Sýria

Napriek tomu že strategická poloha medzi Mezopotámiou, Anatóliou a Stredozemným morom zabezpečovala Sýrii v staroveku významné postavenie v obchode, nikdy sa nestala jednotnou ríšou. Po vpádoch Akkadov, Egypťanov, Chetitov, Asýrčanov, Babylončanov a Peržanov začlenil v roku 333 až 332 pred Kr. územie Sýrie do svojej macedónskej ríše Alexander Veľký. Od roku 301 pred Kr. patrilo toto územie z väčšej časti ríši Seleukovcov, roku 63 pred Kr. sa stalo rímskou provinciou a v roku 395 po Kr. pripadlo východnej časti Rímskej ríše (Byzancii). V rokoch 633 – 640 obsadili Sýriu Arabi a v roku 1516 osmanskí Turci.

Za 1. svetovej vojny v roku 1916 si Spojené kráľovstvo a Francúzsko tajnou Sykesovo-Picotovou zmluvou rozdelili Blízky východ na záujmové sféry: Mezopotámia, Palestína a Jordánsko mali patriť Británii a Francúzsko dostalo Sýriu a Irak.[1] V boji o Palestínu v roku 1918 prelomili Briti turecký front pri Jaffe a s pomocou arabských jednotiek prerazili až k Aleppu, Damasku a Bejrútu. V roku 1920 proklamoval Všeobecný sýrsky kongres nezávislosť Sýrie vrátane Libanonu a Palestíny. Kráľom Spojeného kráľovstva Sýrie bol zvolený Fajsal, syn hidžázského kráľa Husajna ibn-Aliho. Na konferencii v San Reme získali Francúzi mandát Spoločnosti národov nad Sýriou a v júni 1920 Fajsala vyhnali. Povstanie proti koloniálnej nadvláde v roku 1925 – 1927 Francúzi krvavo potlačili. Zmluvu, podľa ktorej sa mal v roku 1939 ukončiť francúzsky mandát nad Sýriou, francúzsky parlament neratifikoval.

Bývalý prezident Sýrie Háfiz al-Asad

V roku 1941 obsadili Sýriu britské jednotky a oddiely Slobodného Francúzska, v roku 1944 získala samostatnosť. V roku 1946 opustili krajinu posledné francúzske jednotky a Sýria sa stala suverénnou republikou. Po osamostatnení došlo k mnohým politickým zmenám a pokusom o prevrat. V roku 1958 sa Sýria a Egypt spojili do Zjednotenej arabskej republiky, po jej rozpade bola v Sýrii v roku 1961 vyhlásená arabská republika. Vojenským prevratom v roku 1963 sa dostala k moci socialistická strana. Po prevrate v roku 1966 prevzalo moc jej ortodoxné marxistické krídlo pod vedením Nura ad Din al-Atasiho. V roku 1970 zosadil generál Háfiz Asad, vrchný veliteľ letectva a stúpenec pragmatického krídla strany BAAS, prezidenta Atasiho. V roku 1973 Ľudová rada schválila referendom prijatú ústavu. Sýria sa stala demokratickou, socialistickou, ľudovou republikou, v ktorej je základom zákonodarstva islam.

V roku 1976 sa arabské vojská zapojili do libanonskej občianskej vojny. Týmto zásahom vzrástlo napätie medzi Sýriou a Egyptom. Sýrsky režim poskytoval nové zahraničnopolitické záruky v roku 1980 v zlúčení s Líbyou a v zmluve o priateľstve so Sovietskym zväzom. V roku 1982 vládne vojská potlačili povstanie proti prezidentovi Asadovi. V iránsko-irackej vojne podporovala Sýria Irán a tým vzniklo ďalšie napätie s Jordánskom podporujúcim Irak. V roku 1982 obsadila Sýria sever Libanonu. Podpis izraelsko-libanonskej dohody z roku 1983 Sýria odmietla. Podľa sýrskej vlády by stiahnutie vojsk z tejto oblasti pripadalo do úvahy len vtedy, keby všetci izraelskí vojaci opustili Libanon. Sýria vykázala z krajiny hlavu palestínskeho oslobodzovacieho frontu a v Libanone začala podporovať palestínskych povstalcov bojujúcich proti Arafatovi. Keď sa v novembri 1983 zhoršila situácia v Libanone, Sýria vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Po ťažkých útokoch amerických vojenských lietadiel na sýrske pozície v Libanone Sovietsky zväz ešte raz potvrdil podporu vláde v Damasku. Hospodárstvo krajiny bolo výrazne zaťažené vysokými výdajmi na obranu (58% štátneho rozpočtu). Vzťahy s USA sa v roku 1983 vážne zhoršili. Minister zahraničných vecí USA Caspar Weinberger obvinil v novembri 1983 Sýriu z toho, že finančne podporovala bombový atentát na amerických námorníkov v Bejrúte.

