané motívy patria depresia, nihilizmus, mizantrópia,[10] smrť a iné temné námety. Avšak medzičasom sa mnohí umelci začali zameriavať na témy ako sú ročné obdobia (predovšetkým zima), príroda, mytológia, folklór, filozofia a fantasy. (Pre ďalšie informácie o blackmetalových textov viď kapitolu ideológia.)

Nízkonákladová produkcia, a s tým súvisiaca nízka kvalita, bola typická pre raných blackmetalových interpretov s obmedzenými rozpočtami; nahrávanie nezriedka prebiehalo priamo v ich domoch či pivniciach.[6] Avšak aj keď existovala možnosť pozdvihnúť kvalitu produkcie, mnoho umelcov sa aj tak rozhodlo nahrávať svoje diela v zlej kvalite.[8][10] Takto sa rozhodovali kvôli spätosti s undergroundovými koreňmi žánru, a aby dodali hudbe „surovejší“ a „chladnejší“ nádych.[10] Jedným z najlepších príkladov tohto prístupu je album Darkthrone Transilvanian Hunger – skupiny, o ktorej Johnathan Selzer z časopisu Terrorizer vraví, že „reprezentuje prístup black metalu urob si sám“.[10] Nejedni ľudia spätí so scénou tvrdia, že pôvodne nebolo zámerom black metalu upútať na seba veľkú pozornosť.[10] Spevák Gaahl povedal, že v raných časoch žánru „black metal nikdy nemal zámer získať si publikum, existoval čisto pre naše vlastné potešenie“.[7]

Typickou črtou black metalu je používanie tzv. „corpse paintu“, čo je štýl čierneho a bieleho mejkapu používaného na zintenzívnenie chladného, krutého, neľudského obrazu kapely, alebo má pripomínať rozkladajúce sa ľudské telo.[11]

Na koncertoch kapely hojne používajú rekvizity a teatrálnosť. Mnohé kapely, ako napríklad Mayhem a Gorgoroth, sú známe kontroverznými predstaveniami, na ktorých sa objavujú zvieracie hlavy nastoknuté na kôl, posmešné ukrižovania, stredoveké zbrane a muzikanti bývajú zmáčaní zvieracou krvou.[12]

Blackmetaloví umelci často vystupujú oblečení v čiernom, s vojenskými topánkami, nábojovými pásmi, s náramkami so špicami[10] a obrátenými krížmi/pentagramami na podporu svojich protikresťanských a protináboženských postojov.[1] Napriek tomu všetkému najvýraznejšou črtou ostáva „corpse paint“ – čierny a biely mejkap (občas zmiešaný s pravou či falošnou krvou), ktorý sa používa na vytvorenie mŕtvolného vzhľadu.

Na začiatku 90. rokov väčšina priekopníckych blackmetalových umelcov používala jednoduché čiernobiele obrázky a písmo na svojich obaloch albumov.[2] Mohlo to byť myslené ako reakcia voči deathmetalovým kapelám, ktoré v tom čase začali používať žiarivo sfarbené obálky albumov.[2] Väčšina undergroundových blackmetalových interpretov sa aj naďalej držala tohto štýlu. Blackmetalové obaly albumov sú v prvom rade obyčajne atmosférické alebo provokatívne; niektoré obsahujú obrázky krajiny, či už skutočnej alebo vyfantazírovanej (napr. Filosofem od Burzum a In the Nightside Eclipse od Emperor), zatiaľ čo iné sú plné násilia, perverznosti, svätokrádeže a obrazoborectva (napr. Fuck Me Jesus od Marduk's a In Sorte Diaboli od Dimmu Borgir).

Pod prvou vlnou black metalu rozumieme tie kapely, ktoré počas 80. rokov ovplyvnili sound black metalu a vytvorili prototyp žánru. Zväčša išlo o speedmetalové alebo thrashmetalové kapely.[1][13]

Pojem „black metal“ zaviedla anglická kapela Venom svojím druhým albumom Black Metal (1982). Aj keď podľa dnešných štandardov išlo skôr o thrash metal než black metal,[10] texty a symbolika albumu sa zameriavali väčšmi na protikresťanskú a satanistickú tematiku než ktokoľvek predtým. Ich hudba bola rýchla, s neuhladenou produkciou a so škriekavými alebo chrochtavými vokálmi. Členovia Venom si osvojili pseudonymy; neskoršie sa táto praktika hojne rozšírila medzi blackmetalovými hudobníkmi.

