Grindcore

Blast beat je takt bicích charakteristický pre všetky formu grindcoru,[5] ale používal sa už pred vznikom žánru. Podľa Adama MacGregora „blast-beat obyčajne zahŕňa opakujúcu sa figúru šestnástinovej noty hranú vo veľmi rýchlom tempe, a rozdelenú rovnomerne medzi basový bubon, vírivý bubon, ride, crash alebo hi-hat činel.“[5] Blast beaty boli opisované ako „šialené bubenícke explózie, kde rytmus sám o sebe ustúpil číremu zvukovému násiliu.“[6] Tento pojem zaviedla skupina Napalm Death,[6] ale iní umelci tento štýl bubnovania praktizovali už predtým. Daniel Ekeroth tvrdí, že blast beat prvýkrát zahrala švédska d-beatová skupina Asocial na svojom demo albume z roku 1982.[7] Túto techniku používali ešte pred Napalm Death taktiež skupiny Dirty Rotten Imbeciles (skladba „No Sense“),[5] Stormtroopers of Death („Milk“),[8] Sarcófago („Satanas“)[9] a Repulsion[10]

Texty v grindcore bývajú zväčša provokatívne. Mnohí grindcoroví hudobníci sa angažujú v politických a etických záležitostiach.[11] Napríklad piesne Napalm Death sa zaoberajú anarchistickými záležitosťami, nadväzujúc tak na tradíciu anarcho-punku. Táto tematika zahŕňa antirasizmus, feminizmus, antimilitarizmus a antikapitalizmus. Iné grindcorové, ako napríklad Cattle Decapitation a Carcass, vyjadrili znechutenie voči ľudskému správaniu, týraniu zvierat, a sú, v niektorých prípadoch, vegetariáni.[12] S pôvodom štýlu goregrind, zameraného na „brutálnu“ tematiku, sa spája predovšetkým práca skupiny Carcass.[13] Skupiny, ktoré sa zaoberajú sexuálnymi témami, napríklad Gut a Meat Shits, bývajú niekedy označované ako pornogrind.[14] Texty Setha Putnama z Anal Cunt sú povestné svojím čiernym humorom,[15] kým The Locust majú sklony k satirickej koláži, ostávajúc dlžní metóde strihov Williama S. Burroughsa.[16]

Raná grindcorová scéna bola závislá na medzinárodnom obchode s kazetami a DIY produkcii.[17] Za predchodcov grindcoru bývajú označované najčastejšie kapely Siege[18] (hardcore punk) a Repulsion (raný death metal).[10] Siege, pôvodom z Weymouthu v Massachusetts, boli ovplyvnení klasickým americkým hardcorom (Minor Threat, Black Flag, Void) a britskými skupinami ako Discharge, Venom a Motörhead.[19] Cieľom Siege bola maximálna rýchlosť: „vraveli sme si, že budeme počúvať tie najrýchlejšie punkové a hardcorové kapely, na aké dokážeme natrafiť a povedali sme ‘v poriadku, teraz musíme náročky napísať niečo rýchlejšie od nich‘“, spomína bubeník Robert Williams.[19]

Repulsion, pochádzajúci z mesta Flint v Michigane uvádzajú ako zdroj inšpirácie streetpunkové skupiny ako Discharge a Charged GBH, crossover thrashové kapely ako Dirty Rotten Imbeciles a Corrosion of Conformity, thrashmetalové ako Slayer, Metallica, Sodom a Venom, a deathmetalistov Possessed, hardcorepunkové ako Black Flag, a tiež staršie hardrockové počiny.[10] Skupine sa často pripisuje vynájdenie klasického grindového blast beatu (hraného rýchlosťou 190 úderov za minútu), ako aj charakteristického basového tónu.[10] Obzvlášť Shane Embury háji túto kapelu ako zdroj neskorších inovácií Napalm Death.[10] Kevin Sharp z Brutal Truth tvrdí, že album „Horrified predstavoval a aj stále predstavuje jadro toho čím sa grindcore stal; perfektný mix hardcore punku a metalovej krvilačnosti, rýchlosti a skreslenia.“[20]

