Útoky z 11. septembra 2001

Ako prvá bola zasiahnutá v blízkosti 95. podlažia Severná veža (Tower #1). O čosi neskôr bola zasiahnutá Južná veža (Tower #2) v blízkosti 80. podlažia. Videozáznamy potvrdzujú, že pri nárazoch bolo zničených hneď niekoľko externých skriňových stĺpov na viacerých poschodiach. Takisto sa na niekoľkých poschodiach poškodili kľúčové podporné systémy a prvky konštrukcie jadra. Následná explózia asi 37 850 litrov leteckého paliva zničila ďalšie stĺpy na protiľahlých stranách a pravdepodobne narušila aj vnútornú statiku mrakodrapov.[5] Požiar leteckého paliva dosahujúci teplotu 650 až 1000 °C[6][7] počas nasledujúcej hodiny fatálne poškodil kľúčovú konštrukciu, ktorá držala poschodia veží spolu nad a pod sebou.[5] Oceľ začína mäknúť už pri 700°C[6], preto nosné konštrukcie budov povolili a stratili svoju nosnú funkciu, hoci určite nemožno hovoriť o ich úplnom roztavení. Následne došlo k „reťazovej reakcii“ hnanej tiažovými silami, keď poschodia nad miestom zrážky postupne klesali a narážali na poschodia pod miestom zrážky, čo možno vysvetliť aj enormnou hmotnosťou častí veží nad miestami nárazov. Veže WTC sa takto poskladali ako domčeky z karát,[5] pričom ich zrútenie na okolité budovy spôsobilo ďalšie rozsiahle požiare, ktoré priviedli k pádu zrejme aj osudnú Budovu WTC č. 7.

Stavební inžinieri sa zhodujú v tom, že konštrukcia budov bola veľmi silná a dobre zrealizovaná, pretože aj vďaka tomu vydržali mrakodrapy ešte hodinu po náraze stáť, a tým zachránili tisíce životov iniciovanou evakuáciou. Kolaps budov sa však pre nich stal istým prekvapením, no mnohí z nich pripúšťajú, že rozhodujúcou príčinou zrútenia bol jednak požiar príliš veľkého množstva leteckého paliva, a jednak príliš silná intenzita zrážky dopravných lietadiel s budovami.

Ciele, ktoré sa teroristom podarilo zničiť alebo zasiahnuť, neboli vôbec vybrané náhodne. Svetové obchodné centrum sa stalo obeťou svojho ikonického postavenia na večnej panoráme Manhattanu, ktorá reprezentuje ekonomicky vyspelé USA. Pentagón ako sídlo Ministerstva obrany USA, a tým ako hlavné veliteľstvo ozbrojených síl, pôsobilo a pôsobí i naďalej ako symbol vojenskej sily krajiny, ktorú radikálni islamskí teroristi z duše nenávidia tak, ako i Izrael. Je veľmi pravdepodobné, že lietadlo letu č. 93 malo zasiahnuť tretí dominantný sektor americkej spoločnosti. Po úderoch na ekonomický a vojenský sektor sa hlásil ako strategický cieľ práve sektor politický. Už len špekuláciami dostaneme odpoveď, do akej miery prispeli k záchrane politických objektov a najmä ľudí v nich či v okolí (Biely dom, Kapitol a pod.) samotní pasažieri, ktorí sa voči štyrom únoscom postavili, a do akej miery americké vojenské letectvo, ktoré malo lietadlo ako vražednú zbraň zostreliť.

Každopádne teroristický útok, ktorého katastrofálny obraz doslova obletel celý svet, si odniesol do histórie nezvratný podiel na rozsiahlych dôsledkoch, a to v takmer každej oblasti ľudského života. Útoky spojili rivalov, ovplyvnili počínanie politikov, zasiahli do štátnych rozpočtov, zanechali ťažké stopy v ekonomike USA i sveta, určili smerovanie dejín na najbližšie roky, naplnili novým zmyslom Severoatlantickú alianciu, inšpirovali mnohých umelcov, stvorili nové počítačové hry, ukázali ľuďom sveta, čo to znamená pravý terorizmus. Najhlbšie a zároveň najbrutálnejšie zasiahli samotné rodiny, blízkych a priateľov tisícok mŕtvych, ktoré si krutým a obzvlášť násilným spôsobom vynútili.

