Černovská tragédia

Stavba kostola prebiehala v rokoch 1905 – 1907. Obyvatelia dediny si zabezpečili financovanie sami, bez materiálnej pomoci diecézy. Celkový rozpočet stavby bol približne 80 000 korún, z čoho väčšinu zabezpečil prostredníctvom zbierok samotný Hlinka, ktorý prispel aj osobným vkladom. Neskoršie vysvätenie kostola skomplikovalo Hlinkove suspendovanie spišským biskupom Alexandrom Párvym a jeho odsúdenie svetským súdom v súvislosti s voľbami do Uhorského snemu v roku 1906.

Hlinka sa angažoval vo voľbách v apríli 1906, verejne vystupoval proti maďarizácii a kritizoval porušovanie národnostných a kultúrnych práv Slovákov. Aj keď sa nakoniec rozhodol nekandidovať, podporoval slovenského kandidáta Vavra Šrobára. Pre túto činnosť sa dostal do konfliktu so svojím nadriadeným biskupom Párvym, ktorý podporoval prebiehajúcu maďarizáciu a podieľal sa na volebných machináciách.[3] Biskup najprv Hlinkovi jeho politické aktivity zakázal, ten ale jeho zákaz nerešpektoval. Párvymu prisľúbil poslušnosť v náboženských otázkach, súčasne ale vyhlásil, že v ostatných veciach sa bude riadiť svojimi občianskymi právami. Toto Párvy vyhodnotil ako neúctu voči biskupovi a „miešanie sa do vedenia diecézy“, Hlinku suspendoval a odobral mu farský úrad.[4] Hlinka sa s vedomím, že neporušil cirkevné právo, obrátil na Svätú stolicu, o čom informoval aj Párvyho.[4] Po nepravdivom obvinení zo svätokupectva ho Párvy suspendoval druhý raz a pozbavil ho aj všetkých kňazských práv a povinností.[5] Aj v tomto prípade sa Hlinka obrátil na Svätú stolicu. Obe suspenzie viedli k zvýšeniu napätia a nárastu Hlinkovej popularity. Solidarita s Hlinkom nadobudla celoslovenské rozmery. Proti Hlinkovej suspenzii podalo písomný protest 3 054 ľudí z Ružomberka a okolia a podporilo ho aj niekoľko stoviek kňazov z územia celého dnešného Slovenska.[6] Po nahradení Hlinku maďarizovaným Nemcom Jozefom Fisherom a jeho kaplána maďarónom Izidorom Kalocsayom začali veriaci ružomberský kostol spontánne bojkotovať. Miesto toho navštevovali bohoslužby v okolitých dedinách[7] a hromadne bojkotovali aj skúšky na katolíckych školách.

V súčinnosti s cirkevnou vrchnosťou sa proti Hlinkovi začal pripravovať svetský súd. 25. júna 1906 bol Hlinka zatknutý políciou na základe udania, že stojí na čele tajného združenia, ktoré pomocou zbraní a výbušnín terorizuje okolie. Podobne ako v cirkevnom spore bol obvinený aj z podpaľačstva a zapálenia niekoľkých kostolov.[7] Po polročnom pobyte vo vyšetrovacej väzbe bol postavený pred súd a odsúdený na 2 roky za poburovanie voči maďarskej národnosti. Bomby ani dynamit sa počas domových prehliadok nenašli, rovnako ako sa nepreukázalo podpaľačstvo. Počas ďalšej predvolebnej kampane ale sedela väčšina vodcov miestnych Slovákov vo väzení.

