Ivan Bukovčan

V Bukovčanovej takmer tridsaťpäťročnej novinárskej a literárnej činnosti napriek rozmanitosti námetov existujú spoločné prvky, ktoré jeho tvorbu spájajú bez ohľadu na druh a žáner. Pre začiatky jeho scenáristickej činnosti je charakteristická spolupráca s inými autormi a zjednodušený pohľad na skutočnosť, do veľkej miery ovplyvnený tlakom propagandy. Veľkou časťou celej Bukovčanovej scenáristickej aj dramatickej tvorby prechádzajú svojsky koncipované obrazy ľudí, ktorí sa výrazne odlišujú od normálneho priemeru. Sú uzavretí do seba a pri styku s okolitým svetom majú sklony neprispôsobovať sa jeho zákonitostiam, ich vlastnosti sú zdrojom potenciálnych konfliktov. Jeho postavy často pociťujú silnú spätosť s intímnou atmosférou domova, v ktorom "je dobre, aj keď je tam zle". S tým súvisí ochrana domova a všetkého, čo je v ňom jedinečné pred skazou a nivelizáciou.

Pre Bukovčanovu tvorbu 60. a 70. rokov je typický konflikt medzi človekom určovaným nepredvídateľnými okolnosťami a medzi písanými či nepísanými zákonmi. Celým dielom sa vinie línia boja proti fašizmu, človek je postavený zoči-voči mechanizmu, pomenovanom niekedy priamo, inokedy implicitne. V poslednom tvorivom období sa Bukovčan zaoberal mnohými základnými otázkami mravného poslania človeka a jeho morálnou existenciou v súvislosti s minulosťou.

Veľkú časť dramatickej tvorby Ivana Bukovčana tvoria filmové scenáre pretransformované na divadelné hry. Inak tomu nie je ani pri jeho dramatickom debute Surovô drevo, ktoré vychádza zo scenára filmu Rodná zem alebo pri Diablovej neveste, ktorá je prepracovaním scenára Poslednej bosorky. Zo scenára úspešného filmu Zvony pre bosých vznikla zas hra Sneh nad limbou. V roku 1947 napísal literárny scenár podľa námetu Ľuda Zúbka Rukojemníci a získal zaň cenu v súťaži Ústrednej dramaturgie. V tom čase ale scenár nerealizovali, tak ho Bukovčan použil v dráme Kým kohút nezaspieva (premiéra 1969).

Od svojho nástupu na Kolibu v roku 1948 sa Bukovčan podieľal na tvorbe literárnych adaptácií aj vlastných námetov. V roku 1951 vytvoril scenár z obdobia SNP Kamaráti moji, v ktorom nekomunistický hrdina bojuje proti fašizmu motivovaný pomstou za smrť rodiny. Filmové zobrazenie Povstania v tomto období však bolo apriórne ideologické a scenár nebol realizovaný až do roku 1974, kedy vznikol v réžii Martina Ťapáka ako Deň, ktorý neumrie.

Ďalším Bukovčanovým scenáristickým počinom je prvý slovenský farebný film Rodná zem (1953), ktorý vo svojej hudobno-tanečnej forme oslavuje ľudovo-umeleckú tvorivosť národa. V žánri komédie Bukovčan ostáva aj so svojím nasledujúcim scenárom pre film Posledná bosorka podľa námetu Dušana Kodaja. Réžie sa pôvodne ujal Paľo Bielik, no po tom, čo Bukovčan odmietol Bielikove zásahy do svojho scenára bola realizácia pridelená Vladimírovi Bahnovi. Kostýmová Posledná bosorka je pokusom o prvý slovenský veľkofilm, ktorý však ako triedne uvedomelá zábava ostal uväznený medzi ideovými obmedzeniami.

Rok 1958 bol rokom Bukovčanovej spolupráce s režisérom Jánom Lackom, počas ktorého vznikli dve veselohry - Statočný zlodej a Šťastie príde v nedeľu. Zatiaľ čo prvý film je adaptáciou Stodolovej divadelnej hry Jožko Púčik a jeho kariéra, druhý je príbehom zo súčasnosti, v ktorom traja tipujúci hrdinovia zistia, že šťastie neprichádza v nedeľu, ale skrýva sa pod povrchom všedných dní.