V roku 1984 prezident Asad dosiahol stiahnutie amerických vojsk z Libanonu. V ľudovom referende, v ktorom získal takmer 100 % hlasov, ho v roku 1985 potretie zvolili na 7 rokov prezidentom. V roku 1985 – 1986 sa vzťahy medzi Sýriou a Jordánskom mierne zlepšili. V roku 1987 sýrske vojská obsadili hlavné mesto Libanonu Bejrút. Vojna Sýrie proti Libanonu spôsobila komplikácie v hospodárstve krajiny a zvýšenie hospodárskej zadlženosti. Začiatkom roku 1991 sa Sýria stala členom protiirackej koalície, ktorá bojovala za oslobodenie Kuvajtu z irackej okupácie (tzv. Púštna búrka). V parlamentných voľbách v auguste 1994 s prevahou zvíťazila strana BAAS.

V januári 2011 v Sýrii vypukla vlna protestov proti vláde prezidenta Baššára al-Asada a jedinej strane BAAS, nadväzujúcich na takzvanú Arabskú jar. Protesty medzičasom prerástli do dlhotrvajúceho násilia a bojov medzi ozbrojenými protivládnymi silami a armádou, ktoré si podľa OSN vyžiadali už vyše 15 000 obetí a sú OSN označované ako občianska vojna.

Požiadavkami odporcov režimu bolo odvolanie Baššára al-Asada kvôli údajnému porušovaniu ľudských práv, chýbajúcim reformám a pre zrušenie výnimočného stavu, ktorý v krajine platí od roku 1963. Ten bol vo februári 2011 zrušený. Asad následne prisľúbil reformy, no protesty pokračovali. 27. februára 2012 bola prijatá nová ústava, schválená v referende 90 % voličov pri 57 % účasti, ktorá ukončila vládu jedinej strany, plánované hospodárstvo, upravila požiadavky na kandidátov do úradu prezidenta, zakázala diskrimináciu na základe pohlavia, náboženstva, pôvodu, či jazyka a garantovala náboženskú slobodu s tým, že islamské právo je inšpiráciou pre sýrske právo a iné. Napriek tomu, protesty pokračujú aj naďalej, pričom prepukli až do občianskej vojny.

K situácii kresťanov v Sýrii: „väčšina sýrskych kresťanov sa identifikuje skôr so súčasným vládnucim režimom než s tzv. opozíciou.“[2]

Väčšina obyvateľstva vyznáva sunnitský islam. Významnými menšinami sú:

• Alaviti v západnej časti štátu, pri pobreží Stredozemného mora, najmä v provinciách Latakia a Tartús
• Drúzi v provincií Suvajda
• Kresťania, ktorých možno rozdeliť na dve veľké skupiny:
  • Gréckopravoslávni: Väčšinou arabsky hovoriaci pravoslávni kresťania s gréckou tradíciou, žijú najmä v páse medzi Damaskom a Aleppom, a taktiež na pobreží.
  • Asýrčania žijúci v severovýchodnej časti krajiny, hovoria východným nárečím aramejčiny, a sú združení v Chaldejsko-katolícka cirkev, Asýrska cirkev Východu, Starobylá cirkev Východu, Sýrska ortodoxná cirkev.
  • Arméni pred vojnou žili v mestách Dejr ez Zor, Hasakeh, Aleppo a Kessab (severne od Latakie). Väčšina pravdepodobne emigrovala do Arménska

Väčšina Sýrčanov hovorí arabčinou, konkrétne levantským nárečím (ktorým sa hovorí aj v Libanone, Jordánsku a Palestíne). Pozdĺž severnej hranice žije výrazná kurdská menšina, ktorá založila útvar známy ako Rojava a de facto nepodlieha centrálnej vláde. V severnom pohraničí existujú taktiež významné skupiny Turkomanov a na celom území štátu žijú aj roztrúsené skupiny Čerkesov. Asýrčania žijú v provincií Hasakeh, v severovýchodnom cípe krajiny. Zaujímavé je mesto Maloula severne od Damasku, ktoré hovorí západným nárečím aramejčiny.

Tabuľka deviatich najväčších miest v Sýrii (2004):