Na jeseň 1906 bol kostol dokončený. Väčšina Černovčanov spájala jeho vysviacku s Hlinkom, ktorý mal najväčšie zásluhy na inicializácii a realizácii výstavby. Ten už ale čakal na výkon svetského trestu a jeho cirkevné spory čakali na doriešenie v Svätej stolici. Černovčania videli ako možné riešenie to, že biskupa presvedčia, aby oslobodil Hlinku od suspenzií.[8] Párvymu postupne zaslali niekoľko prosieb, v ktorých sa ho snažili postupne presvedčiť, aby sa vysviacka vôbec nekonala, aby počas posviacky Párvy a Hlinka svoj vzťah urovnali a ten mohol byť prítomný, resp. aby sa posviacka konala len po jeho návrate do úradu.[8] Párvy odmietol a stanovil termín na 13. októbra. Na ďalšie prosby o spoločnú vysviacku už nereagoval. Po organizačnom oneskorení mal byť kostol vysvätený 27. októbra 1907. Párvy odmietol svoju osobnú účasť a zastupovanie zveril spišskému kanonikovi Antonovi Kurimskému. Vysviackou poveril slovenského dekana Martina Pazúrika z Liskovej, ktorý sa tiež angažoval v uhorských voľbách 1901 – 1906. Na rozdiel od Hlinku ale podporoval maďarských a maďarónskych politikov a postupne prijímal protislovenské a protihlinkovské postoje.[9]

Deň pred tragédiou prišla do dediny skupina žandárov, ktorá vyšetrila nočný pokus zabrániť vysviacke ukrytím zariadenia z kostola. V nedeľu 27. októbra 1907 ju doplnila ďalšia skupina pod vedením okresného strážmajstra Jána Ladiczkého.[10] Historické pramene sa zhodujú, že niektorí z prítomných uhorských žandárov hovorili slovenským jazykom, čo bolo prirodzené vzhľadom na miesto ich pôsobenia.

Vo vyhrotenej atmosfére sa približne sto dedinčanov zhromaždilo na ceste mimo obce, kde chceli zastaviť a odhovoriť prichádzajúcich kňazov. Na príkaz Ladiczkého sa táto skupina vrátila do dediny, kde sa v zúženom priestore pri vstupe do obce spojila s ďalšou skupinou. Celková veľkosť davu dosiahla pravdepodobne 300 – 400 ľudí.[11] Posledný pokus zabrániť tragédii urobili dvaja dedinčania, ktorí sa snažili presvedčiť miestneho učiteľa, aby im napísal list, aby kňazi neprišli, ktorý by jeden z nich zaniesol na faru. Okolo desiatej prišli do dediny dva (podľa jedného očitého svedka tri) koče.[11] V prvom kočiari sedel podslúžny Zoltán Pereszlényi, ktorý tam podľa svojej neskoršej výpovede prišiel upokojiť situáciu, na čo však nebol dostatočne jazykovo vybavený. Sprevádzali ho hajdúch Jozef Veverica a po ceste náhodne pribraný zverolekár Ján Buzy. V druhom koči sedel likavský dekan Martin Pazúrik, ružomberský administrátor Jozef Fischer, ružinovský katechéta Izidor Kalocsay, ludrovský administrátor František Hanzélyi a ďalšie osoby.[11]

Pri vstupe do dediny kone narazili na dav, spätili sa a zastali, pričom kočiš šľahal bičom do koní a okolostojacich dedinčanov. Žandári sa pomocou bajonetov snažili uvoľniť priestor okolo koča a umožniť jeho priechod do dediny.[12] Koče sa dostali do úplného obkľúčenia, ale Pereszlényi ďalej po maďarsky prikazoval kočišovi ísť dopredu. Vyplašené kone sa začali spínať, na čo ich niekoľko dedinčanov chytilo za uzdy a oje. Jedného z nich Veverica zrazil úderom do hlavy na zem, následne vyleteli ku kočom prvé kamene.[12] Strážmajster Ladiczský vydal v maďarčine pokyn na streľbu (maďarsky "Löni!"), ktorá sa opakovala.[13] Takmer všetky výstrely smerovali na hruď, resp. do chrbta.[14] Koče v panike z miesta tragédie ušli, vrátane kňazov.