Albumy skupiny Venom nazvaný Black Metal inšpiroval názov žánru

Ďalšou skupinou, ktorá mala veľký vplyv na rozvoj black metalu, bola švédska skupina Bathory, vedená Thomasom Forsbergom (pod pseudonymom Quorthon). Nielenže bola hudba Bathory temná, rýchla, mimoriadne skreslená, nízkej kvality a s protikresťanskými textami a symbolikou, Quorthon bol navyše aj prvý, kto použil „škriekavé“ vokály, ktoré prispeli k definovaniu black metalu.[9] Týmto štýlom sa kapela vyznačovala na prvých štyroch albumoch: Bathory (1984), The Return of the Darkness and Evil (1985), Under the Sign of the Black Mark (1987) a Blood Fire Death (1988). Albumom Blood Fire Death a dvoma nasledujúcimi albumami Hammerheart a Twilight of the Gods, Bathory ustanovili štýl, ktorý sa stal známy ako Viking metal.

Dánska skupina Mercyful Fate ovplyvnila nórsku scénu svojou symbolikou a textami. King Diamond, ktorý má pri vystúpeniach tvár pomaľovanú diabolskými čierno-bielymi vzormi, inšpiroval štýl líčenia, ktorý sa stal známy ako „corpse paint“ (tzv. „mŕtvolné líčenie“). Medzi ďalších umelcov považovaných za súčasť tohto hnutia patria Hellhammer a Celtic Frost (zo Švajčiarska), Mercyful Fate (z Dánska), Kreator, Sodom a Destruction (z Nemecka),[14] Bulldozer a Death SS (z Talianska),[15] ktorých spevák Steve Sylvester bol členom Ordo Templi Orientis.[16]

Keď vyšiel album Bathory Under the Sign of the Black Mark, bol považovaný za deathmetalovú nahrávku.[17] V piatom čísle svojho fanzinu Slayer Metalion píše, že „tento posledný módny výstrelok v podobe black/satanistických kapiel zdá sa skončil“,[18]v tejto tradícii však pokračuje niekoľko kapiel ako Incubus a Morbid Angel[18] (zo Spojených štátov), Sabbat (z Japonska),[18] Tormentor (z Maďarska) a Sarcófago (z Brazílie).

V dobe pred vznikom Nórskej blackmetalovej scény vydali dôležité nahrávky kapely Root a Master's Hammer (z Československa), Von (zo Spojených štátov), Blasphemy (z Kanady), Rotting Christ (z Grécka) a Samael (zo Švajčiarska).

V severoeurópskych krajinách sa kapely začali hlásiť k odkazu týchto a aj starších kapiel z prvej vlny. Vo Švédsku k nim patrili Marduk, Dissection, Nifelheim a Abruptum. Vo Fínsku vznikla scéna, ktorá miesila black metal s prvkami death metalu a grindcoru; patria do nej skupiny Beherit, Archgoat a Impaled Nazarene. V tomto období sa v Spojených štátoch objavili kapely ako Demoncy a Profanatica. V tej dobe bol medzi fanúšikmi extrémneho metalu populárnejší americký a švédsky death metal.

Druhá vlna black metalu odštartovala začiatkom 90. rokov a v jej čele stála Nórska blackmetalová scéna. V rokoch 1990-1994 začalo množstvo nórskych umelcov vystupovať a vydávať nový druh black metalu; patrili sem Mayhem, Thorns, Burzum, Darkthrone, Immortal, Satyricon, Enslaved, Emperor, Dimmu Borgir, Gorgoroth, Ulver a Carpathian Forest. Rozvinuli štýl svojich predchodcov z 80. rokov a vytvorili z neho samostatný žáner, osamostatnený od thrash metalu. Čiastočne má na tom zásluhu druh gitarovej hry, ktorý vyvinul Snorre „Blackthorn“ Ruch zo skupín Stigma Diabolicum a Thorns a Øystein „Euronymous“ Aarseth z Mayhem.[2][7] Fenriz zo skupiny Darkthrone im túto inováciu pripisuje v mnohých rozhovoroch, ktoré poskytol. Opisuje ju slovami ako „odvodená od Bathory“[19] a poznamenáva, že „takéto riffy sa v 90. rokoch stali novým kánonom pre množstvo kapiel“.[20] Niektorí členovia nórskych skupín boli zodpovední za hŕbu zločinov a kontroverzií ako bolo vypaľovanie kostolov a vražda. Protikresťanský spôsob myslenia sa v rámci scény stal nutnosťou pre akéhokoľvek umelca, ak chcel spadať pod pojem „black metal“. Ihsahn zo skupiny Emperor verí, že tento trend sa pravdepodobne rozvinul jednoducho z „opozície voči spoločnosti, z odporu voči všetkým normálnym veciam“.[21] Temné námety svojej hudby vizuálne dopĺňali o „corpsepaint“, mŕtvolné líčenie, ktorým sa mnohé kapely snažili odlíšiť od ostatných metalových kapiel tej doby.[10]

