Barrandovské skály

Hlavným dôvodom ochrany je unikátny medzinárodne významný geologický profil paleozoických útvarov silúr a devón dokumentujúci prvohorný vývoj pražskej panvy. Lokalita o celkovej rozlohe 11,57 ha bola vyhlásená ako národná prírodná pamiatka 1. septembra 1982. Územie je rozdelené do dvoch celkov prepojených ochranným pásmom a katastrálne spadá pod obce Hlubočepy a Malá Chuchle. Nadmorská výška sa pohybuje od 195 do 280 m n. m. Súčasťou geologického profilu je medzinárodne významný stratotyp českého stupňa zlíchov. Ďalšími dôvodmi k ochrane sú oblastné stratotypy pražského a zlíchovského súvrstvia a oporný profil k celosvetovo uznávanému hraničnému silúrsko-devónskemu stratotypu v Čechách. Ďalej je územie významné aj z paleontologického hľadiska, vyskytujú sa tu početné nálezy skamenelín, a v neposlednom rade sú tu chránené aj zvyšky teplomilnej skalnej stepi.[2][3]

Celkový pohľad na Barrandovské skály od Malej Chuchle

Chránené územie Barrandovské skály sa nachádza vo vltavskom údolí na okraji Prahy. Začína pod Barrandovským cestným mostom, východne od ulice Hlubočepská, a tiahne sa v juhozápadnom smere pozdĺž ulice Zbraslavská až k obci Malá Chuchle, kde končí severne od ulice V Lázních (na severných stráňach údolia Čertova strouha). Ide o strmé skalné zrázy, ktoré pôvodne vymodelovala eróznou činnosťou rieka Vltava. V histórii boli skalné svahy narušené výstavbou diaľnice smerom zo Smíchova na Zbraslav a neskôr aj výstavbou železnice. Ďalej bolo prirodzené prostredie narušené tiež niekoľkými kameňolomami. Vďaka týmto narušeniam však bolo odkryté to najcennejšie, t.j. geologické profily spodného silúru až spodného devónu a mnohé paleontologické náleziská, kde k najvýznamnejším nálezom patrí hlavne tzv. koralový obzor "U kapličky". Najstaršie usadeniny sa nachádzajú v najjužnejšej časti lokality. Smerom k severu na ne postupne nasadajú mladšie vrstvy, takže je možné jednoducho sledovať časovú líniu vývoja. V areáli chráneného územia je niekoľko významných oblastí.

Patria k nim Vyskočilka, Barrandova skála, lom „Pod terasami“ a lom „U kapličky“. Okrem Barrandovej skály sú ostatné geologické odkryvy minimálne tektonicky postihnuté, a preto podávajú jedinečný, historicky presný, záznam silúrskeho a devónskeho vývoja tejto oblasti a tak umožňujú jeho veľmi kvalitný výskum.[4]

Vyskočilka je skalný zráz tvorený tmavými graptolitovými bridlicami liteňského súvrstvia, konkrétne motolskými vrstvami (wenlock, silúr). Nachádza sa na južnom cípe lokality, hneď za poslednými domami Malej Chuchle, a meno nesie podľa bývalého zájazdného hostinca. Do bridlíc tu prenikajú mocné doleritové žily, na ktorých je možné pozorovať typický guľovitý rozpad diabáz. Tento úkaz tu nesie miestny názov "Chuchelské ružičky".[5][4]

Guľovitý rozpad diabáz tvoriaci "Chuchelské ružičky"

Smerom na sever od Vyskočilky je jedno z najznámejších miest v tejto NPP, Barrandova skála. Ide o najstaršie geologicky chránené územie v Česku (chránená je už od roku 1884, kedy ju vtedajší majiteľ lomov Max Herbert daroval "k ochrane Prírodovedeckému zboru Národného múzea" so všetkými právami pre užívanie). Barrandovu skálu tvoria zvrásnené doskovité vápence lochkovského súvrstvia, stratigraficky patriace už k obdobiu devónu. Predmetom ochrany je tu veľmi inštruktívne a intenzívne disharmonické zvrásnenie spôsobené variskou orogenézou. Doskovité vápence lochkovského súvrstvia sú ľahšie vrásnitelné než ich okolie a vďaka tomu sú tu môžeme vidieť úplne jedinečne vyvinuté a zachované rôzne typy vrás a iných tektonických postihnutí.[5][4]