V nasledujúcom období vytvoril Ivan Bukovčan scenáristicko-režijnú dvojicu so Stanislavom Barabášom. Scenár k filmu Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý Bukovčan napísal spolu s Albertom Marenčinom, je netradičný formou voľného cyklu šiestich poviedok a znamenal aj nóvum v subjektivizácii zobrazenia vojnových udalostí prostredníctvom detského uhla pohľadu. Vo Zvonoch pre bosých (1965) Barabáš s Bukovčanom prispeli k zmene pohľadu na vojnové hrdinstvo v príbehu dvoch partizánov, ktorí sú zároveň hrdinami aj vinníkmi a bojujú proti nepriateľovi rovnako ľudskému, ako sú oni sami. Po dvoch filmoch s tematikou vojny je tretí spoločný projekt režiséra a scenáristu ľahší, divácky film, veselohra Tango pre medveďa (1966). Táto "zoologická komédia" je výstižnou satirou na socialistickú realitu, v ktorej jedna nemecká marka má hodnotu prevyšujúcu všetku hrdosť či stranícku disciplínu.

Divácky úspešná melodráma Medená veža (1970), na ktorej Bukovčan spolupracoval s režisérom Martinom Hollým je silne ovplyvnená normalizáciou a prejavila sa v nej obnova socialistickorealistických ideí. Pokračovaním tejto tzv. horskej trilógie je Orlie pierko (1971), dobrodružný film o boji medzi pašerákmi a zákonom s humorným tónom rozprávania. V poslednom dieli triptychu, Stratenej doline (1976) je Bukovčanov scenár realizovaný režisérom Martinom Ťapákom. Komicky ladená Stratená dolina má málo spoločné s prvými dvoma dielmi a nedosahuje ich kvalitatívnu úroveň.

V roku 1972 vznikol tretí spoločný film Bukovčana a Lacka, modelová dráma Človek na moste. Vo výstavbe príbehu apolitického učiteľa konfrontovaného so súkolesím veľkých dejín sa prejavuje ideologický apriorizmus 70. rokov, keď sa hrdina musí postaviť na tú správnu stranu politickej barikády.

Hrob Ivana Bukovčana na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie

• 1948 – Rozpačitý mier, kniha reportáží
• 1949 – Zimná rozprávky, poviedka
• 1963 – Kuba bez brady, kniha reportáží z Kuby

• 1954 – Surovô drevo, veselohra (knižne v roku 1954)
• 1957 – Diablova nevesta, veselohra (knižne v roku 1957)
• 1960 – Hľadanie v oblakoch, veselohra (knižne v roku 1961)
• 1967 – Pštrosí večierok, 1. diel triptychu (knižne v roku 1968)
• 1969 – Kým kohút nezaspieva, 2. diel triptychu (knižne v roku 1971)
• 1970 – Zažeň vlka, 3. diel triptychu (knižne v roku 1970)
• 1971 – Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica, tragifraška (knižne v roku 1971)
• 1972 – Prvý deň karnevalu, dráma (knižne v roku 1974)
• 1974 – Sneh nad limbou
• 1977 – Fatamorgána

• 1971 – Kladne vybavená žiadosť
• 1971 – Takmer božský omyl, science-fiction komédia
• 1973 – Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom (knižne v roku 1974)

• 1948 – Čertova stena (spoluautori Václav Wasserman, Ondrej Jariabek)
• 1949 – Katka (spoluautori Vratislav Blažek, Ján Kadár a Maximilián Nitra)
• 1951 – Kamaráti moji
• 1953 – Rodná Zem
• 1957 – Posledná bosorka
• 1958 – Šťastie príde v nedeľu
• 1958 – Statočný zlodej (podľa divadelnej hry Ivana Stodolu)
• 1961 – Pieseň o sivom holubovi (spoluautor Albert Marenčin)
• 1965 – Zvony pre bosých
• 1966 – Tango pre medveďa
• 1967 – Zmluva s diablom
• 1970 – Medená veža , 1. diel trilógie
• 1971 – Orlie pierko, 2. diel trilógie
• 1972 – Človek na moste
• 1974 – Deň, ktorý neumrie
• 1976 – Stratená dolina, 3. diel trilógie