Takisto aj v ostatnej Európe začali počas 90. rokov vznikať blackmetalové scény inšpirované nórskou scénou alebo staršími kapelami. Na čele poľskej scény stáli kapely Graveland a Behemoth. Vo Francúzsku sa objavila úzko spätá skupina hudobníkov známa ako „Les Légions Noires“, do ktorej patrili interpreti ako Mütiilation, Vlad Tepes, Belketre a Torgeist. V Spojených štátoch sa v tej dobe objavili kapely ako Black Funeral, Grand Belial's Key a Judas. Významnou anglickou kapelou tej doby boli Cradle of Filth, ktorí vydali tri demá v black/deathmetalovom štýle so symfonickými prvkami, načo nasledoval štúdiový album, ktorý obsahoval na tú dobu nezvyčajný hybrid black a gothic metalu; potom zanechali black metal a stali sa v prvom rade gotickou kapelou,[22] a stali sa jednou z najúspešnejších extrémnych metalových kapiel všetkých čias. O prvom albume kapely The Principle of Evil Made Flesh John Serba z AllMusic napísal: "Principle rozvíril hladinu ranej blackmetalovej scény, dostal Cradle of Filth do povedomia metalistov, ktorí jednak chválili bezočivé pokusy kapely o narušenie blackmetalových konvencií, alebo sa mu na druhej strane posmievali kvôli ‚komercializáciiʻ undergroundového fenoménu hrdého na svoje špinavé dedičstvo [...]“[23]

Suterén obchodu Helvete popísaný graffiti zo začiatku 90. rokov

V období mája–júna 1991,[24] Euronymous z Mayhem otvoril nezávislý obchod s hudobnými nahrávkami nazvaný Helvete (nórsky výraz pre 'peklo') v Osle. Často sa tu stretávali hudobníci z Mayhem, Burzum, Emperor a Thorns a stal sa najvýznamnejšou predajňou s blackmetalovými nahrávkami.[25] V suteréne zriadil Euronymous nezávislú nahrávaciu spoločnosť nazvanú Deathlike Silence Productions. S rastúcou popularitou jeho kapely a im podobných získal Euronymousov label úspech v podzemí, a pripisuje sa mu, že podnietil ďalšie spoločnosti, ktoré sa predtým black metalu stránili, že znovu zvážili tento blackmetalový materiál a začali ho vydávať.

8. apríla 1991 spáchal spevák skupiny Mayhem Per Yngve Ohlin, nazývaný Dead, samovraždu, keď bol sám v spoločnom dome kapely.[26][27] Síce podľa spoluhráčov bol v súkromí Dead čudák a introvert, no na pódiu bol úplne odlišný. Dal si veľmi záležať, aby vypadal ako mŕtvola a počas vystúpení si neváhal mrzačiť ruky.[7][28]

Britvou si prerezal zápästia a brokovnicou si rozstrieľal hlavu; takto ho našiel gitarista Mayhem Øystein Aarseth, zvaný Euronymous. V liste na rozlúčku sa Dead ospravedlňuje za to, že strieľal vo vnútri a ukončuje ho slovami: „prepáčte všetku tú krv“.[27] Ešte než zavolal políciu, Euronymous údajne išiel do neďalekého obchodu kúpiť fotoaparát, s ktorým si odfotil telo, po tom čo premiestnil niektoré veci.[29] Jedna z týchto fotografií bol neskoršie použitá ako obal polooficiálneho koncertného albumu nazvaného Dawn of the Black Hearts.[30]

Postupne sa začali šíriť reči, že Euronymous zobral niekoľko kúskov Deadovej lebky, aby si z nich nechal urobiť náhrdelník, a uvaril a zjedol dusenú zmes mäsa a zeleniny obsahujúcu niekoľko kúskov jeho mozgu.[10][26] Reči o varení neskoršie kapela vyvrátila, avšak potvrdila, že tie o výrobe šperkov boli pravdivé.[28] A čo viac, Euronymous tvrdil, že dal tieto šperky muzikantom, ktorí si ich podľa neho zaslúžili.[1] Basgitarista Mayhem Jørn Stubberud, zvaný Necrobutcher, poznamenal, že „ľudia sa začali zaujímať väčšmi o [blackmetalovú] scénu po tom, čo sa Dead zastrelil [...] Podľa mňa to bola práve Deadova samovražda, čo naozaj zmenilo scénu“.[31]

Neskoršie spáchali samovraždu ešte dvaja členovia ranej Nórskej scény: Erik Brødreskift, zvaný Grim (zo skupín Immortal, Borknagar, Gorgoroth) v roku 1999[32][33][34] a Espen Andersen, zvaný Storm, (zo skupiny Strid) roku 2001.[35]

Drevený kostolík vo Fantofte.