Iné kapely z britskej grindcorovej scény, ako Heresy a Unseen Terror, podčiarkujú vplyv amerického hardcore punku, čiže kapiel ako Septic Death, ako aj švédskeho D-beatu.[21] Sore Throat uvádzajú vplyv Discharge, Disorder, a množstva európskych D-beatových a thrashmetalových skupín, napríklad Hellhammer,[22] a amerických hardcorových skupín ako Poison Idea a DRI.[22] Japonský hardcore a predovšetkým skupina GISM býva tiež spomínaný pôvodcami štýlu.[23] Medzi ďalšie kľúčové skupiny citované súčasnými i bývalými členmi Napalm Death ako hlavný zdroj inšpirácie patria Discharge,[24] Amebix,[25] Throbbing Gristle[26] a vyššie uvedení Dirty Rotten Imbeciles.[26] Post-punkové skupiny ako napríklad Killing Joke[24] a Joy Division[27] boli taktiež citované ako zdroj inšpirácie pre ranú tvorbu Napalm Death.

Grindcore ako taký vyvinula v polovici 80. rokov v Spojenom Kráľovstve skupina Napalm Death, ktorá vzišla s anarcho-punkovej scény v Birminghame v Anglicku.[28] Síce ich prvé nahrávky sa niesli v štýle Crass,[28] časom sa preorientovali na crust punk.[29] Postupne si začali osvojovať prvky thrashcoreu, post-punku a power electronics.[30] Skupina taktiež prešla mnohými personálnymi zmenami.[31] Po tom, čo sa Mick Harris stal bubeníkom kapely, nastáva významný posun v štýle.[31] Punkový historik Ian Glasper uvádza, že „niekoľko mesiacov si ohromené publikum nebolo isté, či Napalm Death sú ešte stále normálnou kapelou, také bravúrne bolo novátorstvo ich hyperrýchleho nového bubeníka.“[31] Albert Mudrian naznačuje, že pojem „grindcore“ vymyslel Harris. Keď sa ho na to pýtali, Harris povedal:

Grindcore pochádza zo slova „trieštiť“ (angl. „grind“), čo bolo jediné slovo, ktorým som dokázal opísať Swans, po tom čo som si v roku 1984 kúpil ich prvú nahrávku. Potom, keď toto nové hardcorové hnutie začalo naozaj rozkvitať v 85., som myslel, že „grind“ sa dokonale hodí skrz túto rýchlosť, a tak som to začal nazývať grindcore.[32]

Iné zdroje vyvracajú Harrisove tvrdenie. V časopise Spin, v jednom článku zaoberajúcim sa týmto žánrom, Steven Blush vyhlasuje, že „človek, ktorému sa často pripisuje“, že pomenoval štýl grindcore bol Shane Embury, basgitarista Napalm Death od roku 1987. Embury ponúka svoje vlastné vysvetlenie, ako vznikol grindcorový „sound“:

Ešte predtým, ako celý tento zvuk vznikol, sme sa hrozne zaujímali o Celtic Frost, Siege – čo je hardcorepunková kapela z Bostonu – množstvo hardcorových a deathmetalových kapiel, a nejaké industriálno-noisové kapely ako raný Swans. Takže sme len vytvorili spleteninu týchto všetkých vecí. V podstate je to všetko, čo ide rýchlosťou sto míľ za hodinu.[33]

Zakladateľ Earache Records Digby Pearson sa zhoduje s Emburym, vraviac, že Napalm Death „prepchali hardcore a metal cez zrýchľovač.“[34] Pearson avšak vraví, že grindcore „nebol len o rýchlosti bicích, blast beatoch a pod.“ Tvrdí, že „v skutočnosti sa tento výraz zaviedol kvôli opisu gitár – tvrdých, podladených, pochmúrnych, nevľúdnych riffových gitár, ktoré ‘trieštia’; takto nejako opisovali žáner hudobníci, ktorí boli jeho inovátormi a stúpencami.“[35]

Hoci je to drsný štýl, podarilo sa grindcoru vydobyť určitú pozornosť mainstreamu. Časopis New Musical Express v roku 1988 umiestnil Napalm Death na obálku, s podtitulom „najrýchlejšia kapela na svete.“[36] Ako píše James Hoare, zástupca šéfredaktora časopisu Terrorizer:

Je nepochybné, že žiadna odnož extrémneho metalu (so závanom hardcore punku a post-punkom pridaným kvôli príchuti) nedosiahla taký veľký vplyv mimo svojej uzavretej komunity zaplátaných vetroviek a moshingu, ako mal grindcore v Spojenom kráľovstve. [...] žáner je súčasťou britskej hudobnej skúsenosti.[37]