Po celom civilizovanom svete sa začali prijímať výrazné opatrenia, ktoré mali obmedziť priestor pre teroristov. Zasadali rôzne branno-bezpečnostné výbory a porady vlád jednotlivých krajín. Výsledkom tohto úsilia na medzinárodnej scéne bol vznik veľkého napätia a obáv. Vlády štátov sa nebránili využívať pri boji s terorizmom aj svoje armády.

Útoky mali najvýraznejší dopad na bezpečnostný status, prirodzene, v Spojených štátoch. Administratíva amerického prezidenta Georga W. Busha, ktorý nastúpil do úradu iba v januári 2001, prijala rozsiahly systém opatrení a bezpečnostných obmedzení. Uviedla do praxe 5-člennú stupnicu, podľa ktorej sú občania USA informovaní o aktuálnom stave ohrozenia. USA postupne zavádzali čoraz viac obmedzení najmä v styku so zahraničnými návštevníkmi. Administratíva začala považovať za nutné brať na letiskách odtlačky prstov, zbierať fotografie prichádzajúcich turistov a pod. V nadväznosti na vojny v Afganistane a v Iraku sa USA začali čoraz viac barikádovať a protiteroristické opatrenia naberali viac a viac na svojom význame a na svojej moci ovplyvňovať a zasahovať často veľmi nepríjemne do životov mnohých ľudí, nevynímajúc samotných Američanov.

Bushova administratíva zriadila tiež Ministerstvo vnútornej bezpečnosti (United States Department of Homeland Security), Centrum zhromažďovania údajov o hrozbe, Centrum pre skríning terorizmu a Správu pre bezpečnosť v doprave. Federálny úrad pre vyšetrovanie (FBI) začal považovať boj s terorizmom za najvyššiu prioritu, rozšíril bojové skupiny a tiež sa pokúša zdokonaliť komunikáciu so CIA.

Ústredná spravodajská služba (CIA) obnovila viaceré tajné operácie a zamerala sa na výučbu cudzích jazykov.

Dňa 14. septembra 2001 George W. Bush odkázal záchranným tímom pracujúcim na Ground Zero v New Yorku: „Počujem Vás. Celý svet Vás počuje. A ľudia, ktorí zhodili tieto budovy budú čoskoro počuť o nás.“

Priamym dôsledkom teroristických útokov bola reakcia vlády USA, ktorej bezprostredné gesto sa dá charakterizovať intenzívnym hľadaním uchopiteľného vinníka. Keďže tajné služby viacerých krajín nepochybovali o vplyve teroristickej siete al-Káida, jediným priestorom pre vojenskú odvetu Spojených štátov sa náhle stal Afganistan, na ktorého území al-Káida, vedená Usámom bin Ládinom, cvičila svojich oddaných bojovníkov vo vládou podporovaných táboroch. 7. októbra 2001 USA podnikli prvú leteckú ofenzívu a následný vpád do tejto islamskej krajiny (Pozri Vojna v Afganistane (2001 – súčasnosť)).

Inými politickými dôsledkami katastrofy z 11. septembra bolo vítané oteplenie vzťahov Ruska a USA. Ruský prezident Vladimir Putin veľmi obratne využil tragédiu a osobným prejavom sympatií či spolupatričnosti sa zaslúžil o rozvoj priateľských vzťahov. Tiež Bush mohol počítať s pochopením Putina pre vojnu proti Talibanu.

Vítaným dôsledkom sa stalo i naplnenie cieľov NATO novým nádychom, ba až novým zmyslom. Severoatlantická aliancia sa opäť zomkla, tentokrát proti terorizmu a snažila sa uplatniť prvýkrát v histórii článok 5 o pomoci spojencov napadnutému členovi paktu.