Hudobníci a prívrženci Nórskej blackmetalovej scény vypálili medzi rokmi 1992 a 1996 viac než 50 kresťanských kostolov.[25] Niektoré z nich boli stovky rokov staré a patrili medzi významné historické pamiatky. Najznámejším príkladom je Drevený kostolík vo Fantofte patriaci medzi prvé obete podpaľačov, ku ktorým podľa polície patril Varg Vikernes z jednočlennej kapely Burzum.[25] Na obálke EP Burzum Aske (nórsky: ‚popol‘) je vyobrazená fotografia tlejúcich ruín dreveného kostolíka vo Fantofte. V máji 1994 bol uznaný vinným za vypálenie kaplnky v Holmenkollene, a kostolov v Skjolde a Åsane.[19][36] Vikernes a Euronymous údajne kvôli vydaniu albumu Mayhem De Mysteriis Dom Sathanas plánovali vyhodiť do povetria Nidaroskú katedrálu, ktorej fotografia zdobí obal albumu. Euronymova vražda v auguste 1993 (viď nižšie) zhatila tieto plány a oddialila vydanie albumu.[26] Hudobníci Samoth, [37] Faust[38] zo skupiny Emperor a Jørn Inge Tunsberg zo skupiny Hades Almighty[25] boli taktiež odsúdení za vypaľovanie kostolov.

V dnešnej blackmetalovej komunite sa názory na vypaľovanie kostolov rôznia. Gitarista Infernus a bývalý spevák Gaahl zo skupiny Gorgoroth v rozhovoroch vychvaľujú vypaľovanie kostolov. Posledne spomínaný sa vyjadril, že „malo byť toho viacej a aj bude toho viacej“.[1] Naproti tomu, Necrobutcher a Kjetil Manheim zo skupiny Mayhem vypaľovanie kostolov odsúdili; druhý spomínaný vyhlásil, že „išlo vlastne len o ľudí, ktorí chceli byť akceptovaní v rámci vyhranenej skupiny [blackmetalovej scény] ... chceli dosiahnuť určité uznanie a postavenie“.[26]

10. augusta 1993 Varg Vikernes zo skupiny Burzum zavraždil gitaristu Mayhem Øysteina Aarsetha, známeho pod prezývkou Euronymous. Ten deň v noci cestovali Vikernes a Snorre ‚Blackthorn‘ Ruch zo skupiny Thorns z Bergenu do Euronymovho bytu v Osle. Vikernes dobodal Euronyma na smrť. Jeho telo našli mimo jeho bytu s 23 reznými ranami – dve na hlave, päť na krku a 16 na chrbte.[39]

Motív bol nejasný a rôzne fámy vysvetľovali zabitie ako následok mocenského boja, sporu o peniaze na nahrávky Burzum, či ako pokus o „prekonanie“ prípadu pobodania z Lillehammeru rok predtým, ktorý mal na svedomí ďalší blackmetalový hudobník, Bård ‚Faust‘ Eithun.[40] Vikernes tvrdí, že Aarseth ho plánoval umučiť k smrti a nahrať to na videopásku – vylákať ho mal pod zámienkou stretnutia kvôli nepodpísanému kontraktu.[41] Vikernes tvrdí, že v noci keď sa stala vražda mal v úmysle podať Euronymovi podpísaný kontrakt a „poslať ho do p***“, avšak Euronymous ho napadol.[41] Vikernes taktiež tvrdil, že väčšina Euronymových rezných poranení bola spôsobená porozbíjaným sklom, na ktoré dopadol počas zápasu.[41] Faust a iní členovia scény však túto verziu spochybňujú.[42]

Bez ohľadu na okolnosti prípadu bol Vikernes v priebehu niekoľkých dní zatknutý a v máji 1994 bol odsúdený k trestu odňatia slobody po dobu 21 rokov (v Nórsku najvyšší možný trest) za vraždu a štyri prípady podpaľačstva kostolov. Počas čítania rozsudku sa Vikernes usmieval a takto zvečnený sa objavil v spravodajských médiách.[41] V tom istom mesiaci vyšiel album Mayhem De Mysteriis Dom Sathanas, kde hrá na gitaru Euronymous a na basu Vikernes.[7] Ešte než vyšiel album, Euronymova rodina požiadala bubeníka Mayhem, Hellhammera, aby odstránil skladby, kde hrá na basu Vikernes. Hellhammer sa vyjadril, že „myslel som si, že bolo vhodné, aby vrah a obeť boli na tom istom albume. Vymyslel som si teda, že som znova nahral basové linky, avšak nikdy som tak neurobil“.[7] V roku 2003 sa Vikernes nevrátil do väzenia v Tønsberg, kde mal nastúpiť potom čo mu bol povolený krátky „opušťák“. Zanedlho bol zadržaný v ukradnutom aute, v ktorom sa našli rôzne zbrane.[43] V roku 2009 bol Vikernes podmienečne prepustený na slobodu.[44][45]