Po zásahu žandári bajonetmi odháňali ľudí, ktorí sa snažili zasiahnutých odniesť.[15] Spolu zomrelo 15 ľudí a niekoľko desiatok ďalších bolo zranených. 9 obetí zomrelo ihneď, 4 nasledujúci deň a 2 v nemocnici po operácii v Budapešti.[16] Pohreb Jozefa Fullu na cintoríne v Rákoskeresztúri sa napriek obštrukciám uhorských úradov zmenil na mohutnú slovenskú demonštráciu. Pohrebu sa okrem Slovákov zúčastnili aj členovia českých spolkov.[16] V Černovej nasledovala séria zatýkaní. Celá dedina bola obsadená vojskom, ktoré sa úplne stiahlo až po novom roku. 30. októbra sa pod dohľadom žandárov a vojska konal pohreb, ktorému predchádzala pitva obetí vykonaná znevažujúcim spôsobom.[17]

K príbehu patrí, že za hlavného vinníka tragédie národovecká verejná mienka dlho považovala dekana Pazúrika, ktorý, hoci sľúbil, že sa požehnania nezúčastní, svoj sľub nedodržal. Po roku 1918 bol Hlinkom rehabilitovaný a stal sa jedným z jeho blízkych spolupracovníkov.

Už 29. októbra vystúpil s protestom v ríšskom sneme vo Viedni český poslanec František Modráček.  30. októbra vystúpil v uhorskom sneme Milan Hodža, ktorý opísal udalosti, ktoré tragédii predchádzali, ako aj jej priebeh. Počas búrlivej schôdze, ktorá musela byť opakovane prerušená, bol obvinený z klamstva a podnecovania nepokojov. Po nedokončenom prejave sa obmedzil na interpeláciu ministra vnútra Júliusa Andrášiho. Ten v rozpore so známymi faktami poprel, že by kňazi prišli vysvätiť kostol. Podľa jeho tvrdení išli iba upokojiť situáciu a tragédiu zapríčinili agresívni dedinčania. Termín vysviacky bol pritom verejne oznámený v ďalších kostoloch, na čo ho Hodža upozornil.[18]

V rovnaký deň sa Slovákov opätovne zastali Česi. V ríšskom sneme vystúpil budúci česko-slovenský prezident Tomáš Garrigue Masaryk a P. Záhradník.[19] Slovákov podporili aj slovinskí poslanci, ktorí spoločne s českými predložili oficiálnu interpeláciu predsedovi vlády Maxovi Wladimirovi von Beckovi.[20] Ten upozornil na suverenitu Uhorska, nemožnosť zasiahnuť a odmietol aj odsudzujúcu rezolúciu, ktorú poslanci prijali.

Hlinku zastihla správa o tragédii na jeho prednáškovom turné po Čechách a Morave. Aj keď ho správa zdesila a bol najprv rozhodnutý vrátiť sa domov, na radu svojich priateľov v prednáškach pokračoval. Turné sa zmenilo na triumfálnu cestu[21], ktorá patrila k vrcholným momentom jeho politickej kariéry. Ešte v deň tragédie absolvoval naplánovanú prednášku v Hodoníne. 31. októbra uviedol jeho prednášku pred preplnenou sálou v Brne predseda Národnej rady českej Václav Šílený. Ďalšiu prednášku (opäť pred preplnenou sálou) mal 2. novembra v Prahe, kde ju uviedol budúci predseda Českoslovanskej jednoty František Táborský. Prednáška vyvolala veľký ohlas. Na druhý deň Hlinku uvítal a podporil pražský primátor. Ďalší pobyt využil na stretnutie so zástupcami politiky, kultúry a cirkví. Postupne absolvoval prednášky v ďalších mestách. 16. novembra sa vrátil do Prahy, kde českí kňazi prijali rezolúciu proti zneužívaniu cirkvi na národnostný útlak Slovákov.[22]  V Čechách a na Morave udalosti vyvolali vlnu rozhorčenia a solidarity. Na podporu pozostalých sa organizovali zbierky, českí novinári písali kritické články o uhorskej národnostnej politike a organizovali sa kultúrne podujatia, kde sa prezentovala slovenská kultúra. Otvorená česká podpora pobúrila maďarskú vládnu a provládnu tlač.[19]