Severne od Barrandovej skály leží tzv. Lom "Pod terasami", ktorý je už dnes značne zarastený vegetáciou. Boli tu však odkryté dvorecko-prokopské vápence spodného devónu, presnejšie spodného sledu stupňa prag, v ktorých boli nájdené početné fosílie. Preto je dnes lom významnou paleontologickou lokalitou. V týchto vápencoch sa nachádza typická devónska fauna, ktorú predstavujú hlavne trilobity.[5][4]

Ešte severnejšie sa nachádza lom "U kapličky". Je tu odkrytý sled najvrchnejšej časti pražského súvrstvia (stupeň prag) vo fácii dvorecko-prokopských vápencov. V nadloží potom ostro nasadá zlíchovské súvrstvie, ktorého spodné polohy sú charakterizované koralovým obzorom. Ten je tvorený polohami hrubo bioklastických vápencov a sedimentárnych brekcií. Ide o unikátnu paleontologickú lokalitu, ktorú objavil v roku 1917 významný český geológ Radim Kettner. Bolo tu nájdených a popísaných cez 250 druhov fosílií devónskej bentóznej fauny. Najhojnejšie sú krinoidi, ramenonožce, koraly a mechovky.[4][6]

Len pár metrov od lomu, severným smerom, je najlepšie odkrytá hraničná vrstva medzi stupňom prag (pražského súvrstvia) a stupňom zlíchov (zlíchovské súvrstvie), ktorá je uznaná ako medzinárodný stratotyp bázy stupňa zlíchov. Je tu výrazný rozdiel v sedimentácií. Miesto sa označuje ako profil "U kapličky".[5][6]

Oblasť patrí do priestoru Pražskej kotliny, ktorá bola osídlená už v praveku (na ostrohu vedľa barrandovského mosta zvanom Klobouček[5]). Územie bolo teda dlhodobo ekonomicky využívané, čo sa prejavilo predovšetkým dávnym odlesňovaním a dlhodobou pastvou, vďaka ktorej sa na stráňach vyvinuli stepné a lúčne teplomilné spoločenstvá rastlín. Tie však boli zásadne poničené zalesnením na prelome 19. a 20. storočia.[3]

Až do polovice osemnásteho storočia siahali mohutné Barrandovské skály až k rieke. Cesty smerom od Zbraslavi na Smíchov boli teda vedené cez terajší Barrandov a Zlíchov. Zárez tzv. Starej Zbraslavskej cesty bol vytvorený trhavinami v roku 1742 francúzskymi vojskami za francúzsko-pruskej vojny (tzv. Vojna o rakúske dedičstvo). Cesta pôvodne slúžila na vojenské účely, pretože na Zbraslavi sídlili rakúske vojská. Ďalšie skalné zárezy boli vykonané v roku 1846, kedy sa cesta dočkala svojho rozšírenia a spevnenia. V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia potom došlo k ešte väčšiemu rozšíreniu a to vplyvom stavby železnice. Tá bola postavená na mieste pôvodnej cesty, ktorá bola vsekaná ešte viac do skál. Stavba cesty a železnice najviac ovplyvnila hlavne dnešnú podobu Barrandovej skály. Tá bola takto pomenovaná v roku 1884 na počesť paleontológa svetového významu Joachima Barranda, ktorý túto

Typicky zvrásnené vápencové vrstvy na Barrandovej skále

oblasť dôkladne preštudoval a urobil tu mnoho významných objavov. Toho istého roku mu tu bola umiestnená pamätná tabuľa a celá skala bola darovaná pánom Maximiliánom Herbertom Národnému múzeu k ochrane a na podrobné preskúmanie.[4][6]