Medzi ranou nórskou blackmetalovou a švédskou deathmetalovou scénou existovala silná rivalita. Fenriz a Tchort sa vyjadrili, že nórski blackmetaloví hudobníci mali už „plné zuby celej deathmetalovej scény“[2], a že „death metal bol veľmi nepopulárny v Osle“ v tej dobe.[26] Euronymous sa niekoľkokrát vyhrážal smrťou niektorým komerčnejším európskym deathmetalovým skupinám.[26] Jedna skupina nórskych blackmetalových fanúšikov dokonca údajne plánovala uniesť a zavraždiť istých švédskych deathmetalových muzikantov.[26]

V rokoch 1992 a 1993 nastalo krátke obdobie nevraživosti medzi nórskou a fínskou scénou.[46] Táto nevraživosť bola čiastočne povzbudzovaná zdanlivo neškodnými kanadskými žartíkmi; napríklad, Nuclear Holocausto z fínskej skupiny Beherit zavolal uprostred noci Samothovi zo skupiny Emperor (v Nórsku) a Mikovi Luttinenovi z Impaled Nazarene (vo Fínsku), aby si z nich vystrelil. Hovory pozostávali z nezrozumiteľného bľabotania a reprodukovania detských pesničiek,[46] aj keď Luttinen bol presvedčený, že išlo o smrteľné vyhrážky od nórskych kapiel.[46]

Pozoruhodná bola takisto obálka albumu Impaled Nazarene's Tol Cormpt Norz Norz Norz, na zadnej strane obsahujúca upozornenia „No orders from Norway accepted“ („Z Nórska neprijímame žiadne objednávky“) a „Kuolema Norjan kusipäille!“ („Smrť nórskym kreténom!“). Fínska kapela Black Crucifixion kritizovala Darkthrone ako „trendových“, keďže pôvodne hrali death metal.[47]

V počiatkoch druhej vlny sa v rôznych scénach rozvinuli osobité štýly; ako tvrdí Alan „A. A. Nemtheanga“ Averill, „mali ste tu grécky zvuk a fínsky zvuk a nórsky zvuk, a boli tu nemecké kapely a švajčiarske kapely a také niečo“.[2] V polovici 90. rokov si štýl nórskej scény osvojovali kapely po celom svete, a v roku 1998 publicista Malcom Dome z časopisu Kerrang! povedal, že „black metal, ako ho poznáme teraz v roku 1998, je dlžný Nórsku a Škandinávii väčšmi ako ktorejkoľvek inej konkrétnej krajine“ [25]. Novšie blackmetalové kapely okrem toho začali zvyšovať kvalitu nahrávok a zavádzať ďalšie nástroje ako syntetizátory a dokonca aj celé symfonické orchestre.

Koncom 90. rokov umelecké podzemie považovalo mnohé nórske kapely ako Emperor,[48][49] Immortal,[48][49] Dimmu Borgir,[48] Ancient[48][49] Covenant/The Kovenant[48] a Satyricon,[49] za skomercionalizované[48][49] a spriatelené s komerčnými médiami a „veľkými pankhartskými labelmi“.[48]

Po Euronymovej smrti „sa niektoré kapely priblížili bližšie smerom k Viking metalu a k epickému štýlu, zatiaľ čo niektoré sa pohrúžili väčšmi do hlbín“.[50] Švédska skupina Shining, založená roku 1996, začala písať texty takmer výhradne o depresiách a samovraždách, hudobne sa inšpirovala albumami Burzum Hvis lyset tar oss a Filosofem ako aj skupinou Strid;[51] spevák Niklas Kvarforth chcel „nasilu nakŕmiť“ svojich poslucháčov „sebazničujúcou a samovražednou symbolikou a textami“.[50] V začiatkoch používal pre svoju hudbu pojem „samovražedný black metal“,[50][52] aby odlíšil svoju osobu od „tuctových červov“.[52] Avšak roku 2001 tento pojem prestal používať, pretože ho začalo používať kvantum kapiel, ktoré si podľa neho nesprávne vykladali jeho víziu[50][52] a používali hudbu ako druh terapie[50][52] a nie ako zbraň voči poslucháčovi, ako Kvarforth zamýšľal.[52] Povedal, že „nebude Shining nazývať blackmetalovou skupinou“ a pojem „samovražedný black metal“ nazval „pochabým nápadom“.[50]

Spevák skupiny Watain Erik Danielsson v roztrhaných šatoch a pokrytý krvou

Ako tvrdí Erik Danielsson, keď v roku 1998 vznikla jeho kapela Watain, patrila medzi nemnohé kapely, ktoré brali black metal tak vážne ako raná nórska scéna.[50] Novšia generácia švédskych satanistických kapiel ako Watain a Ondskapt, pravdepodobne inšpirovaných skupinou Ofermod,[53][54] „dala tejto ‚scéne‘, či ako to nazývajú, novú tvár“, ako povedal Kvarforth; „zdá sa akoby sa ľudia začali naozaj opäť báť“.[50]

