Zápoľskovci

Zápoľskovci alebo Zápoľskí (základný tvar: Zápoľský, maď. Szapolyai, chorvát. Zapoljski) bol uhorský magnátsky rod chorvátskeho pôvodu, pochádzal z chorvátskej dediny Zapolje, (Rešetar, Požegská stolica) v Slávónsku[1] od ktorej odvodzoval svoje priezvisko.

Zápoľskovci (Zápoľský)

erb rodu Zápoľských
KrajinaUhorské kráľovstvo, Poľské kráľovstvo
Titulyžupan, miestodržiteľ uhorského kráľa
Zakladateľ(asi) Benedikt Zápoľský
Rok založenia
dynastie
13. – 14. stor.
Posledná hlava dynastieJán II. Žigmund Zápoľský
Rok zániku dynastie1571
Štátna príslušnosťuhorská

Dejiny rodu

Prvé kontakty s kráľovským dvorom mal Ján Zápoľský, ktorý sa s vojskom kráľa Žigmunda Luxemburgského zúčastnil bitky pri Nikopole v roku 1396. Za vlády gubernátora Jána Huňadyho, sa bratom Štefanovi a Imrichovi vďaka podpore Mateja Korvína podarilo získať početné majetky, ktoré po Imrichovej smrti zdedil jeho brat Štefan.[2] V roku 1492 bol Štefan Zápoľský podobne ako predtým jeho brat ako zvolený uhorským palatínom. Po smrti Štefana Zápoľského sa hlavou rodu stal ešte nedospelý Ján Zápoľský. Toho na podnet ostrihomského arcibiskupa Tomáša Bákoca kráľ Vladislav vymenoval za spišského, liptovského a zemplínskeho župana. Vďaka svadbe Jána Zápoľskeho s dcérou poľského kráľa Žigmunda Jagelovského Zápoľskí ďalej rástli v spoločenskom rebríčku a po tom, čo v roku 1505 uhorská šľachta prijala zákon, ktorý v prípade vymretia Jagelovcov povoľoval iba zvolenie uhorského šľachtica na uhorský trón sa Ján Zápoľský stal vážnym kandidátom na kráľovskú korunu.[2] Zápoľskí v tomto čase sídlili na Spišskom hrade, okrem neho ich významným sídlom bol aj Trenčín. Zápoľskovci mali rozhodujúce slovo aj vplyv na smerovanie politiky na severe vtedajšieho Horného Uhorska, osobitne v oblasti spišských miest, vďaka sobášom s poľským kráľovským rodom mali dobré s Poľským kráľovstvom. V roku 1510 bol Ján na príhovor poľského kráľa Žigmunda menovaný sedmohradským vojvodom. Členovia rodu postupne získali obrovské majetky po celom území Uhorska. Na Slovensku okrem základných rodových majetkov, panstiev Spiš a Kežmarok, získali ďalšie panstvá, hrady a majetky, najmä v Nitrianskej, Trenčianskej, Oravskej, Liptovskej, Spišskej a Šarišskej stolici. Významne zasiahli aj do verejnej správy krajiny, zastávali najvyššie funkcie.[1]

Ďalšiu popularitu Ján Zápoľský získal po tom, čo spolu so svojim bratom Jurajom Zápoľským a Štefanom Báthorym pri Temešvári porazili vojsko sedliackeho povstaleckého vodcu Juraja Dóžu (1514). V roku 1415 pri príležitosti dvoch svadieb medzi Jagelovcami a Habsburgovcami uzatvorili Vladislav II. a cisár Maximilián dohodu, že v prípade ak jeden rod vymrie, zdedí druhý rod odumreté dŕžavy. To však bolo v rozpore s uhorským právom a preto, keď v roku 1526 v bitke pri Moháči zomrel posledný uhorský Jagelovec Ľudovít II., rozpútal sa boj o uhorskú kráľovskú korunu. Kandidáti boli dvaja, Ján Zápoľský ako uhorský domáci kandidát a Ferdinand I. Habsburgský. Obaja kandidáti mali medzi uhorskou šľachtou prívržencov ale i odporcov. Ján Zápoľský mal navyše na sebe biľag zradcu, pretože s vojskom neprišiel na pomoc Ľudovítovi II. v bitke pri Moháči. 11. novembra 1526 bol Ján Zápoľský v Stoličnom Belehrade biskupom Štefanom Podmanickým ako prvý z kandidátov korunovaný za uhorského kráľa, avšak už v decembri si uhorská šľachta na sneme za kráľa zvolila Ferdinanda I. Po dlhých bojoch medzi stranami vol v roku 1538 uzavretý Veľkovaradínsky mier, ktorý rozdelil Uhorsko na tri časti medzi dvoch kráľov a Osmanskú ríšu s dohodou, že po smrti Jána Zápoľského koruna pripadne Ferdinandovi.

V roku 1540 sa Jánovi narodil syn Ján Žigmund. Počas osláv jeho narodenia kráľ Ján od nadmerného hodovania zomrel.[2] Boje sa opäť rozhoreli. Prívrženci Zápoľských sa pre Jána snažili udržať kráľovskú korunu, no Habsburgovci v súlade s Veľkovaradínskym mierom chceli korunu pre seba. Boje o Uhorsko sa skončili v roku 1571 osmanskou okupáciou južného Uhorska. Ján Žigmund si ako osmanský vazal smel ponechať Sedmohradsko, avšak ešte toho roku 14. marca Ján Žigmund zomrel a spolu s ním vymrel i rod Zápoľských.

Známi príslušníci rodu

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[1]

Erb

Prvý variant (starší) na zelenom trojvrší je zobrazený strieborný vlk, vľavo hore so strieborným polmesiacom a vpravo dole päť alebo šesťstupňová zlatá hviezda. Hore sa občas nachádza Motto: SIC FATA VOLLUNT. Na sedmohradských minciach skrátene "S.F.V.".

Druhý variant (novší) erb rozdelený na štvrtiny. Ide o kombináciu strieborného jednorožca na červenom poli a na zelenom trojvrší je zobrazený strieborný vlk.

Ostatné varianty

Patriarchálny kríž na zelenom trojvrší a symbol Uhorska s vyobrazením strieborného vlka na zelenom trojvrší uprostred strieborného polmesiaca a päť alebo šesťsťupňovej zlatej hviezdy.


Rodokmeň rodiny Zápoľských

! Upozornenie tento rodokmeň nie je úplný chýbajú záznamy pred Ladislavom Zápoľským.


?
Ladislav Zápoľský
Mikuláš
sedmohradský biskup
Imrich
chorvátsky, dalmátsky a slavónský bán, vládca Bosny, uhorský palatín, spišský župan
Štefan
miestodržiteľ Sliezska a Lužice, rakúsky miestodržiteľ, uhorský palatín, spišský a trenčianský župan
*1425/1430  †1499
Jadwiga Cieszyńska
Uršuľa
Emeryk Derencsényi
chorvátsko, dalmátsky a slavónsky bán
Isabela Jagelonská

Ján I.
uhorský kráľ
1526  1540
sedmohradský vojvoda
1510  1526
Juraj
spišský župan
Barbora
*1495  †1515

Žigmund I. Starý
poľský kráľ
litovské veľkoknieža

Ján II. Žigmund
uhorský kráľ
1540  1570
sedmohradský vojvoda
1570  1571


Galéria

Referencie

  1. MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 87.
  2. SEGEŠ, Vladimír a kol. Kniha kráľov. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, 2003. ISBN 8010003247. S. 195-198.

Literatúra

Encyklopédia Slovenska. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1977 - 1982.

Externé odkazy

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.