Okrem zárezov bola tvár skál pozmenená tiež ťažbou. Bolo tu niekoľko dnes už zaniknutých a zarastených lomov. Niekoľko sa ich nachádzalo JZ od Barrandovej skály. Lámal sa tu hlavne krinoidový vápenec a lomy fungovali do začiatku dvadsiateho storočia. Ďalšie významné lomy sa nachádzali aj v severnom smere od Barrandovej skály. Pôvodne išlo o dva oddelené lomy, ktoré boli po roku 1911 prepojené. Miestny vápenec slúžil predovšetkým na výrobu vápna. Za prvej česko-slovenskej republiky, kedy ťažba v lomoch doznievala, boli nad nimi vybudované Barrandovské terasy a lomom sa začalo hovoriť "Pod terasami". V severnejšom z nich bol pred druhou svetovou vojnou postavený plavecký bazén, ktorý tu slúžil až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Dnes tu môžeme vidieť už len betónové ruiny. Neskôr sa tomuto lomu začalo hovoriť podľa neďalekej kaplnky Panny Márie Bolestnej, lom "U kapličky". Kým južnejšiemu z oboch lomov (bližšie k Barrandovej skále) zostal názov "Pod terasami".[4]

Ďalšími významnými vedcami, ktorí tu vykonávali svoje výskumy, boli hlavne geológ Radim Kettner (koralový obzor) a František Hanuš.[4] Oblasť je aj dnes študijne využívaná, predovšetkým ako miesto geologických exkurzií.

Tmavé silúrske bridlice

Svahy chráneného územia majú juhovýchodnú expozíciu a klíma je tu veľmi teplá a suchá. Priemerná ročná teplota sa pohybuje okolo 9°C a zrážky sú približne 500 mm za rok. Pôdy sú tu málo vyvinuté, plytké s vysokým podielom skeletu. Väčšinou ide o rôzne varianty rankerov a rendizín.[2] Na báze skál sú miestami vrstvy sutiny.[3]

Geológia

Silúrska diabázová žila

Motolské súvrstvia náležia k spodnému silúru, k stupňu wenlock. Prevládajú v nich čiernošedé ílové aj vápnité graptolitové bridlice. Súvrstvie je prestúpené hrubou diabázovou intrúziou. Celé územie leží v oblasti Barrandienu a je tvorené paleozoickými usadeninami, stratigraficky spadajúcimi pod útvary silúr a devón. Približný vek týchto usadenín je 430 - 390 miliónov rokov. Z geomorfologického hľadiska patrí oblasť k celku pražskej plošiny. V severo-južnom smere sa tiahne sled geologických odkryvov, na ktorých môžeme pozorovať nasledujúce súvrstvia (zoradené od najstaršieho k najmladšiemu): motolské súvrstvie, kopaninské súvrstvie, požárské súvrstvie, lochkovské súvrstvie, pražské súvrstvie a zlíchovské súvrstvie. Kopaninské súvrstvie patriace k vrchnému silúru, konkrétne stupňu ludlow je tu vyvinuté v podobe tufitických bridlíc a vápencov. Odkryvy tohto súvrstvia sa nachádzajú skôr v ochrannom pásme chráneného územia a to pri Filmárskej ulici.

Požárské súvrstvie (vrchný silúr, stupeň přídolí) je v spodných častiach tvorené šedými, jemnozrnnými vápencami. Vyššie časti tvoria vápnité bridlice s medzivrstvami jemnozrnných vápencov. Lochkovským súvrstvím sa už radí k spodnému devónu, stupňu lochkov. Ide o tmavo šedé doskovité vápence s tmavými rohovcami a vápnitými bridlicami. Tvoria predovšetkým Barrandovu skálu, kde sú intenzívne disharmonicky zvrásnené.

