Občianska vojna v Sýrii

Protesty vypukli v priebehu januára 2011, kedy sa opozícia inšpirovala ostatnými arabskými krajinami, v ktorých prebiehala takzvaná arabská jar. V mnohých mestách tak vyšli ľudia do ulíc protestujúc proti vládnemu režimu. Protestanti od začiatku nepokojov požadujú odstúpenie prezidenta Baššára al-Asada, člena sýrskej odnože ľavicovej strany Baas, ktorá v Sýrii vládne autoritatívnym režimom od roku 1963.[3] Protestujúcich tvoria najmä chudobnejší sunniti, ktorí sa snažia zvrhnúť vládu alavitov (odnož šiitskeho islamu), ktorí síce tvoria menšinu, no ovládajú všetky hlavné vládnuce zložky. Al-Asad pod tlakom protestov sľúbil reformy, no doteraz jedinými ústupkami bolo zrušenie výnimočného stavu, ktorý platil od roku 1963, vyhlásenie parlamentných volieb, v ktorých presvedčivo vyhrala „Národná jednota“, ktorej súčasťou je „Baas“ a schválenie novej ústavy v referende, v ktorom bola zrušená dominantná pozícia Národnej jednoty.

Ako sa protesty stupňovali, prerástli do ozbrojeného násilia. USA, EÚ a niektoré ďalšie štáty následne na Sýriu uvalili rôzne sankcie a začali presadzovať rezolúciu o zastavení násilia páchaného vládnym režimom v bezpečnostnej rade OSN; dvaja stáli členovia BR OSN, Rusko a Čína, však už opakovane túto rezolúciu vetovali. Dôvodom je, že sankcie a rezolúcia sa vzťahovali len na vládne sily a nie na obe strany konfliktu a tiež obava, že by sa mohol opakovať líbyjský scenár, kde sa po zvrhnutí Kaddáfiho rozpútalo ešte väčšie krviprelievanie ako počas rebélie a občianska vojna o moc.

Medzičasom USA[4][5], Saudská Arábia[6], Katar, Jordánsko, Turecko[7] a ďalšie arabské štáty začali podporovať opozičné sily výzbrojou, výcvikom, financiami a informáciami z tajných služieb.[7][8] Z kolaborácie s opozíciou sa podozrieva aj Al-Káida[9] a najatí žoldnieri z iných krajín, najmä Líbye, kde zvrhli režim Muammara Kaddáfiho.[10] Rusko odhaduje počet zahraničných teroristov v Sýrii na 15 000.[11] Na druhej strane stojí približne 200-tisícová vládna armáda, bezpečnostné zložky a niekoľko militantných združení, podporujúcich Asada. Oficiálny režim tiež podporuje Irán a libanonský Hizballáh.

18. júla 2012 boli pri bombovom atentáte v Damasku zabití významní sýrski činitelia, medzi inými minister obrany Dáud Rádžha, jeho námestník a zároveň Asadov švagor Ásif Šaukát a poradca prezidenta Hassan Turkmaní. Ďalší boli ťažko zranení.[12] Po atentáte sa v niektorých médiach objavili informácie, že Asad utiekol do Latákie alebo až do Ruska, no to bolo opäť vyvrátené, keď inauguroval nového ministra obrany v Damasku. Atentát bol vyvrcholením opozičnej operácie v Damasku, ktorá sa ale po vyše týždni skončila porážkou opozičnej „Slobodnej Sýrskej Armády“.[6]

Najväčšie boje sa odohrávali v najväčšom sýrskom meste Aleppo, v pôvodne povstaním nedotknutej oblasti, nakoľko Aleppo je pokladané za baštu podpory prezidenta Asada. Rebeli sa skrývajú v úzkych uličkách, kam sa nedostane ťažká technika a husto obývané oblasti prudko zvyšujú počet zabitých civilistov. Sýrski predstavitelia však oznámili, že je len otázkou času, kým mesto „očistia“ od rebelov.[13] Tí zase žiadajú pomoc od západu – ťažké zbrane na boj proti letectvu a ťažkej technike dobre vyzbrojenej sýrskej armády.[6] Niekoľko dní na to Slobodná sýrska armáda uviedla, že vlastní 15 ručných protilietadlových raketových kompletov typu zem-vzduch 9K32 Strela-2 na obranu proti vzdušným silám Sýrskej armády, ktorá doteraz mala úplnú vzdušnú prevahu. Tieto zbrane pravdepodobne pochádzajú z Líbye, kde po páde režimu zo skladov zmizlo vyše 15-tisíc kusov.[14]