Ruský prezident Vladimir Putin s manželkou Ľudmilou si v chráme ruskej pravoslávnej cirkvi v New Yorku uctieva pamiatku obetí útokov, 16. november 2001

Reakcie svetových vodcov vyjadrovali veľmi podobné pocity. Pre kráľovnú Alžbetu II. boli útoky neuveriteľným a totálnym šokom, pre pápeža Jána Pavla II. nevýslovným hororom. Generálny tajomník OSN Kofi Annan vyjadril presvedčenie, že sa to dotklo všetkých v jeho pôsobnosti a pre všetkých je to traumatizujúca, strašná tragédia. Pre českého prezidenta Václava Havla to bolo hrozným varovaním pre civilizáciu, ktoré nás vyzýva mobilizovať a prevziať zodpovednosť za tento svet. Francúzsky prezident Jacques Chirac presvedčoval, že Francúzi úplne cítia s americkým ľudom. Britský premiér Tony Blair zase poukázal na tento masový terorizmus ako na nové zlo v dnešnom svete. Taliansky premiér Silvio Berlusconi sa neobával vyzvať na konfrontáciu s teroristami, prezident Putin ako prvý volá medzinárodné spoločenstvo po zjednotení úsilia v boji proti terorizmu. Japonský ministerský líder Džuničiró Koizumi povedal, že takýto druh terorizmu nebude nikdy odpustený, vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana ubezpečoval, že Európska únia bude pevne a plne stáť za Spojenými štátmi, afganský minister zahraničných vecí Wakil Ahmed Muttawakil po útokoch vravel, že Taliban odsudzoval a aj teraz odsudzuje akýkoľvek terorizmus v akejkoľvek forme. V irackom rozhlase sa však objavili vyjadrenia, ktoré útoky označili za operáciu storočia, ktorú si USA zaslúžili kvôli svojim zločinom proti ľudskosti. Naproti tomu kubánska vláda nazvala katastrofu americkou národnou tragédiou.[8]

Škody na Pentagóne po náraze lietadla Boeing 757-200 letu American Airlines č. 77, 14. september 2001

Škody na Pentagóne sú predovšetkým v podobe poškodenia troch z jeho piatich hrán, pričom približne 109 878 m² vnútornej plochy bolo poškodených a 21 989 m² bolo priamo zničených kolapsom poschodí. Na západnej strane Pentagónu sa pádom lietadla vytvorila obrovská sečná rana v dráhe letu 27 m široká a 9 m hlboká.

Náprava škôd a obnova činnosti v zničenej či poškodenej oblasti stála 501 miliónov dolárov.

Ekonomický dopad teroristických útokov na ciele v USA bol už v prvých dňoch zrejmý. Analytici sa však zhodujú v tom, že útoky nemohli výrazne zasiahnuť ekonomiku Spojených štátov, v ktorých pracuje množstvo peňazí v objeme 5 až 10 biliárd amerických dolárov, pretože toto hospodárstvo je priveľmi diverzifikované a decentralizované, aby rana na jednom poli jej pôsobnosti odhalila jej slabosť. Touto slabosťou a zároveň najmocnejšou silou americkej ekonomiky je vôľa a záujmy radového spotrebiteľa, ktoré sa útokmi príliš nenarušili.

Podľa štúdií napriek tomu, že 70 % Američanov po 11. septembri očakávalo a predpokladalo, že by sa v krátkej či strednodobej budúcnosti mohol veľký teroristický čin zopakovať, 56 % si myslelo, že ich krajina je na správnej ceste a 52 % k tomu pridalo aj presvedčenie, že finančná situácia ich rodín sa v roku 2002 zlepší.

Negatívny ekonomický dopad je predovšetkým v podobe rýchlejšie rastúcej ceny ropy na svetových trhoch, obrovské straty na príjmoch amerických leteckých spoločností, kolaps cestovného ruchu v Európe zo strachu cestovať lietadlom a neuveriteľne vysoký a rokmi rastúci deficit štátneho rozpočtu USA, ktorý vytvára priestor pre masívnu infláciu, a tým aj postupný pád hodnoty dolára voči euru v priebehu roka 2002 a 2003, a tiež podporujúci recesiu národného hospodárstva stúpajúcou nezamestnanosťou. V roku 2001 prišlo o prácu vyše 1 milión Američanov, pričom množstvo vytvorených pracovných príležitostí túto hranicu ani zďaleka neprekročilo. V decembri 2001 dosiahla nezamestnanosť až hodnotu 5,8 %, čo je najviac za ostatných 6 rokov.