Pražské súvrstvie je typickým predstaviteľom stupňa prag (spodný devón). V oblasti Barrandovských skál je vyvinuté v dvoch fáciách. Prvá je fácia sliveneckých vápencov. Ide o krinoidové vápence, ktoré sú zrnité a majú ružovkastú, svetlo šedú alebo červenkastú farbu. Druhá je fácia dvorecko-prokopských vápencov, čo sú sivé, veľmi jemnozrnné, niekedy hľuznaté kalové vápence. Posledné, najsevernejšie súvrstvie je zlíchovské. Patrí spodnému devónu, medzinárodnému stupňu ems a regionálnemu stupňu zlíchov. Spodné polohy charakterizuje tzv. koralový obzor. Tvoria ho polohy hrubo bioklastických vápencov a sedimentárnych brekcií. Je tu možné pozorovať podmorské sklzové štruktúry.[7][8][6]

Flóra

Lianovitá rastlina plamienok plotný tu tvorí bujné porasty

Na niekoľkých málo miestach, sa zachovali teplomilné spoločenstvá skalných stepí, na ktorých nájdeme chránené a vzácne druhy. Medzi najvzácnejšie patria ohrozené (C3) jagavka ľaliovitá (Anthericum liliago), devätorníkovec sivý (Rhodax canus), ktorý patrí k silne ohrozeným druhom (C2R) a významný je tiež sezel sivý (Seseli osseum), ktorý je radený k vzácnejším druhom českej kveteny (C4a). Z jari na Barrandovej skále rozkvitajú vzácnejšie taričník skalný (Aurinia saxatilis) a neskôr potom rozchodník biely (Sedum album). Z tráv je tu najdôležitejší kavyľ Ivanov (Stipa joannis) a stoklas vzpriamený (Bromus erectus). Väčšina oblasti je však zarastená sekundárnou a náletovou vegetáciou. Dominantný je tu agát biely (Robinia pseudoacacia), ktorý tu bol v minulosti vysadený s cieľom spevniť svahy nad cestou a Malou Chuchlou. S ním boli umelo vysadené ďalšie nepôvodné druhy ako je borovica čierna (Pinus nigra) a čerešňa mahalebková (Prunus mahaleb). Následkom toho došlo k vytlačeniu pôvodných spoločenstiev, ktoré tvorili prevažne dúbravy. Tie sa tu presadzujú už len veľmi zriedka, zastúpením duba plstnatého (Qurcus pubescens) alebo drieňa obyčajného (Cornus mas). Z náletových drevín sa tu najviac presadzuje jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), breza previsnutá (Betula pendula) a topoľ osikový (Populus tremula). Umelo vysadené druhy navyše umožnili preniknutie burinných rastlín, ktoré by sa tu inak neuchytili a dnes dominujú na skalných úpätiach a v lomoch. Patria k nim hlavne balota čierna (Ballota nigra), kuklík mestský (Geum urbanum) alebo pŕhľava dvojdomá (Urtica dioica). Skalné a lomové odkryvy sú rýchlo zarastané tiež popínavými rastlinami, ako je plamienok plotný (Clematis vitalba) alebo chmeľ obyčajný (Humulus lupulus). Obe rastliny tu tvoria mohutné, nepriestupné porasty a vytláčajú pôvodné druhy.[2][3][9]

Zarastanie Barrandovej skály ruderálnymi rastlinami

Cieľom ochrany daného územia je zabezpečiť nerušenú existenciu geologických objektov a uchovať zostávajúce teplomilné spoločenstvá skalnej stepi. Naďalej potláčať nepôvodné agresívne druhy, zabrániť devastácii súčasných pôvodných spoločenstiev a pokúsiť sa o ich prirodzené rozšírenie. Za najproblematickejší sa považuje škodlivý výskyt agátu, zarastanie stepných plôch krovinami a tiež zarastanie skalných stien sekundárnou vegetáciou. Ohrozujúci faktor sú aj nedisciplinovaní návštevníci, ktorí tu odhadzujú odpadky alebo zakladajú ohniská. Hrozí tiež poškodenie paleontologických lokalít nadmerným a ilegálnym zberom. Legálne je možné zbierať len v sutinách graptolitových bridlíc. Na ostatných náleziskách môže byť vykonávaný len odborný výskum a to po dohovore s príslušnými orgánmi ochrany.[3][2]