13. augusta 2012 rebeli vyhlásili, že sa im na východe krajiny podarilo zostreliť armádny MiG-23 a zajať jeho pilota. Neskôr sa na internete objavilo video, kde lietadlo na oblohe po zvukoch streľby zachváti požiar, pričom v pozadí počuť pokrikujúcich rebelov[15]. Na ďalšom videu je muž v tmavomodrej košeli, ktorý tvrdí, že je zostreleným pilotom, vysvetľuje, že ranu na brade mu spôsobilo zostrelenie a že rebeli mu poskytli prvú pomoc[16]. Agentúra SANA naopak vyhlásila, že pilot sa pri tréningovom lete po technickej chybe musel katapultovať.[17]

Obe strany konfliktu preukázateľne spáchali viacero vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. 6. augusta, po opätovnom získaní kontroly nad Damaskom našlo vojsko masový hrob vyše 20 ľudí, vojakov aj civilistov.[18] Spolu s amatérskymi zábermi z mesta Aleppo, ktoré zachycujú, ako rebeli popravujú zajatých vojakov, to svedčí o vojnových zločinoch zo strany opozície, ktorá doteraz všetky masakry a vraždenie pripisovala armáde a provládnym silám.[19] Medzičasom v USA oficiálne povolili vytvorenie verejnej zbierky pre rebelov.[20]

Počas konfliktu sa objavilo viacero správ o použití chemických zbraní. K jednému takémuto incidentu prišlo 19. marca 2013 pri meste Aleppo, keď zahynulo spolu 16 ľudí [21]. Pri tomto a podobných incidentoch sa vládna armáda a rebeli navzájom obviňovali že chemické zbrane použila druhá strana. Izraelská tajná služba vyslovila presvedčenie že chemické zbrane použila vládna armáda a tento názor prezentoval 25. apríla 2013 aj americký minister obrany Chuck Hagel [22].

K najrozsiahlejšiemu použitiu chemických zbraní prišlo 21. augusta 2013 v oblasti Ghouta na predmestí Damasku. Pri útoku údajne zahynulo až okolo 1400 ľudí, z ktorých väčšina boli civilisti [23]. Použitie chemických zbraní potvrdilo vyšetrovanie OSN, nepotvrdilo však počet obetí a ani neoznačilo konkrétnych páchateľov útoku [24]. Hoci USA označili za zodpovedného vládnuci režim a začali hroziť vojenským zásahom, neskôr sa objavilo viacero dôkazov naznačujúcich, že do útoku boli zapletení povstalci napojený na Al-Káidu.[25] Sýrsky režim neskôr súhlasil s odovzdaním ním kontrolovaných chemických zbraní pod kontrolu OSN [26].

V rovnaký deň sa objavili správy, že sýrsky premiér Rijád Hidžáb utiekol z krajiny. Štátne médiá uviedli, že bol odvolaný, agentúra Reuters citujúca jordánskeho funkcionára vyhlásila, že sa nachádza v Jordánsku, kam utiekol aj so svojou rodinou a pridal sa k opozícii. Jordánsky minister informácií Sámih al-Májtáh to však poprel. Zároveň opozícia vyhlásila, že spolu s ním utiekli ďalší traja generáli a traja vysokí úradníci. Ale údajný utečenec, štátny pokladník Mohamad Gillati, svoj útek poprel v živom vysielaní sýrskej televízie.[27]

Libanonská televízia Al-Manar 11. augusta uviedla, že katarský veľvyslanec v Mauritánii ponúkol svojmu sýrskemu náprotivku jednorazovo 1 milión dolárov a potom 20 000 dolárov mesačne počas nasledujúcich 20 rokov, ak sa pridá na stranu rebelov, vyjadrí im podporu a odsúdi oficiálny sýrsky režim. Ponúkli mu aj rezidenciu v hlavnom meste Kataru Dauha. Ten však všetko odmietol a označil to za „do očí bijúci zásah“ do vnútorných záležitostí Sýrie a varoval veľvyslanca, aby už takéto iniciatívy nevyvíjal.[28] Medzi zbehov patria aj veľvyslanci v SAE a Iraku, ktorí odstúpili so slovami, že už nemôžu zastupovať režim, ktorý zabíja vlastných ľudí.[28] Damask tvrdí, že Katar využíva svoje bohatstvo na uplácanie vysokých úradníkov Sýrie, na čo určil dovedna už 300 miliónov dolárov.[28]

11. augusta na spoločnom rokovaní Hillary Clintonovej a vrcholných predstaviteľov Turecka v Ankare sa lídri vyjadrili, že zvažujú rôzne opatrenia, vrátane bezletovej zóny nad Sýriou, ktoré by podporila rebelov, čo si ale podľa ich slov ešte vyžaduje hlbšiu analýzu.[29]