19. novembra Hlinka prišiel do Viedne, kde sa v ríšskom parlamente stretol s českými ministrami a poslancami. Osobne ho privítal a prejavil mu účasť predseda poslaneckej snemovne Richard Weisskirchner. Po ďalšej Hlinkovej prednáške, ktorej sa zúčastnili českí poslanci, a po ich viacerých ostrých protimaďarských prejavoch sa uhorská štátna moc rozhodla Hlinkovi zabrániť v ďalšej agitácii a urýchlila jeho nástup na výkon trestu.[23] 30. novembra 1907 nastúpil do väzenia v Segedíne. Protesty českých poslancov a akcie solidarity pokračovali aj po jeho uväznení. Aféra posilnila česko-slovenskú vzájomnosť a pod jej vplyvom sa stali pravidelnými predtým sporadické stretnutia Čechov a Slovákov v Luhačoviciach, kde sa zaoberali vzájomnou spoluprácou.[24]

Tragédia bola jednou z najkrvavejších udalostí posledných rokov Rakúsko-Uhorska a vyvolala veľké protesty v európskej dobovej tlači. Popri slovenských denníkoch vystúpil s kritikou maďarizačnej politiky celouhorský sociálno-demokratický denník Népszava, ktorý bol za to následne, rovnako ako viaceré slovenské denníky, opakovane odsúdený.[25] Na slovenské Ľudové noviny (pôvodne Katolícke noviny) bola dokonca pre ich proticirkevné výpady uvalená cirkevná kliatba.[21][26] Tragédiu využili na tlačovú ofenzívu za slovenskú myšlienku americkí Slováci. Medzi významné zahraničné osobnosti, ktoré protestovali, patrili napr. francúzsky spisovateľ Viliam Ritter, britskí novinári a historici Robert William Seton-Watson a Wickham Steed alebo nórsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Bjørnstjerne Bjørnson. V tlači sa objavil aj údajný článok Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorý autorstvo poprel, ale vyjadril úctu k Bjørnsonovej práci.[27]

Bjørnson kritizoval národnostný útlak Slovákov už pred tragédiou a publikoval informácie o pomeroch v Uhorsku. Pred medzinárodným kongresom mierového hnutia v Mníchove v septembri 1907 vyjadril kritiku k niektorým účastníkom, najmä vo vzťahu k maďarizačnému zákonu Lex Apponyi.[28] Na stránkach tlače viedol polemiku s uhorským ministrom školstva Albertom Apponyim, ktorý tvrdil, že hrubé porušovanie práv Slovákov existuje iba v Bjørnsonovej fantázii.[28] Po tragédii zverejnil informácie o pomeroch v Uhorsku v renomovaných francúzskych, nemeckých, talianskych, rakúskych a nórskych časopisoch. Na protest odmietol účasť v predsedníctve kongresu, ktorého členom mal byť aj Apponyi.[29] Tragédia v zahraničí zviditeľnila Slovákov, obrátila pozornosť svetovej verejnosti na uhorskú národnostnú politiku a narušila obraz Uhorska ako liberálnej krajiny a „ostrova slobody“.

V marci 1908 uhorské úrady spustili vykonštruovaný monsterproces proti Černovčanom. Procesu predchádzal výrok vojenského súdu, ktorý napriek rozporom vo výpovediach žandárov potvrdil oprávnenosť použitia zbrane, a to ešte predtým, než sa preskúmali všetky okolnosti prípadu. Obvinených bolo spolu 59 ľudí – 55 bolo obvinených z násilných trestných činov, pričom 4 z nich a ďalší 4 boli obvinení z krádeže (pokus prekaziť vysviacku ukrytím vybavenia kostola).[30] Obžaloba, napriek počtu mŕtvych a zranených, pripustila iba 24 výstrelov. Udalosti prezentovala ako vopred pripravenú a zinscenovanú vzburu, kde dedinčania žandárov provokovali a tragédii predchádzala streľba z oblokov a hustý dážď kameňov. Protislovenská tlač publikovala výmysly o vyzbrojení Černovčanov vidlami a sekerami, dokonca o hromadnom nákupe pištolí pred tragédiou.[31] V priebehu procesu sa tieto tvrdenia nepotvrdili. Inkriminované zbrane sa nenašli, dekan Pazúrik údajný zásah kameňom do klobúka ani nezaregistroval a okrem neho potvrdil zásah iba jeden zo žandárov a jeden z kantorov. Súd niesol znaky politicky motivovaného procesu[31] a voči obžalovaným, ako aj k informovaniu verejnosti sa postupovalo značne tendenčne. Súd si nakoniec nenechal ani predložiť výsledky pitvy obetí, ktorá vyvracala tvrdenia o oprávnenej sebaobrane. 40 z obžalovaných odsúdili na žalár v trvaní od 6 do 18 mesiacov[14], rôzne peňažné pokuty a zhabanie majetku.^{[chýba zdroj]} Horemenovaný slúžny Pereszlényi bol aj hlavným spravodajcom vtedajšej maďarskej tlače z procesu po masakri.^{[chýba zdroj]} Oprávnenosť rozsudku sa neskôr prerokovávala na vyšších súdnych inštanciách v Bratislave, kde došlo v 13 prípadoch k zníženiu trestu o štvrtinu, a bez zmien v Budapešti. Na žiadosť Párvyho udelil cisár František Jozef I. milosť odsúdeným s trestami nižšími ako 4 mesiace.[32]