Stav na začiatku 21. storočia

Zarastanie lokality náletovou vegetáciou

Väčšina chráneného územia a jednotlivých významných lokalít nie je v príliš dobrom stave. Na báze geologických odkryvov a v lomoch je vyrastená nepôvodná vegetácia ruderálneho a poloruderálneho typu bez ochranárskeho významu. V skladbe drevín dominuje agát. Stepné spoločenstvá, napríklad v oblasti Vyskočilky, silne zarastajú drevinami. Pamätná tabuľa Joachima Barranda je tiež v zlom stave. Lak je nepôvodný, ide o provizórnu opravu z roku 1968. Tabule náučného chodníka sú poškodené, miestami zarastajú vegetáciou.[3]

Územie národnej prírodnej pamiatky Barrandovské skály je veľmi dobre prístupné. Zo severnej strany je možné sa k nemu jednoducho dostať z električkovej zastávky Hlubočepy. Ďalší možný vstup je z južnej strany z autobusovej zastávky Malá Chuchle. Pozdĺž celej lokality vedie asfaltová cesta, umožňujúca ľahký vstup s detským kočíkom. Návštevu možno odporučiť tiež cyklistom. Okrem samotných chránených prírodných úkazov je tu k videniu aj kaplnka Panny Márie Bolestnej, ktorá bola postavená v roku 1742 francúzskymi vojskami pri obliehaní Prahy. Pôvodne však slúžila ako pracháreň a neskôr aj ako skladisko materiálu pre robotníkov v lomoch. Na kaplnku bola prestavaná až v roku 1847 po nešťastí v lome. Úpravu zariadila dcéra vtedajšieho majiteľa lomov Marie Hergetová.[5] Pre návštevníkov je pripravený aj náučný chodník Barrandovské skály - Chuchelský háj, ktorý prechádza tiež cez susedné chránené územia.

• 
  Barrandovské skály, tiahnúce sa pozdĺž ľavého brehu rieky Vltavy (pohľad z Branického mostu po prúde)
• 
  Tzv. chuchelské růžičky, niekoľkocentimetrové kamenné útvary ktoré vznikli guľovým rozpadom diabázu, vyvreného na morskom dne
• 
  Zvrásnené vrstvy na Barrandovej skále

1. Stránky AOPK ČR [online]. AOPK ČR, [cit. 2016-12-01]. Dostupné online. (po česky)
2. Chránené územia ČR sv. XII - Praha, Kubíková J., Ložek, V., Špryňar P. a kol., Praha 2005, str. 92-93.
3. http://envis.praha-mesto.cz/(yqvqjt3zzgn2sdqidzjlmp55)/files/=57664/plan_pece_NPP_Barrandovske_skaly_2006_2015. pdf
4. Geologické pamiatky Prahy., Kríž J., Český geologický ústav Praha 1999, str. 13-14, 35-41
5. http://www.prazskestezky.cz/barrande/
6. vychádzky za geologickú minulosťou Prahy a okolia., Chlupáč I., Academia 1999, str. 87-90, 153-157.
7. http://lokality.geology.cz/229
8. Geologická minulosť Českej republiky., Chlupáč I., Academia 2011, str. 94-106, 115-126
9. http://botany.cz/cs/
10. http://www.cittadella.cz/europarc/index.php? p = index & amp; site = NPP_barrandovske_skaly_cz

• Zoznam chránených území v Prahe

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Barrandovské skály

• Vyhláška o chránených prírodných výtvoroch v Prahe (po česky)
• BioLib.cz (po česky)
• PP Barrandovské skály (po česky)
• Plán starostlivosti PP Barrandovské skály.pdf (po česky)
• PP Barrandovské skály na webe Pražská príroda (po česky)
• Na stránke Geology.cz (po česky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Barrandovské skály na českej Wikipédii.

Portál vedy o Zemi