Akustická invázia Napalm Death inšpirovala v 80. rokoch ďalšie britské skupiny, medzi inými Extreme Noise Terror,[29] Carcass a Sore Throat.[38] Extreme Noise Terror, pochádzajúci z Ipswichu, vznikli v roku 1984.[39] So zámerom stať sa „najextrémnejšou hardcorepunkovou kapelou všetkých čias,“[40] v roku 1987 do skupiny prestupuje z Napalm Death Mick Harris.[41] Ian Glasper opisuje skupinu ako „nasratý, nenávisti plný hukot s koreňmi niekde medzi Discharge a Disorder, zo [spevákmi] Deanom [Jonesom] a Philom [Vanom], ktorí dotiahli svoj charakteristický extrémny vokálny prejav až do absolútnej krajnosti.“[41] V roku 1991 skupina spolupracovala s acidhousovým počinom The KLF, spoločne vystúpili na predávaní cien Brit Awards roku 1992.[42] Carcass vydali roku 1988 Reek of Putrefaction, album ktorý známy anglický DJ John Peel vyhlásil za svoj najobľúbenejší album roka i napriek veľmi úbohej produkcii.[43] Zameranie sa na krvilačnosť a anatomický rozklad, v textoch i na obaloch albumov, inšpirovalo goregrindový subžáner.[13] Skupinu Sore Throat, ktorú založil Ian Glasper, aby zaujala „pravdepodobne ten najnekompromisnejší anti-hudobný postoj“[44] inšpiroval crust punk, ako aj industriálna hudba.[45] Niektorí poslucháči, napríklad Digby Pearson, ich považujú jednoducho za vtip pre zasvätených či paródiu grindcoru.[46]

V nasledujúcom desaťročí sa dvaja priekopníci štýlu dosahujú komerčný úspech. Podľa systému Nielsen Soundscan Napalm Death predali 367.654 položiek medzi májom 2001 a novembrom 2003, zatiaľ čo Carcass v rovnakom období predali 220.374 položiek.[47] Zaradenie piesne Napalm Death „Twist the Knife (Slowly)“ na soundtrack k filmu Mortal Kombat kapelu značne zviditeľnilo, keďže kompilácia sa dostala do top 10 v rebríčku Billboard 200[48] a za menej než rok získala platinové ocenenie.[49] Následná popularita grindcoru vniesla medzi pôvodné kapely rozpoltené pocity. Pete Hurley, gitarista Extreme Noise Terror, vyhlásil, že nemá žiadny záujem o to, aby si ho pripomínali ako priekopníka tohto štýlu: „‘grindcore’ bol príslovečne stupídny pojem zavedený hyperaktívnym deckom z West Midlands, a s nami nemal čokoľvek spoločné. ENT boli, sú, a – verím – vždy aj budú hardcorepunkovou skupinou... a nebudú označovaní ako grindcore, stenchcore, trampcore, či akýmkoľvek iným sub-sub-sub-corovým žánrovým označením, s ktorým prídete.“[50] Lee Dorian z Napalm Death naznačuje, že „bohužiaľ, myslím si, že s grindcorom, ak ho tak chcete nazývať, sa stane to isté čo sa stalo s punk rockom – všetky tie skvelé pôvodné kapely boli odkopírované biliónom iných kapiel, ktoré iba do bodky skopčili ich štýl, čím tento štýl prestal byť extrémnym.“[51]