Na procese, ktorý bol do veľkej miery uhorskou vládou spolitizovaný a do súdnej siene neboli pripustení slovenskí a zahraniční novinári, sa zúčastnil ako mladý novinár Vladimír Hurban, syn známeho slovenského spisovateľa Svetozára Hurbana Vajanského. Vladimír Hurban sedel v obecenstve a slovenskú verejnosť informoval z prvej ruky na stránkach Národných novín.[4] Vladimír Hurban neskôr pôsobil ako diplomat v službách Československa a v rokoch 1943 - 1946 ako veľvyslanec ČSR v Spojených štátoch amerických.

Po odpykaní trestu požiadal biskupa Párvyho o odpustenie a aj v dôsledku pápežovej intervencie mu bolo odpustené (pamätné pobozkanie biskupovej pravice), na znak čoho mohol v roku 1910 požehnať kostol vo svojom rodisku.

Táto tragédia prispela k tomu, že po príkaze pápeža Pia X. boli maďarské úrady nútené Andreja Hlinku rehabilitovať. Andrej Hlinka v roku 1910 na sviatok Petra a Pavla nakoniec požehnal kostol v rodnej dedine.

• Bartlová, Alena (1991), Andrej Hlinka, Bratislava: Obzor, ISBN 80-215-0204-5
• Holec, Roman (1997), Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť, Martin: Matica slovenská, ISBN 80-7090-436-4
• Kováč, Dušan (1991), „Politická dráha Andreja Hlinku do roku 1918“, in Bielik, František; Borovský, Štefan, Andrej Hlinka a jeho miesto v slovenských dejinách, Bratislava: DaVel, ISBN 80-900931-0-8
• Kuruc, Štefan (2008), „Katolícka cirkev na slovenskom území Uhorska na začiatku 20. storočia“, in Kucík, Štefan, Mýtus a realita: medzinárodná konferencia 18. októbra 2007: zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie organizovanej Historickým ústavom Katolíckej univerzity v Ružomberku pri príležitosti stého výročia Černovskej tragédie, Ružomberok: Katolícka univerzita, ISBN 978-80-8084-314-4
• Řezníček, Ladislav (2010), Bjørnstjerne Bjørnson a Slovensko, Oslo-Praha-Bratislava: Biblioscandia, ISBN 978-82-7418-200-4

• Podrobný opis udalosti v knihe Racial Problems in Hungary od Roberta Williamsa Seton-Watsona kapitola XVII A Political Trial in Hungary and its Sequel (anglicky)
• Černovská tragédia (anglicky)
• Cez utrpenie (1997) - historická novela napísaná podľa spomienok účastníka masakry
• Pamätná známka
• Andrej (2007) - historická novela o mladosti Andreja Hlinku
• Černovčania (2008) - Cez utrpenie, Andrej
• Černovská masakra
• Masakra v Černovej (2017) - divadelná hra
• Film Hlinka (RTVS, MOOVI, 2018)