Rozpočet Bushovej administratívy sa rozhodol venovať 15 miliárd USD na domáce bezpečnostné programy a Biely dom vyčlenil v rámci svojej fiškálnej politiky pre rok 2002 na bezpečnosť 34 miliárd dolárov.

Podľa Ministerstva obrany USA samotné vojenské operácie v Afganistane stáli približne 2,9 miliardy dolárov a 1,8 miliárd stála ochrana amerických miest Národnou gardou počas vojny.

Kompenzácia strát amerických leteckých spoločností, ktoré niekoľko dní nemohli lietať, a kompenzácia strát pre rodiny a pozostalých obetí tragédie bola rozvrhnutá vo výške 13,6 miliárd dolárov v rokoch 2001 až 2006. Z prvého balíka peňazí, ktoré Kongres poskytol americkému prezidentovi bezprostredne po 11. septembri pre boj s terorizmom (40 miliárd USD), Biely dom vyčlenil pre obranu 17 miliárd, 11 miliárd pridelil mestu New York a 10 miliárd sa venovalo domácej bezpečnosti.

Psychologický dopad teroristických útokov je tiež očividný. Boli vypracované dômyselné štúdie amerických psychológov, ktorí priznávajú, že Newyorčania podliehajú po septembrových udalostiach roka 2001 dvakrát častejšie depresiám než bežní Američania. U mnohých bol diagnostikovaný posttraumatický stres, ktorý psychológia vo svojej dnešnej podobe spoznala v podstate až ako následok vojny vo Vietname. Podľa hĺbkových štúdií až 13 % obyvateľov New Yorku prežilo v deň tragédie akútnu paniku a záchvat strachu, pocit ohrozenia vlastnej existencie, čo potvrdzuje aj Newyorská akadémia medicíny. 10% obyvateľov v súvislosti s tragédiou pociťovalo depresiu, mnohí trpeli vážnou insomniou.

Vo februári 2003 spoločnosť Lower Manhattan Development Corporation, ktorú poveril guvernér štátu New York George E. Pataki, aby viedla práce v Bode Nula a koordinovala úsilie vrátiť život do oblasti WTC, rozhodla, že zničený komplex nahradí zrealizované dielo architekta Daniela Libeskinda. Ten vyhral nákladnú súťaž projektov, ktoré by mali WTC nahradiť.

Libeskind navrhol, aby sa na veľkej ploche Bodu Nula (viac než 60 tisíc m²) postavil okrem kultúrneho centra, veľkého pamätníka a visutej záhrady gigantický mrakodrap – Veža slobody – vysoký symbolických 1776 stôp (angl. Freedom Tower; výška 541,3 m). V roku 1776 totiž USA nastúpili cestu nezávislosti. Je to jeden z najvyšších mrakodrapov na svete.

V júli 2003 bol povolaný za hlavného architekta David Childs, pričom Libeskind zostal poverený projektovaním vo všeobecnosti naďalej. Výsledok ich spoločnej práce sa verejnosti predstavil v decembri 2003. Náklady odhadli na 1,5 miliardy amerických dolárov. Práce na celom systéme nového komplexu by mali pokračovať do roku 2024.

Národný pamätník a múzeum 11. septembra

Víťaznými projektami pre stavbu pamätníka obetí sa stali diela architektov Michaela Arada a Petera Walkera. Ich práca s názvom Reflecting Absence (Odrážajúc neprítomnosť) počíta s vytvorením presne na miestach, kde stáli veže WTC, dvoch nie príliš hlbokých „nádrží,“ zodpovedajúcich veľkosti strán veží na pôdoryse (63 x 63 m). V týchto nádržiach, obklopených listnatými stromami, budú po vnútorných stranách inštalované mená všetkých obetí, ktorí vo WTC zahynuli 11. septembra 2001 ako i pri teroristickom útoku 26. februára 1993 (6 osôb).

Pamätník má navždy odrážať stav absencie a pocitu straty blízkych, ako i samotných budov WTC.

Do súťaže sa zapojilo viac ako 5 000 projektov. Víťazná práca sa začala realizovať v roku 2006.