Seth Putnam z Anal Cunt na Relapse festivale, 1993

Brutal Truth naživo na metalovom festivale Hole In The Sky v Bergene, 2008

Novinár Kevin Stewart-Panko tvrdí, že americký grindcore 90. rokov čerpal z troch zdrojov: britský grindcore, rané americké kapely a death metal.[52] Keďže prvé albumy Napalm Death sa nedali v Spojených štátoch ľahko zohnať, americké skupiny zväčša čerpali inšpiráciu z ich neskorších prác, napríklad Harmony Corruption.[52] Americké skupiny tiež často používajú riffy prevzaté z crossover thrashu alebo thrash metalu.[52] Medzi raných zástupcov grindu v Amerike patrili Terrorizer a Assück.[38] Anal Cunt, príslovečne disharmonická skupina, ktorej chýbal basgitarista, mala tiež podstatný vplyv.[52] Ich štýl bol občas nazývaný ako „noisecore“ či „noisegrind“, či slovami Giulia zo skupiny Cripple Bastards ako „tá najviac anti-hudobná a nihilistická tvár extrémnej hudby tej doby.“[17][53] Začiatkom 90. rokov patrila medzi prelomové skupiny na americkej scéne kapela Brutal Truth.[38] Avšak, Sharp naznačuje, že boli väčšmi ovplyvnení thrash metalom skupiny Dark Angel, než britskými kapelami.[20] Discordance Axis sa vyznačovali oveľa technickejším štýlom oproti mnohým svojím predchodcom a oveľa kvetnatejším vizuálnym a produkčným štýlom.[52] Medzi významné osobnosti súčasnej grindcorovej scény patrí Scott Hull, keďže je zapojený do skupín Pig Destroyer a Agoraphobic Nosebleed.[54] Kritik Phil Freeman z Village Voice opísal album ANB Frozen Corpse Stuffed with Dope ako „ Paul’s Boutique grindcoru“, keďže obsahoval „neskutočne hustú paľbu samplov, blast beatov, odkazov z odkazovača a nezrozumiteľné vrieskavé recitovanie.“[55] Pig Destroyer sa inšpirovali thrash metalom skupín ako Dark Angel a Slayer, sludge metalom skupiny The Melvins, a grindcorom praktizovaným skupinou Brutal Truth,[56] zatiaľ čo Agoraphobic Nosebleed čerpá námety z thrashcoreu a powerviolence, napríklad D.R.I. a Crossed Out.[56] Štýl Pig Destroyer je niekedy označovaný ako „deathgrind“,[57] kvôli prevažujúcim deathmetalovým vplyvom ako napr. Cattle Decapitation.[58]

The Locust zo San Diega[54] tiež čerpajú inšpiráciu z powerviolence (Crossed Out, Dropdead), prvej vlny screama (Angel Hair), neznámeho experimentálneho rocku (Art Bears, Renaldo and the Loaf), a death metalu.[59] The Locust boli kvôli svojej základni fanúšikov a móde občas opisovaný aj ako „hipster grind“.[52] Medzi ďalšie významné grindcorové skupiny v Severnej Amerike patria Brujeria,[60] Soilent Green,[61] Cephalic Carnage, Impetigo,[62] a Circle of Dead Children.[63] Kanadská skupina Fuck the Facts praktikuje klasický grindcore, charakteristický „metronómovou precíznosťou bubnovania a hojným riffovaním, ako aj screamingom a growlingom“, ako píše recenzent Greg Prato z Allmusic.[64]

Fínska grindcorová skupina Rotten Sound hrá na predstavení v meste Kuopio roku 2008.

Európske skupiny ako Agathocles z Belgicka,[38] Patareni z Chorvátska a Fear of God zo Švajčiarska patria medzi najdôležitejších raných praktikantov tohto štýlu.[65] Filthy Christians, ktorí v roku 1989 podpísali zmluvu z Earache Records, uviedli tento štýl do Švédska,[66] kým Cripple Bastards založili taliansky grindcore.[21] Giulio z Cripple Bastards vyhlasuje, že s týmto menom chvíľu trvalo, kým sa odpútali od britských koreňov. Istý čas bol tento štýl v Európe známy pod názvom „death-thrashcore“.[21] Nasum, ktorí sa vynorili zo švédskej deathmetalovej scény,[67] sa stali obľúbenou skupinou, zaoberajúcou sa politickými otázkami z osobného hľadiska.[68] Anders Jakobson, ich bubeník, poznamenal, že „práve táto rôznorodá zmes ľudí, ktorí mali radi to čo robíme […] Spravili sme grindcore trošku počúvateľnejším za cenu toho, že skalní fanúšikovia grindcoru si o nás mysleli, že sme, avšak nie sme, zapredanci a nie sme verní pôvodnej podstate grindcoru.“[68] Iné švédske kapely, ako General Surgery a Regurgitate, praktikovali goregrind.[69] Inhume z Holandska,[70] Rotten Sound z Fínska[71] a Leng Tch’e z Belgicka[72] patrili medzi následné európske kapely, ktoré praktikovali grindcore s príklonom k death metalu. V 1. dekáde 21. storočia sa belgický počin Aborted „postavil do úlohy popredného podporovateľa death-grindových štýlov.“[73]