Časť podzemnej scény si osvojila jungovskú interpretáciu vypaľovania kostolov a iných skutkov ranej scény ako znovuoživenie starovekých pravzorov, čo Kadmon zo skupiny Allerseelen a autori Lords of Chaos naznačovali vo svojich dielach,[55][56] a zmiešali túto interpretáciu s pohanskými predstavami a záľubou v nacionalizme.[56] Varg Vikernes bol niektorými ľuďmi považovaný za „ideologického spasiteľa“,[57] i keď samotný Vikernes odmietal spájať svoju osobu s black metalom[57][58] a jeho neonacizmus nemá so subkultúrou nič spoločné.[58] To viedlo k vzostupu Národnosocialistického black metalu, ktorý Hendrik Möbus zo skupiny Absurd nazýva „logickým vyústením hnutia uvedeného do pohybu nahrávkou ‚A Blaze in the Northern Sky‘“.[56] Zvyšok scény sa vzpiera NSBM, keďže je „nezmazateľne spojený s Asá Trŭ a v protiklade k satanizmu“, alebo hľadia na nacizmus „s neurčitým skepticizmom a ľahostajnosťou“.[59] Členovia NSBM scény, popri iných, považujú nórske kapely za pozérov, ktorých „ideológia je lacná“, aj keď prívrženci NSBM rešpektujú Vikernesa a skupinu Burzum, ktorú spevák skupiny Grand Belial Richard Mills nazval „jedinou nórskou kapelou, ktorá sa odmieta kajať a je doslova odsúdená kvôli svojim názorom“.[57]

Aj keď rané americké blackmetalové skupiny sa držali v umeleckom podzemí, v 1. dekáde 21. storočia sa do širšieho povedomia dostávajú kapely ako Xasthur a Leviathan,[60] zaoberajúce sa témami ako samovražda,[61][62] Nachtmystium,[60] Krallice,[60][63] Wolves in the Throne Room,[60][63] čo je kapela prepojená s crust punkovou scénou a ekologickým hnutím,[64] a Liturgy, ktorých spevák a gitarista Hunter Hunt-Hendrix chce nahradiť tradičnú blackmetalovú „smrť a atrofiu“ „životom a hypertrofiou“.[60][65] Tieto kapely sa vyhýbajú tradičnej blackmetalovej náplni textov v prospech „niečoho väčšmi whitmanovského“[60] a zo strany niektorých tradičných blackmetalistov sa stretávajú s odmietaním kvôli svojej filozofii[66] a post-rockovým a shoegazingovým vplyvom, ktoré si osvojili niektoré z týchto kapiel.[63]

Obrátený pentagram bežne používaný kapelami v tomto žánre.

Black metal bol pôvodne pojem označujúci extrémne metalové skupiny so satanistickými textami, aj keď väčšina kapiel z „prvej vlny“ používala satanizmus len kvôli šokovej hodnote; medzi vzácne výnimky patril spevák Mercyful Fate a člen Cirkvi Satanovej King Diamond, o ktorom americký žurnalista Michael Moynihan napísal, že to bol „jeden z mála interpretov satanistického metalu 80. rokov, ktorý bol niečo viac než len pozér, využívajúci diabolský imidž kvôli šokovej hodnote“.[87]

Gitarista Mayhem Euronymous bol ústrednou postavou, čo sa zavedenia ideológie do nórskej blackmetalovej scény týka.[88] On a jeho priaznivci sa stránili Antona LaVeyu a jeho Cirkvi Satanovej, a namiesto toho podporovali „tvrdú líniu, mizantropické uctievanie diabla“.[89] Benjamin Hedge Olson napísal, že „pretvorili kvázi satanistické divadelné prvky skupiny Venom do podoby kultúrneho vyjadrenia nepodobného žiadnej inej formy metalu alebo satanizmu“ a „zanechali svetské identity a ambície iných foriem metalu v prospech náboženského a ideologického fanatizmu“.[88] Kapely, ktoré nepatrili k Teistickým satanistom, neboli Euronymom a niektorými inými poprednými členmi nórskej scény (napr. Faustom a Emperorom), považované za black metal.[14][15] Kapely hrajúce v ‚nórskom‘ štýle, avšak bez satanistických textov, sa dočasne prikláňali k používaniu iných názvov pre svoju hudbu.[70][99][100] Aj v súčasnosti poprední hudobníci – ako Infernus,[101] Arioch[102] a Erik Danielsson[103] – trvajú na tom, že satanizmus by mal byť na prvom mieste. Niektoré kapely sa preorientovali zo satanizmu na pohanstvo; keďže black metal je tradične charakteristický satanizmom, „pre mnohých ‚pravoverných‘ blackmetalistov, táto odchýlka znehodnocuje kapelu ako ‚black‘, namiesto toho ju označujú rôznymi inými názvami: pagan, Viking, troll, forest, a podobne“.[104]

