Prosecké skály

Rozdielne farby sedimentačných vrstiev

Dominantou PP je otvorený profil cenomanským súvrstvím pieskovcov ktorý dokumentuje vývoj českej kriedovej panvy na území Prahy. Spodná svetlejšie vrstva je tvorená rozpadavým bielym pieskovcom usadeným v sladkovodnom prostredí, horná vrstva vytvára hrubozrnné pieskovce hrdzavej farby, ktoré sa ukladali v morskom prostredí.

Pieskovcový masív je porušený vplyvom zlomov s prevažujúcou saxonskou tektonikou, gravitačným splavovaním pieskovcových blokov po svahu do údolia, okrem iného v dôsledku kvartérneho glaciálneho premŕzania. V lokalite sa nachádzajú vertikálne pseudokrasové dutiny a okruhliaky čiernych silicitov. Masív je značne destabilizovaný, čomu predtým prispievala ťažba v otvorených a v súčasnosti už sčasti zasypaných lomoch, vnikaniu kanalizačnej a zrážkovej vody a ďalšie antropogénne vplyvy.

Rozsiahly systém krivoľakých štôlní a sálkov na južnom okraji Proseckej plošiny, zvaný Močálka.

Je to charakteristické banské dielo v Proseckých skalách. Jedná sa o torzo nepomerne dlhšieho podzemného labyrintu. Súčasná dĺžka prístupných chodieb je asi 500 m, ale celkový rozsah proseckého podzemia mohol dosahovať 5-7 km. Predmetom ťažby bol biely, kaolinický, rozpíjavý pieskovec peruckých vrstiev. Ťažba prebiehala ručne, pieskovec bolo možné vylamovať špičiakom. Počiatky ťažby sú písomne ​​zachytené až koncom 18. storočia a ťažba pokračovala ešte v prvej polovici 20. storočia. Najväčší rozmach ťažby bol v 19. storočí, kedy sa piesok používal na štuky, výrobu pieskových mydiel a na posypávanie drevených podláh.

Jedinečnosť Močálky a v menšej miere niektorých ďalších podzemných priestorov na Proseku spočíva v tom, že robotník si pri ťažbe vyberal najmäkšie partie, tj. hlavne tie miesta, kde pozdĺž tektonických puklín dochádzalo k zátekom vody. Tým vlastne exhumovali prírodný stav. Výsledný tvar chodieb sa podobá skôr jaskyni než umelej ťažbe a tiež ho môžeme považovať za akýsi iniciálny tvar pieskovcových skalných miest. Zatiaľ čo napr. na Kokořínsku sú najmäkšie partie erodované pôsobením prirodzených faktorov, tak v podzemí Proseku sa k podobnému "kvádrovému" rozpadu pieskovcového masívu dostávame vďaka ľudskej činnosti.

Močálka je najväčším a najzachovalejším tunajším systémom. Od roku 2001 je uzavretá a prebiehajú tu prieskumné práce, ktoré snáď budú ukončené sprístupnením tejto pamiatky verejnosti.[4]

Z polovice je územie pokryté zvyškami teplomilných stepných trávnikov, tzv. Festucion valesiacae a Bromion erectii, ostatná plocha je zarastená drevinami či konkurenčne silnejšími bylinami. Záhradkárska osada pozdĺž severného okraja PP sa významne podieľa inváznymi kultivarmi, otvorené miesta zarastajú ostružinou a šípkou.

Napriek tomu, že lokalita je vedená v katastri ako bezlesie, pozvoľna zarastá sukcesnými drevinami a krovinami, ako je pagaštan konský, agát biely, ruža šípová, černica. Fragmenty najcennejších teplomilných trávnikov zväzu Festucion valesiacae a Bromion erectii, predstavujem napr. hadinec obyčajný (Echium vulgare), hlaváč žltkastý (Scabiosa ochroleuca), nevädza hlaváčovitá (Centaurea scabiosa), nevädza metlinatá (Centaurea stoebe), veľmi hojná ihlica tŕnitá (Ononis spinosa), nehojná kostrava ametystová (Festuca rupicola), krvavec menší (Sanguisorba minor), kotúč poľný (Eryngium campestre), marinka psia (Asperula cynanchica), prerastlík kosákovitý (Bupleurum falcatum), mliečnik chvojkový (Euphorbia cyparissias), repík lekársky (Agrimonia eupatoria), kosáčik obyčajný (Falcaria vulgaris) alebo mrvica peristá (Brachypodium pinnatum).

Rozširujú sa agresívne rastliny, napr. ovsík obyčajný (Arrhenatherum elatius), reznačka laločnatá (Dactylis glomerata), pýr plazivý (Elytrigia repens), smlz kroviskový (Calamagrostis epigeios) a i. V lokalite vyskytuje chránená mednička sedmohradská (Melica transsilvanica) C4.

Otvor pre netopiere

Na juh orientované skalky poskytujú úkrty vhodné pre teplomilné druhy hmyzu, napr. čmeľ skalný (Bombus lapidarius).

Najzaujímavejšími zástupcami živočíšnej ríše v PP sú silne až kritický ohrozené druhy netopierov. Silne ohrozený ucháč svetlý (Plecotus auritus), kriticky ohrozený podkovár malý (Rhinolophus hipposideros) a netopier veľký (Myotis myotis) a ohrozený netopier brvitý (Myotis emarginatus) využívajú podzemné priestory na prezimovanie.

Fauna, bežná pre danú zemepisnú šírku je tu výrazne obohatená o stepné a mediteránne teplomilné druhy hmyzu. Zbadáme tu už spomínaného čmeľa skalného (Bombus lapidarius), osík obyčajný (Polistes nimpha), vyskytuje sa tu spriadač starčekový (Tyria jacobaeae) a vretienka obyčajná (Zygaena filipendulae), zriedkavé liskavka Aphthona cyparissiae, vrbinár hladký (Clytra laeviuscula), Luperus lyperus, Phyllotreta vittula a nosáčikovité Apion penetrans, Brachysomus villosulus, Coenorhinus pauxillus, Otiorhynchus fullo, Sitona longulus, Stomodes gyrosicollis, Trachyphloeus alternans. V minulosti bola pozorovaná jašterica krátkohlavá (Lacerta agilis), ojedinele sa vyskytuje silne ohrozený slepúch lámavý (Anguis fragilis).