Powerviolence je surový, disharmonický štýl hardcore punku.[80][81] Tento štýl je veľmi blízky thrashcoru[80] a podobný grindcoru. Powerviolence je síce ovplyvnený Napalm Death a inými ranými grindovými kapelami, avšak neobsahuje prvky heavy metalu.[82] Podstatu tohto štýlu vytvorila koncom 80. rokov hardcorepunková kapela Infest, ktorá zmiešala prvky youth crew s hlasitejšími, zakalenejšími vlastnosťami skupín Lärm a Siege.[80][81] Tento mikrožáner sa vyformoval do svojej najznámejšej formy začiatkom 90. rokov, na čom mali najväčšiu zásluhu kapely ako Man Is the Bastard, Crossed Out, No Comment, Capitalist Casualties a Manpig.[80] Hudobne si kapely hrajúce powerviolence zakladajú na rýchlosti, krátkosti piesní, nezvyčajnom načasovaní stopových pasáží (breakdownov), výbušnosti a pravidelných zmenách tempa.[80] Piesne p-v sú často veľmi krátke, dĺžka piesne do 30 sekúnd nie je ničím nezvyčajným.[80] Niektoré skupiny, predovšetkým Man Is the Bastard, sa inšpirovali sludge metalom a noise.[80][81] Textovo a konceptuálne boli powerviolence kapely veľmi surové a nekvalitné, jednak po zvukovej stránke, a jednak čo sa obalov týka.[80][81] Niektoré kapely (Man Is the Bastard a Dropdead) sa inšpirujú témami typickými pre anarcho-punk a crust punk ako sú práva zvierat a antimilitarizmus.[81] The Locust[83] a Agoraphobic Nosebleed neskoršie opätovne začlenili prvky powerviolence do grindcoru.[56]

Justin Pearson zo skupiny The Locust, ktorá vytvorila elektrogrind

Popri iných vplyvoch Napalm Death čerpali podnety taktiež z industriálnej hudby.[26] Okrem toho, bývalý gitarista Napalm Death Justin Broadrick si začal budovať kariéru v industriálnej metalovej kapele Godflesh.[24] Po tom čo opustil Napalm Death, aj Mick Harris chvíľku experimentoval s týmto štýlom, keď založil projekt Scorn.[84] Scorn sa taktiež zaoberali štýlmi ako industriálny hip hop[85] a izolacionizmus.[86] Fear Factory[87] tiež uviedli že, sú dlžní tomuto žánru. Digital hardcore je pôvodne nemecký hybrid hardcore punku a hardcore techna.[88] Agoraphobic Nosebleed a the Locust si vyžiadavajú remixy od producentov digital hardcoru a noise hudobníkov. [89][90] James Plotkin, Dave Witte a Speedranch sa zúčastnili na projekte Phantomsmasher, ktorý miesi grindcore a digital hardcore. Alec Empire spolupracoval s Justinom Broadrickom na prvom albume Curse of the Golden Vampire,[91] a s Gabom Serbianom zo skupiny The Locust vystupoval naživo v Japonsku.[92] Japonská noise ikona Merzbow sa taktiež zúčastnila na predstavení Empira a Serbiana.[92] V 21. storočí sa začal rozvíjať „elektrogrind“ (či „cybergrind“) ovplyvnený elektronickou hudbou,[93][94] praktikovaný skupinami The Berzerker, Body Hammer, Gigantic Brain a Genghis Tron.[53] Tieto skupiny vychádzali z práce skupín Agoraphobic Nosebleed, Enemy Soil a The Locust, a taktiež stavali na industriálnom metale.[93] The Berzerker si tiež osvojili bicí automat Roland TR-909 používaný gabberovými producentmi .[95] Mnohé neskoršie elektrogrindové skupiny boli zosmiešňované kvôli svojej previazanosti s hipster komunitou.[93]

Metalcore je štýl, ktorý kombinuje extrémny metal s hardcore punkom, a zároveň čerpá z groove metalu.[96] Podobne ako grindcore, metalcore môže obsahovať breakdowny, a taktiež pomalé, intenzívne pasáže, ktoré zvádzajú k moshingu.[97] V polovici 90. rokov začali niektoré metalcorové skupiny čerpať inšpiráciu z vývinu v grindcore, napríklad mathcorové skupiny[98][99] ako Dillinger Escape Plan,[100] Some Girls[101] a Daughters.[102][103] Tieto skupiny tiež prevzali prvky post-hardcoru.[98] Okrem metalcorových aj niektoré rané screamo skupiny,[104] ako Circle Takes the Square a Orchid,[105] niektorí reportéri spájali s grindcorom.

Koncom 1. dekády 21. storočia sa niektoré deathcorové skupiny označovali ako grindcore.[106]