Nórska kapela Antestor

Unblack metal, alebo tiež kresťanský black metal, je pojem používaný na opísanie hudby hudobne totožnej s black metalom v prípade, že interpreti, texty a symbolika propagujú kresťanstvo.[105] Debutový album austrálskej skupiny Horde nazvaný Hellig Usvart, ktorý vydal Nuclear Blast, je obyčajne považovaný za prvú kresťanskú blackmetalovú nahrávku, i keď jej jediný člen, známy ako Anonymous, vyhlásil, že „už pred Horde existovali podobné [unblack] kapely, dokonca aj v Nórsku”, čím mal na mysli kapely ako Antestor, založenú roku 1990, aj keď do roku 1993 išlo o death/doom kapelu nesúcu meno Crush Evil. Hellig Usvart spôsobil v blackmetalovej komunite veľkú kontroverziu; na ústredie Nuclear Blast Records sa vzniesli smrteľné vyhrážky, požadujúce odhalenie mien členov skupiny. Ako sa podarilo neskoršie zistiť, pod Anonymovým menom sa skrýval bubeník kapiel Mortification a Paramaecium Jayson Sherlock.

Množstvo ľudí z blackmetalovej scény považuje „kresťanský black metal“ za protirečivý výraz.[106] V britskom dokumente o black metale Murder Music: A History of Black Metal (2007) sa všetci oslovení hudobníci vyjadrili, keď sa ich pýtali na túto záležitosť, že black metal nemôže byť kresťanský.[10] Pojem „kresťanský black metal“ vyvoláva u blackmetalových hudobníkov posmešné reakcie, napríklad Martin Walkyier z anglickej skupiny Sabbat sa vyjadril, že „‚Kresťanský black metal?‘ Čo robia? Budujú kostoly? Opravujú ich? (smiech)“.[10] Avšak mnohé súčasné unblackmetalové kapely, ako Crimson Moonlight, majú pocit, že black metal sa v súčasnosti zmenil z ideologického hnutia iba na obyčajný hudobný žáner, a preto svoju vlastnú hudbu nazývajú black metal.[106]

Národnosocialistický black metal (NSBM) je pojem používaný v súvislosti s blackmetalovými umelcami, ktorí vo svojej hudbe a vzhľade kladú dôraz na národnosocialistické presvedčenie. NSBM nie je považovaný za samostatný subžáner, keďže neexistuje žiadny spôsob ako hrať black metal v nacistickom štýle. Niektoré blackmetalové kapely používajú narážky na Nacistické Nemecko kvôli šokovej hodnote, kvôli čomu bývajú chybne zaraďované do NSBM. Kvôli svojim zápiskom[107] a otvoreným krajne pravicovým názorom býva Varg Vikernes považovaný za hlavného podnecovateľa takýchto názorov v rámci scény[108][109] a tým pádom aj hnutia NSBM.[58] Vikernes sa avšak snaží svoju osobu dištancovať od nacizmu a scény NSBM, a vyhýba sa označovaniu svojej osoby ako „socialistického“, „materialistického“ nacistu; v súvislosti so svojou osobou dáva prednosť označeniu „odalista“.[107]

Podľa Mattiasa Gardela[110] a Benjamina Hedge Olsona[111] tvoria NSBM interpreti nevýznamnú menšinu v rámci black metalu. Zo strany popredných a vplyvných blackmetalových hudobníkov sa na ich stranu zniesla vlna kritiky – medzi takýchto kritikov patria Jon Nödtveidt,[112] Tormentor,[113] King ov Hell,[114] Infernus,[115] Lord Ahriman,[2] Emperor Magus Caligula,[2][116] Richard Lederer,[117] Michael W. Ford,[118] a členovia skupiny Arkhon Infaustus.[2] Nacizmus spoločne s kresťanstvom označujú ako autoritaristický, kolektivistický, vyznačujúci sa „mentalitou stáda“.[112][113] Odmietanie nacistickej ideológie v rámci scény „nemá nič do činenia s myšlienkami ‚univerzálnej humanity‘ alebo odmietaním nenávisti“ ale „pretože jej nenávisť je príliš špecifická a vyhranená“.[119]

• Det svarte alvor (1994)
• Satan rir Media (1998)
• Norsk Black Metal (2003) vysielaný v Nórskej televízii Nórskou rádio-televíznou spoločnosťou (NRK).
• Metal: A Headbanger's Journey (2005) sa venuje black metalu zo začiatku 90. rokov; DVD obsahuje predĺženú 25 minútovú reportáž.
• True Norwegian Black Metal (2007) je päťdielny článok z dielne amerického časopisu VICE. Rozoberá niektoré aspekty týkajúce sa životného štýlu a kontroverzií okolo bývalého speváka skupiny Gorgoroth Gaahla.[124]
• Black Metal: A Documentary (2007), ktorý produkoval Bill Zebub, skúma svet black metalu z pohľadu umelcov. Nevystupuje tu rozprávač a rozhovorov alebo rozprávania sa nezúčastňujú žiadne postavy mimo scény.
• Murder Music: A History of Black Metal (2007)
• Once Upon a Time in Norway (2008)
• Black Metal Satanica (2008)
• Until the Light Takes Us (2009) sa venuje pôvodu black metalu a jeho subkultúre. Obsahuje exkluzívne rozhovory a vzácne nahrávky s raného obdobia Black Circle.
• Out of the Black – A Black Metal Documentary (2012) skúma hudobné a spoločenské korene black metalu a taktiež celé spektrum náboženskej ideológie v rámci scény. Taktiež sa zaoberá black metalom v Amerike a početnými rozdielmi medzi americkou a škandinávskou scénou.[125]
• One Man Metal (2012) skúma životný štýl a myšlienkové pochody členov troch jednočlenonných kapiel Xasthur, Leviathan and Striborg.[126]
• "Attention! Black Metal" (2012)

• V roku 2006 bol uvedený fiktívny dokument Legalize Murder.
• Animovaný seriál Metalocalypse je o extrémne metalovej skupine nazvanej Dethklok, s mnohými odkazmi na popredných blackmetalových umelcov v názvoch rôznych podnikov, napríklad obchod Fintroll, Dimmu Burger, Obchod s elektrickými invalidnými vozíkmi Gorgoroth, Stredná škola Karpatský les, Marduk’s Putt & Stuff, Burzumove hotdogy a Behemothove štúdiá (majiteľ Behemothých štúdií sa volá pán Grishnackh). V epizóde „Dethdad“, Dethklok cestujú do Nórska, aby tu jednak navštívili Tokiho umierajúceho otca a jednak navštívili obchod s blackmetalovými nahrávkami, kde však zažívajú sklamanie, keďže obchod nepredáva žiadnu ich hudbu, ktorú majiteľ nazýva „príliš digitálnou“.
• Nórska reklama na prací prostriedok svojho času vykresľovala blackmetalových hudobníkov ako súčasť reklamy.[127]
• Blackmetalové skupiny ako 1349, Emperor, Behemoth, Dimmu Borgir, Enslaved a Satyricon sa so svojimi videoklipmi objavili na MTV v šou Headbangers Ball.
• Komik Brian Posehn narážal na nórske blackmetalové kapely vo svojom videoklipe natočenom pre jeho komediálnu pieseň „Metal by Numbers“.[128]
• Reklama KFC vysielaná v Kanade (2008) a Austrálii (2010) zobrazuje fiktívnu blackmetalovú skupinu nazvanú Hellvetica. Spevák pri vystúpení predvádza trik s požieraním ohňa. Keď je už v zákulisí, dá si kúsok štipľavého kurčaťa KFC a vyhlási „ach, človeče, toto je pálivé“.
• V epizóde seriálu Kosti sa objavila ľudská kostra na blackmetalovom koncerte v Nórsku. Ide o 21. epizódu štvrtej série nazvanú „Zmrzačený na kríži“ (angl. „Mayhem on a Cross“).
• Množstvo odkazov na black/extrémne metalové kapely (Bathory, Marduk, Cradle of Filth a Dimmu Borgir) možno nájsť v kriminálnom románe od Åke Edwardsona nazvaného Slnko a tieň (Sol och skugga). Dej sa točí okolo hudby fiktívnej kanadskej blackmetalovej skupiny nazvanej Sacrament. Súčasťou vyšetrovania je snaha inšpektora Wintera odlíšiť black- a deathmetalových umelcov.[129]

• OLSON, Benjamin Hedge. I Am the Black Wizards: Multiplicity, Mysticism and Indentity in Black Metal Music and Culture. [s.l.] : Bowling Green State University. Dostupné online.
• KRISTIANSEN, Jon. Metalion: The Slayer Mag Diaries. New York : Bazillion Points Books, 2011. ISBN 978-0-9796163-4-1.
• MOYNIHAN, Michael; SØDERLIND, Didrik. Lords of Chaos: The Bloody Rise of the Satanic Metal Underground. Benátky : Feral House, 1998. ISBN 0-922915-48-2.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Black metal na anglickej Wikipédii.